Ďalší prípad zo súdneho archívu, v ktorom bola práca aj pre majstra kata, sa odohral pred viac ako tridsiatimi rokmi. V časoch, keď neexistovala polícia, ale „piata B“, teda VB, Verejná bezpečnosť. Keď namiesto železničnej polície dohliadali na bezpečnosť Československých štátnych dráh „osožáci“ - členovia Ozbrojenej správy železníc. Keď o supermarketoch u nás nikto ani nesníval a jediným obchodným domom, kde ste mohli v celej Československej socialistickej republike nakúpiť, boli obchodné domy (aj to len v niektorých väčších mestách) zo siete predajní Prior. Keď ste si rifle kúpili len v tuzexe, špeciálnom obchode, za špeciálne poukážky, ktoré vyplácali namiesto valút, lebo tie ste nemohli pri sebe bežne držať. Keď ľudia na dovolenku v Juhoslávii potrebovali povolenie a západnú hranicu zadrôtovanú radmi ostňami ježiacich sa plotov strážili hraničiari so psami pripravení kedykoľvek a na kohokoľvek strieľať. Boli to časy, za ktorými nostalgicky spomínajú niektorí ľudia v dôchodkovom veku.
Slnko pripekalo už od skorého rána. Veď sa tak aj patrilo. Začínal sa august, najteplejší mesiac roka, všetko sa chystalo k vode, do hôr, tí majetnejší k moru, do Bulharska, Rumunska. Chystajúci sa na dovolenku si robili posledné nákupy. Zdalo sa, že k ním patria aj dvaja mladí muži, obzerajúci si oblečenie v textilnom oddelení obchodného domu Prior v Partizánskom. Jeden z nich, ten vyšší, si vybral riflový komplet. Bolo vidieť, že sa mu pozdáva. Nebývalo zvykom, aby sa takéto oblečenie voľne dostalo na predajné pulty. Skúšal rukou kvalitu látky, opáčil pevnosť gombíkov. Zašiel si s ním aj do kabínky, vyskúšať, ako mu padne. Začal sa vyzliekať. Na chvíľu zaváhal, potom čosi ťažké vytiahol spoza pása nohavíc a položil to na stoličku. Vzápätí naznačil gestom kamarátovi, aby na kabínke zatiahol záves.
Urýchlene ho za ním zatiahol. Čakal na prezliekajúceho sa priateľa, pridržiaval záves a občas nervózne šibol zrakom po okolí. Muža v strenom veku, ktorý si vedľa neho obzeral akýsi oblek, si nevšimol. Nezaregistroval ani ďalšieho, mladšieho, prehrabujúceho sa v košeliach. Ba ani toho tretieho, ktorý teraz stál tesne pri ňom a prezeral si kravaty. Mužov bolo odrazu stále viac a viac. Akoby sa chlapi z mesta dohodli a vybrali sa kupovať si oblečenie. Obklopili ho zo všetkých strán. Natesno. Vtedy pochopil a stuhol. Oddal sa osudu. Dúfal len, že jeho kamarát v kabínke, skrytý za závesom, nezoberie do rúk to, čo položil na stoličku. Nabitú pištoľ kalibru 7,65 milimetra. Ešte pred pár hodinami patrila mužovi zákona. Teraz už nežil. Tá istá pištoľ mu zobrala život.
Mládenec v kabínke sa volal Ivan, ten pred ňou, teraz obklopený húfom kriminalistov v civile, Jozef. Pátrali po nich policajti z celej republiky. Vedeli, že sú ozbrojení a nebezpeční. A že by bez otáľania použili zbraň. Podľa kalendára sa písal rok 1975.
Mladý milovník zbraní
Ivan zbrane miloval. V rodných Šuranoch sa s nimi hrával odmalička, od svojich šiestich rokov. Tak, ako sa iní chlapci bavkajú so stavebnicami, svojpomocne si majstrujú autíčka, lietadielka, on si vyrábal praky, gumipušky, stružlikal pištole. A ako sa neskôr priznal – vraj mal veľmi rád zvieratá. Len občas si na ne zastrieľal a sem-tam sa mu podarilo postreliť nejakú mačku...
V škole mu to išlo horšie. Učiť sa mu nechcelo. Neznášal, keď na neho učiteľky dvíhali hlas, kričali. Oplácal im to rovnakou mierou. Ba aj horšie. Alebo sa jednoducho zvrtol na päte a odišiel z triedy. Neskôr do školy nechodil vôbec. Hneď zo základnej školy išiel robiť do továrne na škrob. Ani tam sa mu nepáčilo. No na druhej strane - nebolo zlé mať peniaze, za ktoré si bolo možné kúpiť fajčivo a pitivo. Peniaze, o akých jeho rovesníci ani nechyrovali.
Zbrane miloval naďalej. Bol do nich celkom zbláznený. Strašne túžil mať pištoľ. Skutočnú búchačku. Lenže, kde by takú vec mohol vtedy u nás pozháňať? To čo ostalo od vojny, bolo veľmi dobre poskrývané a málokto sa so skrytou zbraňou pochválil.
A predsa sa taká vecička zjavila. Mal ju jeho švagor. Ivan si povedal, že urobí všetko, aby sa k nej dostal. Všetko. Úplne všetko! Raz, keď mal vypité, na švagra udrel. Že mu pištoľ musí dať či predať, jemu je to jedno, ale tú pištoľ mať musí! Ale švagor mu ju dať nechcel. To podľa Ivana robiť nemal. Vytiahol nôž a bodol ho do hrude. Keď chlap zjojkol a spadol na zem, najprv v panike ušiel. Potom sa vrátil. Ale nie preto, že by chcel nešťastníkovi pomôcť. Vrátil sa po vytúženú pištoľ. Chlap chrčal. Zľakol sa, že ešte žije, tak zomierajúceho bodol ešte raz – do chrbta. Potom už chrčať prestal...
To bolo v roku 1970 a Ivan mal sedemnásť rokov. Za vraždu, ako mladistvý, dostal sedem rokov.
Leto plné rozmarov
Spoza mreží sa dostal na podmienku v máji 1975. Svet sa medzitým zmenil a on v base dospel. Veď mal dvadsaťdva rokov! Všetko bolo iné, aj vzduch bol iný ako za mrežami. Tak rád by sa rozbehol do sveta, spoznával ho, no namiesto toho musel nastúpiť do roboty, makať v továrni, frézovať kopytá na topánky. Keby za to aspoň nejako platili! Ale za tých pár korún by sa na takú robotu najradšej vykašľal...
Začínalo sa leto a on by si ho veľmi rád užíval plnými priehrštiami. Občasné pitky s kamarátmi, to nebolo ono. Mal chuť na onakvejšie veci. Prišlo to náhodou. Koncom júna sa nocou vracal z krčmy skratkou cez park a na lavičke uvidel spať muža. Bol opitý pod obraz. Nevedel o svete. Keď ním pomykal, chlap iba čosi zašomral, a chrápal ďalej. Z ničoho nič mu prišlo na um prešacovať mu vrecká. V zadnom vrecku nohavíc našiel peňaženku. Ušiel aj s ňou. Keď ju o niekoľko ulíc pod lampou otvoril, takmer mu vyrazilo dych. Tlačila sa v nej stokorunáčka vedľa stokorunáčky. Spolu vyše tisíc korún!
Vtedy to boli veľké peniaze. On o takých na výplatnej páske nemohol ani snívať. Zistil, že k peniazom sa možno dostať veľmi, veľmi ľahko. Že na ne nemusí tvrdo drieť. Že na to, aby mal plné vrecká peňazí, stačí obetovať päť minút strachu. Ale to mu nevadilo. Strach mu do žíl pumpoval adrenalín. A on vzrušenie miloval. Hneď na to sa vyskytla príležitosť v podobe lajdácky zamknutého obchodu so zeleninou. Vlámal sa doň. A už to išlo rad radom.
Leto dostávalo lákavú príchuť dovtedy netušených rozmarov. Dal robote bez akejkoľvek rozlúčky zbohom, kúpil si stan a vybral sa na vytúžený oddych. Stanovať. Zvolil si priehradu Duchonka neďaleko Topoľčian.
Obchod za obchodom
Tam bol život! Stretli sa tam celá partia. Tvorili nerozlučnú štvoricu. Joža poznal ešte z basy, z Leopoldova. Pochádzal z Oravy, bol o dva roky mladší, no sedel už trikrát. Hlavne za vlámačky do obchodov. Pridal sa k nim ešte Jozef a Milan. Tiež z rovnakého cesta. Ani im sa nechcelo pracovať a skúsenosti s krádežami už mali tiež.
Kamaráti si mohli dovoliť, čo sa im zachcelo a zapáčilo. Hojnosť pijatiky, jedla i dievčat bažiacich po romantike. Peňazí mali dosť z krádeží. A keď sa minuli, stačilo cez noc vylámať nejaký obchod na okolí a zase bolo z čoho míňať. Ostatní chalani, ktorí mali postavené stany vedľa, im mohli iba ak závidieť. Museli im robiť poskokov. Skočiť do bufetu po pivko, po fľašu koňaku. Boli to krásne časy, ale Duchonka sa im čoskoro omrzela. Navyše, začali sa po okolí motať policajti. A oni dostali chuť potárať sa po republike. Zamierili na Moravu, do Gottwaldova. Dnes mesta známejšieho pod názvom Zlín.
Cestou vykradli ešte nejaké obchody. V jednom sa na nich usmialo zlodejské šťastie. Podarilo sa im otvoriť pokladnicu a v nej našli viac ako tridsaťtisíc. To boli nepredstaviteľne veľké peniaze. Niekto toľko nezarobil ani za dva roky.
V Gottwaldove sa nasťahovali do hotela. Mohli si žiť ako Západniari. Ako Američania. Na veľkej nohe. Kaviarne, dievčatá, bary. Nečudo, že ani také veľké peniaze sa u nich nezohriali. Rozhádzali ich za niekoľko dní. Bolo potrebné po niečom sa poobzerať.
Vybrali si veľké železiarstvo. S poriadnou dávkou zlodejskej irónie si v tom istom železiarstve dopredu nakúpili páčidlá a ďalšie vlamačské náradie. V noci sa tam vybrali a zistili, že im opäť šťastie praje. Vylámali trezor a vybrali z neho asi desaťtisíc korún.
Ale už aj v Gottwaldove bola pre nich pôda prihorúca. Mali chuť vrátiť sa na Slovensko. Najmä na vychýrenú Oravskú priehradu. Toľko o nej počuli a oni si chceli ešte užiť leta. Predtým zaskočili do Prahy. Tam sa od nich oddelil Jozef. Na Slovensko sa tak vrátili len traja – Milan, Ivan a Jožo.
Sieť sa zaťahuje
Ani na Oravskej priehrade nebolo zle. Pekných a prítulných dievčat tam bolo nadostač, o zábavu núdza nebola. Odtiaľ si zašli ešte k Prešovu. Mali tip na kostol v jednej dedine, že by sa tam dalo ukradnúť čosi, čo sa dá veľmi dobre predať, no vrátili sa naprázdno. Vynahradili si to v pohostinstve na Orave, v ktorom vedúci neprozreteľne nechal na noc tržbu za vyše desaťtisíc. A vtedy to zaškrípalo. Ivan neskôr vypovedal, že to tušil už dávnejšie. Že ich jedno z dievčat, ktoré ich sprevádzalo, Dana, zradí. Udá ich policajtom.
Policajti už vedeli, že majú čo do činenia so skupinou vlamačov. Hľadali ich. Partia sa ale premiestňovala, preto nebolo jednoduché voči nej zasiahnuť. Dievčina, ktorá ostýchavo prišla na oddelenie s tým, že chce niečo oznámiť, im padla ako darček z neba. Predstavila sa ako Daniela a mala informácie z pravej ruky o tých, po ktorých pátrali. Tvrdila, že sa veľmi bojí. Ten muž sa jej vyhrážal, že ak ho opustí, zradí, tak ju zabije. Vie, že by to dokázal urobiť.
Dohodli sa na pláne. Danu poslali naspäť, k partii stanujúcej pri priehrade. Aby im v noci, v dohodnutom čase, išla naproti a ukázala cestu.
Driemali v stane, zakrútení v spacákoch. Ivan mal ľahký spánok. Keď začul dupot ťažkých topánok a Danin hlas, ktorá pred niekoľkými minútami vyhlásila, že si musí súrne odbehnúť, lebo sa pociká, ako niekomu pološeptom hovorí: „Stadiaľto, tu je cestička!“, podrmal Joža. Obaja ako na povel vyskočili a vytrielili zo stanu ako zajace z pelechu.
Ivanovi a Jožovi, napriek tomu, že boli obkľúčení, sa podarilo ujsť. Utekali nocou, len v tom, čo spali, s prázdnymi vreckami. Všetko nechali v stane.
Prebehli cez hory, vracali sa na juh. Nejaké peniaze sa pokúšali nájsť v benzínovom čerpadle v Krásnej Hôrke, no zlodejské šťastie akoby ich opustilo. Vo vylámanom čerpadle nenašli ani korunu. Včasné ráno ich zastihlo na železničnej stanici v Kraľovanoch. Čoskoro sa tam mala odohrať krvavá dráma...
(Dokončenie nabudúce)
