Spolu s bratom Jindrom, režisérom a kameramanom, pracoval ako asistent kamery v Slovenskej televízii (1970) – a venovali sa, samozrejme, nakrúcaniu prírodopisných filmov.
Nakrútil dokumentárne filmy Jar na planine, Vyhnanci zo Sokolej skaly, Kvety Slovenska a 10-dielny cyklus Chránené krajinné oblasti Slovenska. Desať rokov pôsobil ako fotoreportér v agentúre Orbis a prinášal fotoreportáže zo života fauny na Slovensku, na viacerých autorských fotografických výstavách prezentoval krásu slovenskej prírody a s bratom Jindrom je spoluautorom kníh Pieseň o lese a Lesná tíšina.
Jeho filmy získali mnohé ocenenia – Karpatský les (Hlavná cena Agrofilmu Nitra 1995), V šere horských smrečín (Hlavná cena Agrofilmu Nitra 1997), Zrodená v lone vulkánu (cena na Ekotopfilme 1999 v Žiline a Agrofilme v Nitre), Čo rozprávala teta srna (Igric 2002, spolu s bratom Jindrom), Kde sa končí les (v roku 2004 film ocenený na Agrofilme a Ekotopfilme), V ríši kamzíka tatranského (ocenený v roku 2005 na festivaloch Envirofilm, Ekotopfilm a Agrofilm a v roku 2006 na Ekofilme). Najnovší film Zdena Vlacha V pralesoch Karpát súťažil v medzinárodnej filmovej súťaži na nedávnom festivale Envirofilm v Banskej Bystrici.
Na Envirofilme nie ste nováčikom, pred dvomi rokmi váš film V ríši kamzíka tatranského bol ocenený ako najlepší film slovenského režiséra. V súťaži ste vtedy mali aj film Tajomné Karpaty. V tomto roku súťažíte s filmom V pralesoch Karpát. Sú Karpaty fenoménom, ktorý vás zvlášť priťahuje?
Neviem, či fenomén, lebo toto slovo skôr chápem ako túžbu po niečom. A tou sú najmä Karpaty na území Ukrajiny a Rumunska. Tie naše som prechodil za tri desaťročia nespočetnekrát a stále tu nachádzam nové námety. Pre fotografa a filmára je veľkou výhodou, keď vie, kam rýchlo ísť, keď je zaujímavá atmosféra a dobré svetlo. Znalosť územia, najmä pri filmovaní fauny, je obrovskou výhodou. Je to časovo dosť náročné a byť niekde dva-tri týždne a urobiť prírodopisný film, je príliš málo. Naša príroda v strede Európy je druhovo tak pestrá a bohatá, že ma vôbec nenapadlo hľadať iné, vzdialené lokality. Samozrejme, je to vec názoru, človeka určite obohatí aj poznanie vzdialených svetov a rozšíri mu uhol pohľadu na svoje blízke okolie. Sám sa niekedy čudujem, prečo ma to množstvo dolín, horských hrebeňov a hlbokých lesov v Karpatoch tak fascinuje. Asi som dosť veľký patriot a teší ma, keď tu zostanú nejaké dokumenty. Veď kto ich má urobiť, keď nie my sami. Žijem v krajine štedrej na prírodu, tak som, samozrejme, začal tu a iba sporadicky som si niekde odskočil. Mojím blízkym i vzdialeným svetom zostanú Karpaty.
Film V pralesoch Karpát sleduje Karpaty vo všetkých štyroch ročných obdobiach. Nakrúcali ste ho zrejme celý rok, v peknom počasí aj v nečase... ktoré ročné obdobie vám v Karpatoch najviac učarovalo?
Tento dokument bol náročný už v tom, že má skoro hodinu. Dal som sa na to, lebo je to lákavá téma a mal som nejaké skúsenosti. Neustále som mal na pamäti, že keď má film diváka upútať, musí byť nabitý množstvom atraktívnych záberov s pútavým komentárom a dobrou dramaturgiou, ktorá priblíži pulz života v prírodnom lese. Les je úžasný ekosystém a ten karpatský si ešte na málo miestach uchoval svoju pôvodnosť. Pre mňa to bola jedna z najkrajšie prežitých sezón. Strávil som v prírode okolo 150 dní a prialo mi aj počasie. Bola krásna zima, síce chladná, ale na zrážky bohatá jar a dlhá jeseň. Vo Východných Karpatoch a v okolí Rožňavy som mal skvelých spolupracovníkov. Ťažko však povedať, ktoré ročné obdobie bolo najkrajšie. Jar je pre filmára vďačná mláďatami, kvetmi. Tvorí nosnú časť filmu. Les je však krásny po celý rok.
Dostali ste sa počas filmovania aj do nejakého nebezpečenstva?
To je dosť častá otázka a ja svojou odpoveďou vždy sklamem, lebo nemám zlé skúsenosti. Keď je človek voči prírode pokorný a nie suverénny, niet sa čoho obávať. Žiadna zver neublíži, ak ju človek nedostane do stresu. Nedávno pri filmovaní som síce utŕžil poriadny škrabanec od sovy dlhochvostej, ale mohol som si za to sám. Mláďa opustilo hniezdo, dopadlo na zem, a tak som si chcel urobiť detail. Vedel som, že tento druh si mimoriadne chráni svoje mláďatá a ornitológovia si pri krúžkovaní dávajú na hlavu kuklu. Filmárska vášeň bola natoľko silná, že som si príučku vykoledoval.
Aký bol váš najúžasnejší zážitok na filmovačke, nielen v Karpatoch...
Ako som už spomenul, prírodný les je úžasný ekosystém, čiže každý deň v ňom bol pre mňa zážitkom. Možno trocha viac očarený som z neho odchádzal vtedy, keď bol premočený a zahalený oparom hmly. Vidíte, ako málo stačí filmárovi k šťastiu.
A ako sa vám filmovali kamzíky?
Filmovalo sa mi veľmi dobre. Kamzíky sú veľmi vďační herci, sú zvedavé, a keď ste trpezliví, prídu k vám na pár krokov. Spolu s prostredím, v ktorom žijú, sú zárukou atraktívnosti filmu. Oveľa viac ako lesný biotop.
Kde ste sa narodili, vyrastali, kde žijete?
Narodil som sa v Petržalke, ktorá vyzerala úplne ináč ako dnešná. Bolo tam množstvo zelene, možnosti na športovanie, zachovalé lužné lesy po celom okolí. A najmä veľa kamarátov, takže nás prakticky vychovávala ulica... V tom dobrom slova zmysle.
Ovplyvnilo niekdajšie petržalské prostredie váš vzťah k prírode? Alebo to boli ľudia, čo vás ovplyvnili?
Prostredie, ktoré som spomenul, malo, samozrejme, vplyv aj na mňa. Možno som si to ani neuvedomoval. Niektorí kamaráti z detstva sa neskôr stali výbornými športovcami, výtvarníkmi, vzťah k prírode nám však zostal všetkým, mne možno trocha viac aj vďaka bratovi. Stará Petržalka zostala pre nás fenomén. Napriek tomu, ako vyzerá dnes, som rád, že tu aj naďalej bývam. Stále tu zostali ostrovčeky prírody, ktoré mi pripomínajú krásnu mladosť, keď tam chodím so svojou štvornohou vyžlou.
Na čom teraz pracujete?
Ako som už spomenul, veľmi ma lákajú ukrajinské a rumunské Karpaty. Sú málo zdokumentované, preto prvé kontakty vo mne umocnili zámer nafilmovať ich. Dlhodobo sa tam pohybovať s kamerou však nie je ľahké. Chce to serióznu prípravu. Pre túto sezónu som si vybral zaujímavý ekosystém, ale zatiaľ neprezradím ktorý, lebo jeho realizácia je otvorená.
Máte ako filmár svoj zatiaľ nesplnený sen, túžbu...?
Samozrejme, plánov je ešte niekoľko, túžbou dobré zdravie, to je najdôležitejšie.
