(Dokončenie)
Najprv prezradíme, že hoci titulok hovorí o pasci na policajta, v skutočnosti žiadna neexistovala. Aspoň podľa tvrdenia kriminalistických expertov. Len páchateľ sa snažil dokázať, že ju nastražil. Potom dokonca tvrdil, že ju ani nepripravil na policajta, ale na hocičo, čo by ho mohlo ohroziť. Napríklad na medveďa. Za to, že sa pasca spustila a vykonala svoje smrtonosné dielo, nemôže... Existenciu pasce neuznal ani súd. Rozsudok tak pre páchateľa znamenal lístok na cestu, z ktorej sa nevracia -- do podzemia komplexu Justičného paláca v Bratislave, do priestorov vyhradených pre odsúdených na trest smrti.
* * *
Stalo sa to takmer pred štvrťstoročím, v októbri 1983. V Nízkych Tatrách sa vtedy strhol poplach, o akom domáci od vojny nechyrovali. Ponad doliny prelietaval vrtuľník, lesy systematicky prečesávali desiatky dobre vyzbrojených chlapov v uniformách. Sršal z nich spravodlivý hnev. Zvlášť z tých, ktorí dvadsaťštyriročného nadstrážmajstra Stanislava poznali osobne a na obvodnom oddelení polície si to s ním nejaký čas odkrútili. Stanislava totiž len pred niekoľkými hodinami našli v hore, pri senníku v Zadných Vislaviciach. Bol mŕtvy. Už vedeli, kto to má na svedomí. Vedeli, že páchateľ je nebezpečný a ozbrojený. A že neváha strieľať. Váhať neboli ochotní ani oni.
Malá rekapitulácia
V prvej časti sme predstavili ani nie tridsaťročného Františka, ktorý hľadal šťastie v Bratislave. Hrozil mu pobyt za mrežami, preto sa na jar roku 1983 rozhodol zmiznúť domov, na východné Slovensko. S kamarátom sa vybrali peši, horami. S tým, že cestou budú vykrádať chaty. Kamaráta cestou prichytili pri krádeži a zlapali. František zostal sám. Tiahol Považím, držal sa lesov. Dni, a hlavne noci, boli čoraz chladnejšie. Prichádzala jeseň. Cestou robil to, čo predtým. Vlámačku za vlámačkou. V Ľubochni dokonca vykradol horárov dom. Medzi lupom si odnášal aj guľovnicu a viac ako päťdesiat nábojov.
V tej oblasti bolo obzvlášť veľa chát. Preto sa tam rozhodol zdržať na viac dní. Aj senník, v ktorom si urobil úkryt, sa mu pozdával. Zmajstroval si tam poličku, zo sena spravil lôžko. Vchod do dúpä starostlivo zamaskoval. Cítil sa tam bezpečne, pohodlne. Kým neprišiel ten študent...
Počet vyplienených chát sa množil. Rozhorčení chatári ako domnelého páchateľa zlapali milovníka prírody, študenta, vysokoškoláka. Ten policajtov doviedol na stopu. K senníku v horách, v ktorom sa podľa všetkého už dlhšiu dobu zdržiaval neznámy muž. Vtáčik im ale z hniezda uletel. Policajti so psovodom pribrali aj študenta, aby im pomohol identifikovať neznámeho a rozhodli sa prejsť okolité lesy. Mladý nadstrážmajster, ktorý mal jediný pištoľ, dal svoju pištoľ psovodovi a rozhodol sa vrátiť k senníku. Tí, čo išli horou, prešli len niekoľko desiatok metrov. Zaznel výstrel. Rozbehli sa napäť. Pred senníkom ležalo nevládne telo v uniforme. Nebol to príjemný pohľad. Telo nemalo tvár. Z hlavy zostalo len torzo. Telo patrilo nadstrážmajstrovi Stanislavov. Mal iba dvadsaťštyri rokov.
Dômyselná skrýša
Lepšie si prezreli senník a pochopili, prečo nemohli neznámeho objaviť. Urobil si dômyselnú skrýšu. Senník bol skombinovaný s krmelcom. Spodná zrubová časť, vysoká cez meter, bola prázdna. Zboku ju zakrývali provizórne dvierka, teraz odhodené. Všetko ale pôsobilo pojmom celistvosti. Znamenalo to, že neznámy bol po celý čas dnu, v úkryte. Vedel o nich, asi ich počul prichádzať. Zastrelil policajta a ušiel.
Dnu našli poličku, na nej tranzistorové rádio, oblečenie, konzervy, rôzne veci. Lup z vykradnutých chát. Našli ešte niečo – vojenskú knižku a občiansky preukaz. Oba doklady patrili dvadsaťdeväťročnému Františkovi z okresu Michalovce. Už teda poznali aj totožnosť páchateľa, vraha policajta!
Vyhlásili poplach a pátranie. Rojnice nahnevaných a ozbrojených chlapov so psami prečesávali okolité lesy. Nenašli nič. Iba jedného poľovníka, ktorý si ďalekohľadom prezeral terén a v diaľke videl muža v tmavom oblečení. V ruke si niesol niečo lesklé, akoby pušku.
František unikol. Nie nadlho.
Ešte sa mu podarilo preraziť naspäť Nízkymi Tatrami, až na Horehronie. Skrýval na jednej samote niekoľko dní. Našli ho premrznutého, zalezeného na povale šopy. Už nevládal. Vzdal sa. Pri sebe mal stále poľovnícku pušku s odpílenou pažbou a päťdesiatdva nábojov.
Áno, strieľal som!
Priznával sa. K všetkému. Aj k streľbe na policajta. Aspoň spočiatku.
Vraj šípil, že ho študent, ktorý sa večer zastavil pri jeho ohni, udá. Ráno, keď sa zobudil, počúval tranzistorák. Začul najprv fučanie psa, ktorý pobehoval okolo senníka. Ihneď vypol rádio. Hneď na to k nemu doľahli mužské hlasy. Muži sa rozprávali, že budú musieť prehľadať senník, lebo tu stopa končí. Odhadol, že sú štyria. Jeden z nich vyliezol po rebríku nad neho, na povalu, všetko prehľadával. Počul, ako pichajú palicami do sena. Trvalo to asi päť minút, ale nič nenašli. Niekto hovoril, že pôjdu ďalej a snáď narazia na stopu. Bolo mu jasné, že sú to policajti. Policajti, ktorí ho hľadajú kvôli vlámačkám do chát.
Pušku nosil stále nabitú, pripravenú na výstrel. Bol odhodlaný ju použiť. V prvých výpovediach povedal: „Jeden z policajtov sa vrátil a začal zase pichať palicou do sena. Potom zalomcoval dvierkami, zaistenými z vnútra motúzom.“
Vtedy pochopil, že ho odhalili. Našli mu skrýšu. Zodvihol guľovnicu a cez štrbinu medzi doskami vystrelil do postavy. Uvedomoval si, že je to policajt a chcel ho zastreliť, lebo: „Vedel som, že ak ja nedostanem jeho, on dostane mňa!“
Pušku znovu nabil. Očakával, že výstrel začuli aj ostatní a vrátia sa. Bol vraj pevne rozhodnutý strieľať aj na ich. V takom poradí, v akom budú prichádzať. Uvoľnil dvierka a pred vchodom uvidel ležať policajta s rozhodenými rukami. Zobral si len cigarety, pušku s nábojmi a utekal do lesa. Zahliadol ešte psovoda so psom a nejakého civilistu, ale tí si ho nevšimli.
Ja som nestrieľal!
Odrazu sa všetko zmenilo pri rekonštrukcii, v samotnom senníku. František zmenil výpoveď: „Ja som nestrieľal!“
Bolo to vraj tak, že keď študent odišiel, chvíľu popíjal a prišlo mu na um, že ho nečakaný návštevník udá policajtom. Preto sa rozhodol na policajtov, ktorí by ho chceli prísť zatknúť, narafičiť pascu. Remeň z guľovnice zavesil na tyč zo stropu, aby hlaveň mierila do štrbiny medzi doskami dvierok. Spúšť priviazal povrázkom o poličku a hlaveň o dvercia. Nástraha mala fungovať takto: ak by sa niekto pokúsil vojsť dnu, odtiahol by pritom dielec dvierok, čo by potiahlo puškou a druhý povrázok by potiahol spúšť. Zbraň by vystrelila. To sa aj ráno stalo. Zobudil sa na výstrel. Vyskočil a uvidel spadnuté dvere. Pred nimi ležal policajt so zakrvavenou hlavou. Keď to uvidel, radšej ušiel.
Prečo ale predtým vypovedal, že strieľal na policajta on sám?
To je dielo vyšetrovateľa, ktorému radšej na všetko prikyvoval. Bál sa, že ho vyšetrovateľ bude biť. No a pred prokurátorkou hovoril to isté, lebo vtedy bol aj pri nej vyšetrovateľ!
Rozsudok, odvolanie, a znovu rozsudok
Hlavné pojednávanie Krajského súdu v Banskej Bystrici s Františkom sa začalo 5. júna 1985. Aj na ňom zotrval na pripravenej pasci. Podľa jeho opisu by ale pasca, ako ju mal nastražiť, jednoducho nemohla fungovať! Navyše, v prvej výpovedi podrobne opísal to, čo sa dialo pri senníku pred výstrelom. Ako to mohol tak dobre vedieť, keď podľa novej verzie spal a zobudil sa až na výstrel?
Hlavné pojednávanie sa skončilo 14. júna. Rozsudok znel: Vinný! Vinný z vraždy, útoku na verejného činiteľa, lúpeže, krádeží, atď. Za to sa odsudzuje na trest straty slobody na dvadsaťpäť rokov!
Odvolal sa obžalovaný, ale aj prokurátor. Najvyšší súd vtedajšej SSR časť rozsudku zrušil a vrátil na nové pojednávanie. Vypracovať museli aj nový balistický posudok a František prišiel s ďalšou verziou. Pascu nenastražil na policajta. Pušku upevnil tak, aby hlaveň mierila dohora a výstrel ho zobudil. Puška sa tak mala stať obyčajným budíkom. Prípadne by tak odplašil medveďa, ktorý by mu chcel vliezť do skrýše.
Ale ani podľa nového opisu by pasca fungovať nemohla.
Nové pojednávanie sa začalo v lete 1986. Rozsudok bol tentoraz iný: Je vinný a odsudzuje sa na trest smrti! Najvyšší súd ČSSR, na ktorý sa František utiekal ako na poslednú inštanciu, ktorá mu mohla zachrániť krk, nezistil porušenie zákona. Rozsudok bol vykonaný 11. novembra 1987.
