„Útoky na ľudí sa v poslednom čase množia stále viac a viac. Ako je to u nás s obranou? Keď ma niekto napadne, môžem sa brániť, ako uznám za vhodné, alebo aj na čosi také existuje zákon?“ – pýta sa náš čitateľ P. K. z Podbrezovej.
V živote sa stretávame so situáciami, pri ktorých sa skutok človeka, ktorý inak napĺňa znaky trestného činu, ako trestný čin neposudzuje, nakoľko na tom spoločnosť nemá záujem, a preto okolnosti týchto situácií zákonodarca upravil aj v trestnom poriadku. Trestný zákon zakotvuje sedem okolností, pri ktorých je protiprávnosť činu vylúčená. Jednou z týchto okolností je aj konanie v nutnej obrane, pri ktorej ide o odvrátenie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka, pričom obrana je namierená proti útočníkovi. Trestný zákon inštitútom nutnej obrany upravuje stret záujmov spoločnosti pri ochrane rôznych spoločenských vzťahov. Na jednej strane je to záujem, ktorý je útokom napadnutý, a na druhej strane je to zdravie, majetok, či život útočníka, ktorý by bol za iných okolností chránený. Pri nutnej obrane sú záujmy útočníka obetované na odvrátenie útoku. Útokom sa rozumie protiprávne konanie človeka proti záujmom chráneným trestným zákonom, ako napríklad život, zdravie, vlastníctvo, domová alebo osobná sloboda, pričom tento útok musí priamo hroziť alebo trvať. Obrana smeruje proti útočníkovi a spravidla postihuje jeho telesnú integritu. Obrana musí prebiehať súčasne s útokom, nakoľko ak útok už skončil, môže ísť o odplatu, ktorá nie je nutnou obranou. Na rozdiel od krajnej núdze, pri nutnej obrane sa vôbec nevyžaduje zásada subsidiarity, ktorá znamená, že nepôjde o krajnú núdzu, ak nebezpečenstvo bolo možné odvrátiť inak a včas. Pri nutnej obrane závisí iba od rozhodnutia napadnutého, či sa bude aktívne brániť alebo pred priamo hroziacim útokom utečie. Nutná obrana však nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku. Jej primeranosť sa potom posudzuje najmä podľa spôsobu, miesta a času útoku, ako aj podľa okolností vzťahujúcich sa na osobu útočníka alebo na osobu obrancu. Trestne zodpovedný však nebude ani ten, kto sa síce bránil zjavne neprimerane, ale konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Nesplnenie všetkých podmienok nutnej obrany môže byť tiež poľahčujúcou okolnosťou. Trestný zákon rovnako rieši otázku, keď sa obranca bráni proti útoku, ktorý nie je skutočný ale len domnelý, kvôli omylu na strane obrancu. O trestnú zodpovednosť nepôjde, ak omyl obrancu nebude spočívať v jeho nedbanlivosti a mylná domnienka o útoku alebo jeho hrozbe bude dôvodná. Ak nepôjde o takúto dôvodnú mylnú domnienku o hrozbe útoku, pričom útok v skutočnosti ani nehrozil, možno takéto konanie obrancu dokonca kvalifikovať aj ako úmyselné.
