„Hore Hronom, dolu Hronom, pláva Maťko , pláva po ňom“ – to spieval pltník Ján Stríž svojim zverenkyniam, učiteľkám materskej školy, ktoré zakončili školský rok výletom. Už mali plávacie vesty zložené. Už len vychutnávali čaro dňa, aký sa im doposiaľ nenaskytol. Na plti sa preplavili desať kilometrov dolu Hronom.
Náhoda, nápad, popud
Začalo sa to pred troma rokmi. Podľa Zvolenčana Vladimíra Ivanka má v tom prsty Sliačan Ján Stríž: „Jano je blázon do Hrona. A do jeho splavovania. Bolo by vraj dobré, keby sme kúpili zo dva raftovacie člny a začali splavovať Hron. Až po Dunaj. Nakazil tým aj mňa. Dali sme hlavy dohromady a vznikol úplne nový nápad. Čo keby sme Hron odomkli aj pre iných? Skúsili na rieku nasadiť plte?“
Vladimír Ivanko je extra fajta. Na krížiky, ktoré nosí na chrbte, neprihliada. Pre neho neexistujú. Toť, vlani spravil s niekoľkými pánmi v dôchodkovom veku rýchlostný rekord v zjazde po ľadovci z Mont Blancu. Čo je pre niekoho bláznovstvom, pre neho sa stáva realitou. Splavovanie Hrona na pltiach ho chytilo za srdce. Koniec – koncov - nie je to žiadna novinka. Hron pltníci splavovali tak dávno, že si na to nepamätajú ani dnešní pamätníci. Po Hrone údajne splavovali na pltiach z Podbrezovej, zo železiarní, koľajnice. O dreve ani nehovoriac. Každý pochopí, že je ľahšie odpílený strom spustiť po vode ako ho teperiť vozky. Bola to náhoda, náhly popud, nápad. Nech je ako chce, začalo sa to.
Pltnícke duo
Ľahko sa to povie – zhlobíme si plť a ideme sa plaviť. Vôbec to nie je jednoduché. Aj tu platia predpisy. Najprv pripomenieme – je to smutné, ale čarokrásne zákutia Hrona poznajú skôr bratia Česi ako Slováci. Však len skúste na vodákov plaviacich sa po Hrone zakričať vodácke: „Ahóóój!“. Ahoj dostanete naspäť. Ale zo sedemdesiat percent aj s českým dovetkom. Iné je ale splavovať najznámejšiu stredoslovenskú rieku v kanoe, či v kajaku. Uzučké plavidlá, s malým ponorom, sa prešmyknú. Ale vrátiť plte na Hron? Také, aké poznáme z Dunajca? Je to vôbec možné?
Je! Ale museli prísť učitelia. A chýbať nemohlo ani školenie.
Učiteľov si pozvali priamo z Dunajca, rodených pltníkov, bratov Eliášovcov. Plte kúpili v Poľsku. Vodácki nadšenci, manželia Strížovci (obaja dlhoroční pedagógovia), museli ísť na špeciálne školenie. “Skutočne“ - prízvukuje Mária Strížová. – „Máme na plte „šoferáky“. Oprávňujú nás plaviť sa po všetkých riekach Európskej únie, až tridsať kilometrov do mora.“
Nasmerovať plne obsadenú plť s hmotnosťou takmer jeden aj pol tony tak, aby nenabehla na plytčinu, či skalu, vyžaduje poriadnu dávku sily. Pri otázke kto z manželov je na plti kapitánom, Ján Stríž (okrem iného vynikajúci hudobník a zabávač) ukázal na manželku: „Ona! Len na mňa zakričí: Zaber! A ja zaberiem!“
Ale aj tak, ako zvláda na pohľad krehké žieňa, prácu s dlhým pltníckym bidlom? Mária Strížová sa zapýrila takmer ako dievčatko a napla svaly. Pánabeka, to boli bicepsy! Nuž, ak by sa ju chystal niekto prepadnúť – útočníka je autorovi dopredu ľúto.
Krása rieky Hron
Hron majú tak dobre naštudovaný, že s plťami dokážu splaviť niekoľko desiatok kilometrov. Od Banskej Bystrice, od Majera, až po Revište. Trasu prispôsobia požiadavkám. „Po celom toku Hrona“ – hovorí Ján Stríž – „je fantastická krajina. Neuveriteľne krásna. Všade okolo nej sa napĺňali dejiny. Možno si tu urobiť nádherný výlet pre jednotlivcov, rodiny, celé kolektívy. Plavbu možno prerušiť a trebárs vystúpiť na Pustý hrad, či obzrieť si v Sliači najťažší a najväčší zvon na Slovensku.
Krása rieky Hron vraj zbližuje i ľudí. „Raz sa nám stalo“ – spomína Mária Strížová – „že sme splavovali aj mladý párik. Bolo vidieť, že sú si blízki. Cmuľkali sa. Zrazu si mladý muž kľakol, vytiahol prstienky a priamo na plti požiadal dámu o ruku. To ste mali vidieť! Celá plť sa roztlieskala!“
Pri plavbe po Hrone sme zastihli pracovníčky materskej školy. Vybrali sa na splav, celý kolektív, od kuchárok po učiteľky. Plavili sa od Zvolena až za Budču, desať kilometrov dolu vodou.
„Je to vynikajúci relax“ – pochvaľovala si Katarína Páleníková. „Na koniec školského roka sme ti to už naozaj zaslúžili. Hodina a pol na vode nám ubehla, ani sme nevedeli ako. Teraz si opečieme špekáčiky, oddýchneme si pri ohníku.“
Zhmotňovanie snov
Jedna vec je mať plte. Nie je ani až takým problémom vyviezť ich na vleku za autom hore prúdom rieky. Ak ale chcete robiť splavovanie, musíte mať nejakú základňu. Všetko sa zmenilo, keď sa Vladimírovi Ivankovi podarilo získať takmer tri hektáre územia pri Hrone, za Budčou. Vzniká tam vodácka základňa. Pri reči o základni sa Vladimírovi Ivankovi rozžiarili oči: “Len sa pozrite po okolí! Tie nádherné staré stromy! Je to tu ako v raji!“
Vyzerá to tak, že Vladimír Ivanko nielen sníva, ale svoje sny dokáže aj zhmotňovať. Starú búdu prerobil na štýlový zrub s občerstvením. Už teraz môže ponúknuť ubytovanie v turistickej ubytovni (každá izba má vlastnú sprchu s teplou vodou) pre dve - tri desiatky ľudí. Kto chce táboriť vo vlastnom stane, môže. Chce sa niekto povoziť na bicykli po okolitých cyklotrasách? Žiadny problém! Bicykle sú už k dispozícii. A to všetko je len začiatok. Vladimír Ivanko priam hýri nápadmi. Čoskoro pribudne ihrisko na plážový volejbal, niekoľko pódií. Je možné, že donedávna zaburinená plocha pri Hrone sa stane nielen centrom rekreačným a turistickým, ale aj kultúrnym.
* * *
Učiteľky z materskej školy si balili batôžky. Pripravovali sa nastúpiť do mikrobusu, ktorý ich odvezie domov. Ktovieako sa im odchádzať nechcelo. Nečudo. Komu by sa chcelo odchádzať z miesta, kde sa cíti tak dobre?