Galavečer bojových umení ponúkol osem kvalitných profi zápasov Muay Thai, Kyokushin karate, exhibíciu brazílskeho tanečno-bojového umenia Copoiery a mnoho iného. Vyvrcholením vydarenej akcie bol záverečný súboj niekoľkonásobného majstra sveta a držiteľa Interkontinentálneho pohára WMC v kategórii do 63,5 kg v thajskom boxe - Ruda Ďuricu, rodáka z Heľpy. Po ďalšom víťaznom zápase nám v skratke priblížil svoju zaujímavú púť za mnohými titulmi v thajskom boxe.
Čo odštartovalo vašu hviezdnu kariéru?
- Začínal som tak ako každý. V amatérskom ringu. Prvé úspechy prišli v roku 1999, kedy som vyhral otvorené majstrovstvá Nemecka, po nich to boli majstrovstvá Švajčiarska, v roku 2000 sa mi podaril „husársky kúsok“, keď som porazil českého majstra.
Hneď po prvých úspechoch ste svoje kroky namierili do „Mekky thajského boxu.“ Ako ste sa do Thajska dostali?
- S adresou z internetu vo vrecku od môjho terajšieho trénera Martina Beláka. Rozhodol som sa ísť vlastnou cestou. Thajský box na Slovensku nebol vôbec medializovaný, ťažko som pozháňal financie, no mal som jasný cieľ – zápasiť, zápasiť, zápasiť a zbierať skúsenosti.
Ako to vyzeralo po príchode do neznámej krajiny?
- Mal som dosť šťastia, že som sa dostal do jedného z najlepších Gymov, asi 600 kilometrov od Bangkoku. Úplne odrezaný od sveta, no zhodou okolností mala dcéra šéfa za muža Angličana, takže sme sa ako tak vedeli dohodnúť.
Slovák medzi Thajčanmi. Ako vás vnímali domáci?
- Gym nebol komerčný, hoci sa tam predtým „mihol“ nejaký Angličan, Nemec. No ja som sa do Thajska prišiel učiť. Aj keď som tam prišiel s bilanciou 18 zápasov, jedna prehra, Thajci mi ukázali, že je medzi nami ešte obrovská technická diera. Thajský box je u nich ako u nás futbal. Takmer každý starší muž vám povie, že v mladosti mal päť, šesť zápasov.
Kedy ste sa v Thajsku po prvýkrát dostali do ringu?
- Do Thajska som prišiel s tým, že som bojovník a chcem bojovať. Asi po 5-6 týždňoch tvrdého drilu som dostal prvý zápas. Vyhral som ho na body, čo v Thajsku dokáže máloktorý zahraničný borec, iba ak domáceho porazí KO.
Po troch mesiacoch si sa vrátil späť do Európy...
- Áno, opäť som mal veľké oči (smiech). No nezáujem médií či sponzorov ma po pol roku, na konci roku 2001, „prinútil“ opäť odísť do Thajska.
S akým odhodlaním ste sa do Thajska vracali?
- Zápasiť, zápasiť, zápasiť a neustále sa zdokonaľovať v technike. Tento raz som v Thajsku ostal na jeden rok. To už bola poriadna dávka techniky a skúseností. Za rok som absolvoval 24 zápasov. Hoci som tam bol sám, nemal som žiadny problém. Jednoducho povedané – klapky na oči a ísť si za svojím. Veľakrát som do zápasov išiel „pretrénovaný“, no potreboval som zápasiť. Každý zápas je výborný tréning.
Potom ste sa opäť vrátili, no okolnosti sa veľmi nezmenili a vy ste svoje kroky namierili späť do Thajska. No zmena musela byť na spadnutie...
- Áno, vedel som, že teraz potrebujem nejaký opasok, titul. Výkonmi v Thajsku som sa dostával do povedomia manažérov a promotérov, a tak som v roku 2004 v Bangkoku dostal šancu bojovať o svetový titul vo váhovej kategórii do 61 kilogramov. Súperom bol Ír, ktorého som porazil na body. No a potom „to už šlo“ (smiech). O rok nato som titul obhájil, ďalšie tituly prišli z iných federácií. Tak, ako v boxe či v kickboxe, aj v thajskom boxe existuje niekoľko federácií, ktoré tvrdia, že sú svetové. A tak som dosiahol po dva tituly v dvoch či troch federáciách. Som dvojnásobným majstrom Kambodže, majster Hon – Kongu... Pred dvomi týždňami som v anglickom Leedse obhajoval Interkontinentálny pohár WMC v kategórii do 63,5 kg – úspešne. Je toho skutočne dosť.
Čo do budúcnosti?
- Idem ďalej, chcem svoju kariéru dotiahnuť ďalej, strop neexistuje. Na konci roka ma čaká veľmi ťažký zápas, ktorý sa uskutoční v Bangkoku, pri príležitosti kráľovniných narodenín. No, zatiaľ som tu, na Slovensku. Chcel by som zúročiť svoje bohaté skúsenosti a odovzdať ich mladým chalanom, ktorí na Slovensku skutočne majú potenciál.
Autor: Marián Jančovič
