Aj keď ešte stále nemá tú správnu cestovnú horúčku, pomaly ukladá na kôpku veci, bez ktorých sa nezaobíde. Ide do riadnej zimy a do práce, za ktorú si nekúpi ani „stakančik čaja“. Bakalárka Janka Ridzoňová z Michalovej.
Jakutsko je republika za Uralom, v ázijskej časti Ruska, ktorá má okrem diamantov a zlata aj temnú históriu. Bola miestom vyhnanstva ruských politických väzňov, dnes je zasa známa tým, že až 98 percent obyvateľstva krajiny tvoria alkoholici.
„Do Aldanu ideme štyria. Čo sa týka klímy, v porovnaní s mestom Jakutsk, v Aldane býva údajne viac snehu, ale menšie mrazy. Pripravili nás na päťdesiatky, tie si tam isto zažijem.“
Janka je dospelá 25-ročná slečna. Bolo by neprirodzené, keby sa nezaoberala myšlienkami, do akého prostredia ide, zatiaľ ich ale hlbšie nerozoberá. Vie, že koná z vlastného presvedčenia. Napriek tomu, že mala počas ročnej prípravky stále možnosť v slobode z projektu vystúpiť, o pár dní bude tritisíc kilometrov od domova.
• • •
„Uvedomujem si, že určite prídu aj ťažké chvíle. Podľa toho, čo nám rozprávali dobrovoľníci, ktorí sa z misií vrátili, alebo čo som čítala, však každý vraví, že viac dostal ako stihol dať. Možno sa obávam jazyka. To mi niekedy napadne…“
Na otázku, ako reaguje na jej rozhodnutie rodina a okolie, povedala: „Keď mi odovzdávali misijný kríž, dozvedela sa o mojej voľbe v podstate celá dedina. Teraz sa ľudia o mňa starajú. Cítim veľké pochopenie a lásku. Hľadala som napríklad jedny rukavice. Tí, čo Sibír poznajú, nám poradili, aby sme si zadovážili nie prstové, ale riadne teplé palčiaky. Zháňala som ich, lenže aká môže byť ponuka rukavíc v lete? Jedna teta z Brezna mi však práve také hrubé, úplne úžasné, poslala. Dostávam aj teplé podkolienky, pančuchy, dokonca peniaze. Prosto ľudia sú úžasní, a som im za to vďačná. Pokiaľ ide o našich, berú to ako moje rozhodnutie, považujú ho za správne a nijako mi nebránia.“
Momentálne je v Jakutsku leto. Za tri mesiace sa tam vystrieda jar, leto aj jeseň, zvyšok roka zachádza za nechty. A fest. Dievča z Michalovej si berie do sibírskeho mrazu len vetrovku, vybavenie kožušinami je záležitosť, ktorá sa rieši až na mieste.
• • •
Jarka už absolvovala jednu krátku, niečo ako misijnú predprípravu na Ukrajine.
„Človek tam videl biedu. Keď sme sa vrátili a pozerali, čo tu máme, začali sme si fakt všetko vážiť. Hovorili sme si: Načo je toto alebo tamto? Zistili sme, bez čoho všetkého by sa dalo zaobísť… Slováci sa nemajú na čo sťažovať. Určite nie sú chudobní!“
Janka sa dostala k saleziánom cez tetu, ktorá je ich spolupracovníčkou. Kedysi dávno chodila na saleziánske tábory a vždy sa jej páčili. Do Aldanu idú teda štyria, do Jakutska dvaja, dvaja, čo tam už pôsobia, by mali ostať na ďalší rok.
V Jakutsku sú slovenskí saleziáni od roku l992. Misiu založili na požiadanie tamojšej vlády hlavne kvôli mládeži. Bezcieľny spôsob života, aký vedie, je chorý, nemá pre krajinu ani pre nich samotných žiadnu rozumnú perspektívu. Práca dobrovoľníka je bezplatná, stravu a ubytovanie zabezpečujú saleziáni. Momentálne sú v Jakutsku šiesti stáli, dobrovoľníci sa striedajú. Chodia pracovať na rok, dva, aj tri. Či sú poznatky, že by tam niekto ostal?
„Myslím si, že ostať nie, ale škola života to určite je!“
