< Napriek svojmu handicapu každý pondelok spoľahlivo sedí vo svojom invalidnom vozíku na svojom „fleku“ a predáva týždenník MY Žurnál. A ide mu to. Je najlepším kolportérom v sieti týždenníkov MY.
Každý pondelok je Peter Tryzna už o šiestej ráno na svojom mieste pred zvolenským Priorom. Nedočkaví čitatelia sa pri ňom pristavujú a jeho prostredníctvom putujú noviny MY Žurnál z úhľadne zviazaných balíkov do ich rúk. A balíkmi je Peťo, ako ho všetci volajú, doslova obložený. Za jednu jedenásťhodinovú šichtu totiž dokáže predať vyše päťsto kusov novín. Svojimi „výkonmi“ sa nepopierateľne stal medzi ostatnými kolportérmi siete týždenníkov MY mužom číslo jeden.
Na myšlienku predávať noviny ho priviedol kamarát. „Povedal som si, že to vyskúšam. Keď to pôjde, pôjde. Keď nie, tak nie. Nemám čo stratiť. A je lepšie byť medzi ľuďmi a zarobiť si nejakú korunu, ako sedieť doma,“ spomína na úvahy spred ôsmich rokov. Najskôr predával iný titul, no časom prišiel na to, že s MY Žurnálom mu to pôjde lepšie. Na začiatok si zobral sto kusov novín, keď ich bez ťažkostí predal, zobral si ich viac. „Zo začiatku to vôbec nebolo ľahké, ale každý začiatok je ťažký,“ konštatuje Peťo a jedným dychom dodáva, že jeho rekordný počet predaných novín je rovných šesťsto kusov za jeden deň. A jeho recept na takýto úspech? Vraj žiadny nemá. „Kto si chce noviny kúpiť, kúpi si ich. Nechodím za ľuďmi, nenúkam ich nasilu,“ prezrádza. Mnohí čitatelia odmietnu ostatných kolportérov so slovami: „Noviny si kúpim od Peťa.“ Aj to je vizitka jeho práce. Vie si ľudí nakloniť a nielen tým, že je na vozíku. „Vozík je pri tejto práci niekedy výhoda, inokedy handicap. Mnohí mi už povedali, že si u mňa kúpia noviny preto, aby mi pomohli a podporili ma. No napriek tomu si myslím, že najviac mi pomáha predať noviny komunikácia s ľuďmi. S každým prehodím slovko. Keby som len ticho sedel, tak by som toľko novín asi nepredal,“ usmieva sa Peťo, i keď prezrádza svoje know-how. Občas, hlavne pri kamarátoch, poruší svoje zásady a nahovorí ich, aby si noviny kúpili, i keď to pôvodne nemali v úmysle. Keďže vďaka svojej otvorenej povahe má kamarátov neúrekom, noviny sa mu míňajú jedna radosť.
Sedieť od rána do večera v invalidnom vozíku na námestí, a to za každého počasia, i keď páli slnko, i keď prší, keď fúka vietor alebo padajú vločky snehu veľké ako päste, to nie je sranda. No Peťo počasiu málokedy ustúpi. „Noviny sa najhoršie predávajú, keď prší alebo sneží. Vtedy sa ľudia ponáhľajú rýchlo ukryť. Ja som si už na vrtochy počasia zvykol, už jeho výčiny ani nevnímam. Som asi jeden z mála ľudí, ktorý sa každý pondelok teší do práce,“ hovorí Peťo a na dôkaz svojej zanietenosti pri predávaní našich novín pridá aj úsmevnú príhodu: „Raz som predal aj noviny, ktoré som mal odložené pre seba. Na druhý deň som si MY Žurnál musel ísť kúpiť do obchodu. Predavačka sa veľmi čudovala a smiala sa, že ako je to možné. Ja, ktorý predávam tieto noviny, si ich musím nakoniec ísť kúpiť od niekoho iného.“
