Bitku klubových gigantov - Liverpoolu, Fulhamu, Ajaxu a Norimbergu - o iba 16-ročného odchovanca FTC Fiľakovo vyhrali napokon Vittekovci. Vo Fiľakove si medlia ruky. Z prestupovej čiastky si určite odkroja poriadny kus. Emil podpísal zmluvu s nemeckým klubom, v ktorom na Slovákov nedajú dopustiť. Najlepších futbalistov spod Tatier Juraja Vitteka a Mareka Mintála nosia v Norimbergu už niekoľko sezón doslova na rukách. Emil má podľa skautov celej Európy všetky predpoklady, aby pokračoval v stopách svojich krajanov.
Špičkové zahraničné kluby sa o slovenských futbalistov nezvyknú trhať. Naši hráči nachádzajú v rámci Európy uplatnenie zväčša v kluboch druhej kategórie a nižšie. Keď sa niektorý z nich ocitne v mužstve talianskej Serie A, španielskej Primera Division, nemeckej Bundesligy alebo v kolíske futbalu Premier League, vždy ide o veľkú udalosť. Futbalista FTC Fiľakovo a slovenský reprezentant do 16 a 17 rokov Emil Le Giang je od 1. júla definitívne hráčom nemeckého víťaza národného pohára 1. FC Norimberg. Pred niekoľkými dňami podpísal tzv. školskú zmluvu. V lete nastúpi do mládežníckej akadémie klubu. Pripravená je už aj profesionálna zmluva. Emil ju však bude môcť podpísať, až keď dovŕši 17 rokov. Za akú sumu Emil Le Giang prestúpil spod Fiľakovského hradu do Bavorska, však prezradiť nechcel nikto zo zainteresovaných strán.
Moravčíkovo proroctvo sa naplnilo
Pred sedemnástimi rokmi prišiel otec Nam Le Giang študovať na Slovensko. Zaľúbil sa do sympatickej Kataríny. Čoskoro sa im narodil v Lučenci potomok, ktorému dali meno Emil. Otec sa dal na profesiu tlmočníka. Matka je učiteľkou. „Futbal je moja láska. Snažím sa jej obetovať maximum. Veľa mi dali obaja rodičia, no nemôžem nespomenúť aj trénerov Mojzesza a Šimkoviča. Môj veľký vzor je taliansky futbalista Francesco Totti. Jeho plagáty zdobia moju izbu,“ prezrádza Emil Le Giang, ktorý v drese Fiľakova nastrieľal za žiakov v jednej sezóne rekordných 66 gólov. A debut v drese Slovenska? Skvelý. Naše nádeje vyhrali nad Walesom 1:0 gólom Le Gianga. Odvtedy to Emilovi s dvojkrížom na hrudi poriadne sype. Veľkú futbalovú budúcnosť mu predpovedala aj legenda slovenského futbalu - Ľuboš Moravčík. „Ľuboš Moravčík je veľmi zvláštny typ človeka. Na rozdiel od trénerov, ktorí ma predtým viedli v reprezentácii, je najimpulzívnejší, a azda najnáročnejší. V tomto mu konkurovať mohol len pán Štefaňak, ktorému tiež vďačím za veľa. Som šťastný, že ma títo muži trénovali,“ hovorí Emil. Mladý talentovaný futbalista pútal pozornosť skautov takmer z každého kúta Európy. Vlani bol na spadnutie jeho prestup do anglického FC Liverpool a vlani ho skúšal aj Fulham. Zranil sa však, a tak naďalej ostal verný fiľakovským farbám. „Mál som viacero ponúk aj z našich ligových klubov, ale chcel som odísť hrať do zahraničia. Nechcel som to uponáhľať. Pri každej ponuke sme zhodnotili všetky pre a proti,“ zamýšľa sa Emil, ktorému návrat na trávnik vyšiel na jednotku. Povesť vychýreného kanoniera začal znovu potvrdzovať nielen vo Fiľakove, ale aj v reprezentačných výberoch 16 a 17-ročných futbalových nádejí. Naposledy sa blysol hettrikom proti svojim pokrvným „bratom“ z Ázie, reprezentácii Malajzie. Boj klubových skautov o Emila sa začal stupňovať...
S Mintálom
si pokecajú až-až
Anglické, talianske, holandské či nemecké veľkokluby sa predbiehali v lanárení fiľakovského mladíka niekoľko rokov. Napokon sa však z ničoho-nič objavil „obyčajný“ Norimberg a bolo po dohadoch. „Kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Tak si povedali asi aj v Norimbergu,“ smeje sa Emil. S hviezdami ako Vittek, Mintál, Blažek a Polák, ktoré doteraz obdivoval v televízii, sa už onedlho bude dennodenne stretávať. Počas jeho poslednej návštevy v Norimbergu sa mal údajne porozprávať práve s vychýreným slovenským kanonierom a najlepším strelcom Bundesligy Marekom Mintálom. Napokon z toho zišlo. „Marek musel v tom čase, keď bolo naplánované naše stretnutie, odísť niekam so synom. Nevadí, však si to vynahradíme, keď sa vrátim späť do Nemecka,“ myslí si Emil.
Čo tu ten
Fiľakovčan chce!
Rokovania o odchode jedného z najväčších talentov slovenského futbalu do veľkej futbalovej Európy trvali niekoľko rokov. O svojich kvalitách presviedčal pozorovateľov nielen doma, ale aj počas reprezentačných štartov. Ako tvrdí, ťažkú hlavu si zo skautov nerobil. Horšie to vraj bolo s fiľakovským „komplexom“. „Môj príchod do reprezentácie bol ťažký. Na svedomí to nemá ani tak tréma, ako spoluhráči. Dlho si zvykali a dlho nevedeli pochopiť, ako je to možné, že za reprezentáciu hráva nejaký futbalista zo štvrtoligového klubu kdesi z juhu Slovenska. Mnohí si to vysvetľovali aj tým, že asi mám nejakého bohatého otca, ktorý platí moju účasť v reprezentácii. Možnosť dokázať, že to tak nie je, som mal len na ihrisku, aj preto som mal pred každým reprezentačným zrazom veľkú trému,“ spomína Emil, na ktorého si nielenže spoluhráči zvykli, ale čo viac, získal si veľmi rýchlo potrebnú priazeň v celom slovenskom futbale. V reprezentácii SR patrí medzi ústredné postavy a v posledných dueloch dokonca nosí pásku kapitána. Emil len skromne dopĺňa: „Normálka. Hral som a vždy budem hrať tak, ako najlepšie viem.“
Emil do Norimbergu,
Patrik na Spartu
Jeden dostal do vienka strelecké kopačky, druhý zase brankárske rukavice. Málokto vie, že to malé guľaté čiernobiele čudo naháňajú Le Giangovci dvaja. Emil má brata Patrika, s ktorým kedysi pri činžiaku dennodenne obkopávali steny. „Moja mamina raz prišla domov s tým, že má v práci kolegu, ktorý trénuje futbal. Bol to pán Mojzesz. Chceli sme to skúsiť. Prišli sme na prvý tréning a odvtedy sa s bratom futbalu venujeme aktívne,“ spomína Emil. Jeho brat Patrik na rozdiel od neho nestrieľa góly, ale im zabraňuje. „Patrik je brankárom. Kedysi tiež hrával, ale raz nemal kto chytať a on sa sám dobrovoľne postavil do brány. Prischlo mu to a odvtedy chytáva,“ vysvetľuje Emil. Patrik síce na reprezentačné zrazy nechodí, no aj on už na medzinárodnom poli ukázal, že talent má. Po nedávnom turnaji Coca cola Cup, kde zažiaril, si vypýtal miestenku do kempu brankára Chelsea Petra Čecha. „Bude sa konať na Sparte. Patrik sa tam teší, ale podľa mňa momentálne nie je vo forme, takže s tým bude musieť niečo robiť, aby na Letnej nesklamal,“ doberal si svojho brata Emil.
Hodený do vody
Emil bol počas nášho rozhovoru doma. Dostal niekoľko týždňov voľna. Do Nemecka sa vracia 16. júna. Potom definitívne zbalí kufre a odchádza do Bavorska. Už teraz vie, že to bude ťažké. Napriek pripravenému zázemiu si uvedomuje, že ho hodia do vody a bude musieť plávať. „Som zvyknutý byť na cestách, no viem, že toto bude niečo iné. Budem sám v cudzom svete. Rodina mi bude určite veľmi chýbať, ale nebojím sa. Verím, že to zvládnem,“ hovorí. Vyriešiť bude musieť aj školu, v ktorej sa ako jeden z mála futbalových talentov tiež cíti ako ryba vo vode. „Teraz chodím na súkromné gymnázium v Lučenci. Ešte mi ostávajú dva ročníky. Určite ho budem chcieť dokončiť. Posledný polrok som študoval diaľkovo a budem v tejto forme pokračovať. Okrem tejto školy budem chodiť aj na tunajšie športové gymnázium. Jazyky mi nerobia problém, tak dúfam, že to zvládnem. Časovo to bude náročné, ale uvedomujem si, že škola je prvoradá. Vo futbale je šťastie vrtkavé. Stačí jedno vážne zranenie a je po všetkom,“ dodáva Emil. Popritom bude musieť v bavorskej metropole hrať aj futbal a bude ho musieť hrať tak, aby vedenie 1. FC Norimberg utvrdil v tom, že sa nepomýlilo, keď siahlo po hráčovi z malého neznámeho mestečka, z futbalovo nie
veľkého Slovenska.
