Náš informátor, ktorý nám podal opis priebehu exekúcií v podzemí komplexu bratislavského Justičného paláca, spomínal aj taký detail, že kat, ktorý vždy pochádzal z radov bacharov, teda členov justičnej a väzenskej stráže (k dispozícii mal aj pomocníka), si vždy pred popravou vyžiadal trestný spis odsúdeného. Prelistoval si ho. Všímal si v ňom najmä fotografie obetí z miesta činu. Robil to pravdepodobne kvôli svojmu svedomiu. Aby sa uistil, že takáto odplata je na mieste a on sa s pokojným svedomím môže stať jej vykonávateľom. Pri pohľade na fotografie zakrvavených tiel z tohto prípadu mal so všetkou pravdepodobnosťou pocit, že sa o svoje svedomie obávať nemusí. Keď doviedli odsúdenca s čiernou kuklou na hlave nad padacie dvere a on mu na krk zavesil slučku, takmer určite sa mu ruky netriasli. A netriasli sa mu, ani keď uvoľňoval padacie dvere...
Jeho otec o ňom povedal: „Celá rodina sa môjho syna bála. Ba aj ja. Keď bol opitý, nebral ohľad na nikoho. Stalo sa, že behal po byte so sekerou a museli sme pred ním zamykať dvere, aby niekomu z nás neublížil.“
Volal sa Ladislav a stalo sa to v okresnom meste na juhu Slovenska. Odvtedy, ako sa táto krvavá dráma odohrala, prešlo už takmer tridsaťdva rokov. On mal práve dvadsaťsedem rokov. A dôvod jeho činu? Pomsta. Primitívna, slepá pomsta!
Krv na chodbe
Tých posledných dní neveštilo Ladislavovo správanie nič dobré. Už aj do uší jeho otca sa dostalo: Tvoj syn slope ešte väčšmi ako doposiaľ a vedie veľmi čudné reči!
Neveste sa ani nečudoval, že chce od nich, z ich domu, odísť. Že sa zatiaľ odsťahovala k mame. Vedel, že ju jeho syn otĺka. Však už bol aj kvôli tomu v base! Mal by ho ako otec za tú basu ľutovať. No nemal na to najmenšiu chuť. Čudoval sa, ako sa mu syn priamo pred očami mení. Pil aj predtým ako mládenec. Nuž, čože by si nevypil. Veď takmer každý si občas vypije! A oni mali vinicu. Vínko bolo u nich na stole denne. Lenže, vždy pili s mierou. Pohárik, dva. Ale ako sa syn vyučil, naučil sa aj na pálené. Domov chodil niekedy taký opitý, že ledva stál na nohách. Aj to by sa dalo vydržať. Ale on mal príliš prudkú povahu a na každého, kto mu povedal niečo, čo mu nebolo po srsti, ihneď dvíhal ruku.
Posledné dni, keď nevesta odišla, pil ešte viac. A ako vyvádzal! Aj dnes. Už behal po dvore s nožíkom zastrčeným za trenírkami, už nožík aj vyťahoval a zastrájal sa ním. Nebyť starého otca, ktorý ho ako-tak upokojil, ktovie, ako to dopadne. A to všetko preto, že nechcel, aby jeho dcéru, ktorá bola u nich, kým si pre ňu nepríde jej mama, zobral syn do vinice. A potom, keď sa dopočul, čo sa dialo v robote jeho nevesty... Mal veľmi zlé tušenie. Radšej skočil do auta a ponáhľal sa domov.
To, že sa určite muselo stať čosi zlé, pochopil, keď otvoril dvere a vyšiel na schody. Stupienky schodov poznačila krv. Veľké krvavé kvapky. Stopy krvi boli aj na chodbe. Len rozmazané. Akoby sa ich niekto snažil pozmývať. Stlačil kľučku od kuchynských dvier. Nedali sa otvoriť. Boli zamknuté. Vytiahol svoje kľúče, ale zistil, že kľúč zvnútra je zalomený. Za dverami začul šramot.
„Otvor! Počuješ? Otvor!“
Namiesto odpovede bolo počuť len ďalší šramot. Utekal po policajtov.
Kalendár ukazoval 30. august 1975.
Príliš trpké skúsenosti
Nech sa nad tým neskôr akokoľvek zamýšľala, nevedela si odpovedať, prečo si ho vlastne brala. Čím ju upútal. Prečo mu povedala svoje „Áno!“. Vedela, že nejaký čas strávil na psychiatrii. Nevedela ale, že mu stanovili diagnózu „psychopatická osobnosť s prevahou agresívnych rysov“. Nuž, láska býva slepá... Agresivita sa u neho prejavovala aj predtým. No dúfala, že Ladislav je po liečení úplne v poriadku.
Spočiatku, po svadbe, bol na ňu celkom milý. Aspoň prvých päť-šesť mesiacov manželstva. Potom ju začal biť. Stále viac. Častejšie. Najmä keď bol opitý. Bil ju, aj keď bola tehotná. Veľmi ju bil. Nepomohlo ani ďalšie liečenie.
Trpela. Poplakala si pred známymi, posťažovala sa, poukazovala modriny. Ale ináč – všetko odovzdane znášala. Raz ju zbil tak, že lekár nariadil hospitalizáciu. Kým sa z bitky vystrábila, strávila v nemocnici mnoho dní. Vtedy sa už vzbúrila jej mama. Na zaťa podala trestné oznámenie. Dostal päť mesiacov naostro. No premenili mu aj predchádzajúcu podmienku, čo pre neho znamenalo dvadsať mesiacov za mrežami. Ešte predtým, ako išiel do basy, zastrájal sa svokre, že sa pomstí. Veľmi sa pomstí! Bude ľutovať, že sa vôbec narodila!
Už dávnejšie rozmýšľala nad tým, že by sa mala rozviesť. Ale váhala: Čo na to povie rodina? Príbuzní? Známi? Čo povedia svokrovci, s ktorými žijú v jednom dome? Čo povie dcére o jej otcovi, keď bude dorastať?
Z basy akoby sa vrátil iný človek. Hovoril, že ju ľúbi. Dokonca, čo bolo skutočne nezvyčajné, bol k nej pozorný. Ale trvalo to len pár dní. Zase začal piť. S pijatikou sa vrátili aj jeho staré móresy. Ba, bolo to ešte horšie. Horšie, ako si dokázala predstaviť.
Noci hrôzy
Najhoršie bolo, keď v noci prichádzal domov opitý pod obraz a domáhal sa sexu. Vrhal sa na ňu, keď spala. Bez akejkoľvek predohry, horšie ako nejaké zažiadané zviera. Hnusil sa jej. Nedokázala mu byť po vôli. Telo sa nedokázalo uvoľniť. To ho privádzalo do zúrivosti. Raz sa prebudila na prúd vody. Aby ju zobudil, oblial ju ľadovou vodou a potom chcel ešte aj sex. Veľa si užila bitky. Neraz jej obúchal hlavu o peľasť postele, bil ju po tvári, po celom tele. Dovtedy, kým nedosiahol to, čo chcel.
Zvlášť na jednu noc nedokázala zabudnúť. Keď bol v base, rozhodla sa pre antikoncepciu. Nechala si zaviesť vnútromaternicové teliesko, danu. Dozvedel sa o tom. Vrčal už za triezva. Podozrieval ju: „Kým som ja trpel v base, ty si si užívala, však?! Určite si spávala s niekým iným, preto to máš v sebe! Kým som bol preč, kurvila si sa!“
Darmo sa mu snažila vysvetliť, že keby aj chcela, nebolo by to možné. Veď po celý čas bývala v dome jeho rodičov. Z práce ihneď utekala domov, starala sa o ich malú dcérku. Rozumné argumenty neplatili. A potom...
Popoludní nechodil z práce. Večer uložila dcérku a čakala na neho. Čakala až do neskorého večera, do noci. Nechodil. Tušila, že niekde pije. Naveľa si ľahla spať. Zobudila sa na to, ako ňou myksľuje. Vykrikoval: „Len ja, ja ako tvoj muž mám právo rozhodovať o tom, či budeš mať deti alebo nie! Ty mi nemáš čo do toho zasahovať!“
Pokúšala sa ho upokojiť. Nech si ľahne, spí a ju nechá na pokoji. Ako keby len prilievala olej do ohňa. Zrazu držal v rukách nôž a vidličku: „Ja to svinstvo z teba vyberiem sám! Hneď, teraz! Ja chcem mať deti! A hneď ti ich aj urobím!“
Priľahol ju celým telom. Pokúšala sa brániť, ale bol oveľa silnejší a ťažší. Nevládala sa pod ním pohnúť. Rozťahoval jej nohy. Už v lone cítila chlad kovu. Vtedy sa z posledných síl, hnaná zúfalstvom a hrôzou, vyšmykla. Zamkla sa v kúpeľni. Do rána sa tam triasla strachom a plačom. Potom si povedala: Už dosť! Toto bola posledná kvapka. Dám žiadosť o rozvod!
Živá odtiaľ nevyjdeš!
Už toho na ňu bolo priveľa. Už nevládala. Zobrala si to najnutnejšie a išla k mame.
Zúril. V noci, opitý, sa nechal doviesť taxíkom, preskočil plot a dobýjal sa do domu jej matky. Búchal na dvere: „Zavolajte moju ženu! Chcem sa s ňou rozprávať! Povedzte jej, nech ide domov! Rozvod nebude! Žiadny nedovolím!“
Zakročila jej sestra. Presvedčila ho, že jeho manželka v dome nie je. Ešte večer odišla a nevrátila sa. Nasrdený, nadávajúc, odišiel.
Na druhý deň ráno išla do práce. Nevedela sa sústrediť na robotu. Problém bol v tom, že dcérka zostala u starých rodičov. U jeho rodičov.
Prišiel za ňou do zamestnania už dopoludnia. Hneď na ňom spoznala, že má vypité. To neveštilo nič dobré. Od dvier vykrikoval, aby vyšla von, že sa s ňou chce rozprávať. Vraj si má ísť po dieťa. A už sa teší, keď si poň príde, lebo ako tvrdil: „Živá z toho domu aj tak neodídeš!“
Prosebne sa pozrela na kolegyňu. Kolegyňa pochopila, prikývla.
„Pôjdem si po dcérku, ale pôjde so mnou aj kolegyňka, tuto Anička!“
„Ak tam prídete obe, dieťa bude mať podrezaný krk! Nebude ani moje, ani tvoje!“
Odišiel červený ako paprika.
Bála sa. Mala príšerný strach. O dcéru, aj o seba. Už ho poznala. Vedela, že je schopný všetkého. V zúfalstve sa obrátila na svoju mamu. Zavolala jej, či by nezašla po jej dcérku, po svoju vnučku.
Mama pomoc neodmietla. Na prekvapenie s tým, že po dieťa príde jeho svokra, súhlasil aj on. Neskôr vypovedal, že ho svokra ešte dokonca pozvala cestou na pivo. Zaplatila mu v krčme štyri pivá a ešte aj poldeci k tomu.
Polícia zasahuje
Ladislavov otec stihol policajtom povedať, že v dome sa určite stalo niečo zlé. Nevie čo, ale všetko tomu nasvedčuje. Na schodoch a v chodbe je krv, veľa krvi. Syn sa zavrel v kuchyni. Aby sa k nemu nikto nedostal, zlomil v zámke kľúč. Teraz počuť, ako tam s niečím šramotí. A policajtov ešte upozornil: „Dajte si pozor chlapi, syn zvykne bývať agresívny!“
Zasiahli cez kuchynské okno. Odpor nestihol klásť. Prichytili ho, ako sa pokúša obesiť na ozdobnú kovovú mrežu. Až potom, keď ho spacifikovali a na ruky mu založili putá, uvedomili si, že v kuchyni nie je sám. Za stolom, na koberci, úplne pri dverách, niekto ležal.
(Dokončenie nabudúce)
