V prvej časti sme predstavili dvadsaťdvaročného Ivana. Písal sa rok 1975 a jeho práve prepustili na podmienku z basy, kde si pôvodne mal odsedieť sedem rokov. Sedel za vraždu. Ako sedemnásťročný zabil svojho švagra. Kvôli pištoli. Ivan bol do zbraní odmalička celý „paf“. Po pištoli vyslovene túžil. A jeho švagor pištoľ mal. No nechcel sa s ňou rozlúčiť. Ivan to vyriešil svojsky - nožom. Švagra bodol do hrude. V panike ušiel, ale keď zistil, že chlap ešte žije, vrátil sa. Aby ho dorazil. A pre pištoľ...
Malá rekapitulácia
Ivana pustili spoza mreží na jar. Kto by čakal, že začne sekať dobrotu, že ho mreže poučili, je na veľkom omyle. Pracovať vydržal len pár týždňov. Najprv okradol v parku opilca, a hneď nato vylámal obchod. Chcel si užívať života.
Vybral sa stanovať na priehradu neďaleko Topoľčian. Hneď sa vytvorila partia, ktorá si na slovo rozumela. Najmä v krádežiach. Najlepším a najvernejším kamarátom mu bol o dva roky mladší Jožo, rodák z Oravy, ktorého poznal už z leopoldovskej basy. Spolu sedeli. Partia si cez deň užívala s dievčatami, peniaze míňala plnými priehrštiami. Po nociach chodili vylamovať okolité obchody - aby mali na ďalšie míňanie. Neskôr odcestovali do Zlína. Tam vo vlámačkách pokračovali. Zlodejské šťastie im prialo. Dvakrát v obchodoch vylámali aj trezor. No chceli si užiť ešte aj leto. Preto zamierili na Oravskú priehradu. Tam ich zlodejská Šťastena nadobro opustila. Navyše Dana, jedno z dievčat, ktoré s nimi stanovali, dostala strach. Rozhodla sa vlamačov oznámiť polícii. Po partii vlamačov už pásli policajti z celej republiky. Akciu na ich zadržanie si pripravili na najbližšiu noc. Ivanovi a Jožovi sa podarilo z obkľúčenia ujsť. Všetko nechali v stanoch. Utekali cez hory len v tom, v čom spali v spacích vakoch. Peniaze sa pokúšali nájsť v benzínovom čerpadle v Krásnej Hôrke. Darmo sa doň vlámali. Nenašli ani korunu. Včasné ráno ich zastihlo na železničnej stanici v Kraľovanoch, na trati medzi Žilinou a Ružomberkom.
Krvavá dráma na stanici
Správa udrela ako blesk z jasného neba. Všetkých ohromila: Počuli ste? Na stanici v Kraľovanoch zastrelili osožáka! (od skratky Ozbrojená správa železníc - dnes ich voláme železniční policajti).
Nechcelo sa tomu veriť, ale bola to surová realita. V skromnej kancelárii ležal vedľa pracovného stola mŕtvy muž v uniforme. Guľka z jeho vlastnej pištole ho zasiahla do hrude, roztrhla pravé pľúca a tepnu. Služobná pištoľ kalibru 7,65 milimetra zmizla aj s náhradným zásobníkom. Mŕtvy mal päťdesiatpäť rokov...
Správa zburcovala policajtov z celého okolia. Zbehli sa aj zo susedných okresov. Vražda policajta, hoci aj od železnice, zostáva vraždou policajta. A to je silná káva. Ani v jednom štáte na svete nemajú policajti radi, keď vraždia ich kolegov. Taký páchateľ musí počítať s tým, že po ňom muži zákona pôjdu ako po besnom psovi. Ako po škodnej...
Svedkovia videli utekať od staničnej budovy smerom do lesa dvoch mladých mužov. Vedeli podať ich popis. Vlastne, polícia už mala aj ich pravdepodobné mená. Tesne pred svojou smrťou ich po telefóne oznámil centrále zastrelený policajt. Podozrivých mužov uvidel driemať v čakárni, doviedol si ich do kancelárie a snažil sa preveriť si, či po nich nie je vyhlásené pátranie.
Po páchateľoch sa začalo nevídané pátranie. Nasadili doň aj vrtuľník.
Ivan a Jozef opäť prebehli cez hory. Utekali na juh. Vrtuľník počuli. Pred zrakom letcov sa skryli pod stromami. Vyliezť sa odvážili, až keď hukot motora nadobro ustal. Prespali vo vylámanej chate a hlad a túžba po cigaretách ich zahnali do doliny, do najbližšej dediny. Keď ale v krčme počuli, ako každý hovorí o zastrelenom osožákovi a sľubuje vrahom pomstu, zľakli sa a ušli. Vykradli ešte jeden obchod a autobusom zamierili do Partizánskeho. To bola už ich posledná cesta na slobode. A pre Ivana aj posledná v živote. Zadržali ich v obchodnom dome v Partizánskom. Keď si Ivan skúšal riflový komplet a pištoľ položil na stoličku.
Vinu posúva na kamaráta
Za mrežami sa postupne ocitla celá partia z priehrady Duchonka. Priznávali sa. Priznali sa k všetkým vlámačkám - pätnástim vylámaným obchodom po takmer celej republike. Priznali sa aj k vražde v Kraľovanoch.
Ivan vypovedal, že si chceli po noci, ktorú strávili útekom cez hory, trošku oddýchnuť. Pospať si v staničnej čakárni. No sotva si zdriemli, prišiel tam na kontrolu osožák. Pýtal si preukazy a potom ich odviedol do kancelárie. Kdesi telefonoval. Jožo chcel jeho chvíľkovú nepozornosť využiť a zamieril ku dverám, že zmizne. Ale osožák si to všimol. Dvere zamkol a kľúče si vložil do vrecka. Potom telefonoval z druhého telefónu, pri dverách. Čosi vysvetľoval do mikrofónu otočený chrbtom. Ivan tvrdil, že vtedy mu brnklo hlavou – toto by mohla byť vhodná príležitosť na útek. Vytiahol veľký mäsiarsky nôž, ktorý mal po celý čas zastoknutý za pásom. Nechcel vraj ísť znovu za mreže. Nôž oprel osožákovi o chrbát a Jožovi prikázal, nech mu zoberie kľúče, aby si odomkli a ušli. No Jožo asi omylom vzal puzdro na pištoľ. Pištoľ vytiahol z puzdra. Jožovi ju zobral, a práve vtedy vyskočil osožák na stôl ku otvorenému hornému oknu. „Chcel kričať o pomoc“ – vysvetľoval Ivan. „No a vtedy...“
„Neviem, prečo som to urobil“ – vypovedal do zápisnice. „Nechcel som to spraviť. Ale bolo mi už všetko jedno. Vedel som, že ma aj tak zavrú! Ja niekedy neviem, čo je skutočnosť a čo je sen. Urobím niečo a neviem, či som to urobil, alebo sa mi to len snívalo. Toto mi pripadalo ako sen. Vraždu považujem za niečo strašné. Niekedy je mi veľmi ľúto, čo som urobil, inokedy nie...“
Potom sa asi dovtípil, aký trest ho čaká. Výpoveď zmenil. Železničného policajta na stanici nezavraždil. Zastrelil ho jeho komplic Jožo!
Jožo, hrozí mi
štránok!
Nehodil to na Joža len tak. Požiadal ho, aby to za neho zobral.
Napriek tomu, že všetci štyria boli vo väzbe, samozrejme oddelene, aby sa nemohli dohovoriť, pomerne čulo komunikovali. Hlavne Jožo a Ivan. Vymysleli si primitívny, ale účinný systém. Dohodli si kód. Z väzenskej knižnice si požičiavali knihu ruského spisovateľa Ivana Stadňuka Ľudia nie sú anjeli. Ten, kto ju mal v práve v rukách, poznačil vybrané písmená tak, aby tvorili odkaz. Stačilo ich potom v správnom poradí prečítať. Jožo tak od Ivana dostal odkaz: „Jožo, zober to na seba, lebo ja dostanem štránok!“ A ďalší odkaz: „Danu zatiahnuť na Orave do prípadu!“ (Kultúrny referent sa možno veľmi čudoval nad nebývalým záujmom dvojice väzňov o literatúru, najmä o jedinú jednu knihu).
Ako sa zdá, Ivan na pomstu nezabudol ani za mrežami. Dane, ktorá ich oznámila polícii, sa chcel pomstiť stoj čo stoj. Veď podľa jeho presvedčenia, ich zradila! Daniela skutočne poskytla svedectvo, podľa ktorého najprv nechcela veriť, že partia mládencov sú vlamači. Myslela si, že sa len tak vyťahujú, aj keď jej bolo podozrivé, že majú stále veľmi veľa peňazí. Neskôr zistila, že sa len tak nevyťahujú, ale mala strach z Ivana. Vyhrážal sa jej, že ak ho opustí, zradí ho, veľmi zle dopadne. Pochopila, že nežartuje. Na Oravskej priehrade využila prvú príležitosť. Našťastie, Ivan už na to „aby zle dopadla“, nedostal príležitosť.
Jožo „to“ na seba nezobral. Až taký solidárny zase k Ivanovi nebol. Sedieť za mrežami pätnásť rokov a potom nosiť po celý život biľag vraha, dokonca vraha policajta, je oveľa horšie ako dostať trest za vlámačky. Nech je to hocikoľko rokov...
Ide do tvrdého!
O tom, čo sa dialo v kancelárii na železničnej stanici, podrobne vypovedal aj Jožo. Podľa neho sa to stalo tak, že keď osožák telefonoval, priskočil k nemu Ivan, chytil ho za hrdlo a o chrbát mu oprel nôž, ktorý vytiahol z nohavíc. Jemu prikázal, aby zobral kľúče. Ivanovi niečo uvidel v rukách. Osožák ale vyskočil na stôl, kričal cez horné vetracie okienko o pomoc. Vtedy zistil, že to, čo Ivan drží v rukách, je pištoľ. Odrazu vystrelil. Chlap sa zosunul na zem. Ivan ešte zobral z puzdra, ktoré ležalo na stole, rezervný zásobník a ušli.
To zopakoval aj na hlavnom pojednávaní. Ivan až vtedy definitívne zistil, že kamaráta Joža na obetovanie sa neprehovorí. K vražde sa radšej priznal. Celú záverečnú reč na krajskom súde odbil dvoma vetami: „Nemám čo povedať! Aj keď dačo poviem, aj tak mi neuveríte!“
Súd vyniesol rozsudok 16. novembra 1976. Podľa vážnych tvárí poroty Ivan pravdepodobne pochopil, že ide do tvrdého. Že sa jeho obavy na štránok, o ktorom poslal správu Jozefovi, začínajú napĺňať. Tak sa aj stalo. Rozsudok znel: „Ako obzvlášť nebezpečný recidivista sa Ivan K. narodený 20. decembra 1952 odsudzuje na výnimočný trest – trest smrti!“
Ostatným sa ušli tresty od šesť do osem rokov. Všetci sa odvolali. Vrátane Ivana. Dúfal, že si život ešte nejako vyprosí. Najvyšší súd 31. marca roku 1977 trest smrti potvrdil.
* * *
Pravdepodobne posledné slová, ktoré Ivan K., dvojnásobný vrah a vlamač v podzemí komplexu Justičného paláca v Bratislave, s čiernou kapucňou na hlave a už so slučkou na hrdle, vo svojom živote počul, bola formulka: „Vašej žiadosti o milosť nebolo vyhovené, rozsudok bude preto okamžite vykonaný!“
