Niekomu sú knihy ľahostajné a tých pár, čo si ich drží v domácej knižnici, považuje len za dekoráciu. Pre iných sú knihy príjemným spoločníkom, ktorý im vypĺňa voľné chvíle. No a sú aj takí, ktorí sú do kníh priam zažraní. Milujú ich odmalička a zostane im to na celý život. Nedávno sa nám práve takého človeka podarilo stretnúť.
Bola to náhoda. Cesta nás zaviedla do antikvariátu v centre Banskej Bystrice. Nič zvláštne – trošku skromné priestory vypĺňali rady kníh v policiach v abecednom zozname podľa autorov. Hlavne beletria, k tomu učebnice, slovníky, nejaká odborná literatúra. A zrazu: Hop, pŕŕŕ! Známe meno. Richard Feynman. Autobiografia jedného z najznámejších teoretických fyzikov a súčasných vedcov vôbec pod názvom Čo vy na to pán Feynman? Autor po nej pásol už roky. Mal ju požičanú iba na jednu jedinú noc a to ho akurát tak na knihu navnadilo. Ihneď ju ťahal z police a niesol k pokladni. Mladý muž s briadkou pri pokladni (ktorý sa tam výzorom vôbec nehodil) chytil knihu do rúk a zodvihol zrak: „Zaujímajú vás autobiografie?“
Nasledovalo priznanie, že samotné autobiografie ani tak veľmi nie, len niektoré, atď., atď. Tak sa rozprúdil rozhovor, ktorý sa stal základom príbehu o človeku do kníh doslova zamilovaného.
Ľubomír Bela, ako sa mladý muž predstavil, a o ktorom sa ukázalo, že je čerstvým absolventom filozofie, sa napokon ukázal byť človekom, ktorý do antikvariátu patrí ako kľúč do zámky. Nielen preto, že sa mu jeho otvorením splnil životný sen. „V našej rodine sme si vždy potrpeli na knihy“ – vysvetľoval. „Rovnako rád ich čítal otec, ako aj mama. Brat mal tiež stále rozrobené s knihami. Zo Spolku priateľov krásnych kníh nám chodili nové knihy takmer každý mesiac. A tak som sa dostal ku knihám aj ja. Vlastne, ku knihám som prilipol skôr, ako som začal čítať. Fascinovali ma tie zvláštne pokrivené chrobáčiky na stránkach, krásne ilustrácie.“
Namiesto rozprávok -- Modigliani
Pri otázke, či si pamätá na prvú prečítanú knihu, prikývol. S prekvapením to nebola žiadna rozprávka, ani dobrodružný román pre deti: „Jasné, že si pamätám! Bola to Tragická paleta, životopis Modiglianiho. Boli tam fantastické ilustrácie, jeho obrazy. Zároveň som si uvedomil, čo všetko možno v knihách objaviť.“
Táto kniha v ňom prebudila čitateľskú vášeň. Potom vraj prišli na rad všetky možné knihy – Mayovky, Verneovky, Burroughsov Tarzan. „Knihy pri čítaní nerozdeľujem podľa žánru“ – priznával sa. „Prečítam si veľmi rád hocijakú dobrú knihu. A nerozlišujem ani autorov.“
V Ľubomírovom prípade dokonca možno povedať, že knihy zmenili jeho celý život. Od základov. Až tak, že z automechanika sa filozof.
Túto tému príliš rozvíjať nechcel, ale je to tak. Pôvodne sa totiž vyučil za automechanika. Ale to ho neuspokojovalo. Chcel ísť ďalej. Najmä pod vplyvom kníh. Diaľkovo vyštudoval na strednej strojárstvo. Ale ani to ho neuspokojovalo. Medzitým pracoval. Kde - tade. Vyskúšal si prácu od krčiem, cez antikvariát až po stavby. Sám sa nad tými výpočtami usmial, že vymenil toľko prác, ako jeden z jeho obľúbených autorov, Jack London. Nakoniec sa rozhodol vyštudovať filozofiu. Aby mohol diaľkovo študovať, našiel si prácu na vrátnici. Vraj preto, že tam mal mnoho času. Aj na štúdium...
„Práve na univerzite som zistil, že mojim najobľúbenejším autorom je Friedrich Nietzsche. Tak som sa do neho zahľadel, že som sa rozhodol práve o ňom napísať diplomovku. Za pol roka som o ňom prečítal štyridsať kníh, podaktoré viackrát...“
Ďalšia inšpirácia,
tentoraz z Paríža
Ľubomírovo obľúbené mesto je Paríž. Veľmi rád tam cestuje. Tak často, ako môže. Obľúbil si najmä bulvár Saint Michelle.
„Veľmi rád mám antikvariáty – vyznával sa Ľubomír. „Všade, kam cestujem, si v prvom rade musím obzrieť tie. A jeden, priam fantastický, je na bulvári Saint Michelle. Je to poschodový dom plný kníh, v ktorom vládne neuveriteľná atmosféra. Mne tie knihy, po ktorých sa tam prechádza majiteľov veľký čierny kocúr, priam voňajú. Nechápal som, prečo ma to tam tak priťahuje. Až neskôr som sa dopočul, že práve v tomto antikvariáte bol takmer denným hosťom mladý Ernest Hemingway, ktorý bol v tom čase taký chudobný, že chytal na obed mestské holuby, a aby ho pri tom nenachytali, pašoval ich do svojho bytu v detskom kočíku...“
Aj tento antikvariát bol pre Ľubomíra popudom, aby naplnil svoj sen - otvoril si antikvariát vlastný. To sa mu nedávno podarilo.
„Antikvariát mal v Bystrici už brat“ - pripomínal. „Viem, že to nie je žiadny kšeft. Teda, taký, po akom by túžili veľkopodnikatelia. Ale myslím si, že doba knihám nahráva. V televízii sú teraz také programy, ktoré ľudí priam nútia, aby si radšej pozreli knihy. Veď už aj sami diváci vidia, že reality šou sa nedajú pozerať donekonečna.“
Ľubomír sa neobáva ani internetu. Chce si z neho urobiť pomocníka: „Veď je priam ideálnym pomocníkom pre človeka, ktorý si na ňom nájde svoju obľúbenú knihu. Zvlášť v antikvariátoch. Podľa mojich skúseností – ak si knihu nekúpite do polroka, po roku - dvoch ju v kníhkupectvách už nenájdete. Zostáva vám len jediné – prečesávať antikvariáty. A čo je pohodlnejšie, ako sadnúť si za počítač a vyhľadať si knihu na internete?“ No a to je cesta, ktorou by sa chcel uberať aj Ľubomír, pre ktorého sa knihy stali vášňou. Zatiaľ je ale na tom tak, že ak chce aby mohol jeho antikvariát fungovať, musel si nájsť vedľajšiu prácu. No začiatky nebývajú ľahké. A on, ako sa zdá, sa svojich plánov len tak ľahko nevzdáva...
