Ako sme už publikovali, výprava Spolku ochrancov prírody Stonožka z Nemiec sa nedávno vrátila z Rakúska, kde „Stonožkári“ zdolali aj najvyšší štít krajiny Grossglockner vysoký 3797 metrov. No k symbolickému opasku s trofejami si mohli pripnúť aj niekoľko ďalších trojtisícoviek, na ktoré v Alpách vystúpili.
Spolok ochrancov prírody Stonožka vznikol pred viac ako desiatimi rokmi. „Spoločenské organizácie, ktoré sa ochranárstvom a turistikou zaoberali“ – hovorí Dušan Mydlo, ktorý je so Stonožkou neoddeliteľne spojený – „vtedy zanikali, prestali existovať, a preto sme sa rozhodli založiť niečo, čo by spájalo rovnako zanietených ľudí.“ A tak vznikla v Nemciach Stonožka. Najprv zlučovala len niekoľko členov, postupne sa rozrastala a dnes je Stonožkárov vyše deväťdesiat – nielen z Nemiec, ale aj Banskej Bystrice a okolitých obcí. Vrchná veková hranica členov nie je obmedzená. Spodná - pätnástimi rokmi. A o tom, že zostávajú verní aj ochrane prírody, svedčí aj to, že vysadili osem a pol tisíca lesných stromčekov. Všetci ale zároveň milujú turistiku. Snažia sa využiť každú možnosť, aby sa dostali na hory – či už doma, alebo v zahraničí. Tak sa im podarilo pochodiť napríklad Ötztalské Alpy, Savojské Alpy či Julské Alpy, kde zdolali aj najvyšší vrch Slovinska Triglav. Tento rok rozhodli pre národný park Hohen Tauren - Vysoké Taury.
Hlavný stan rozbili v kampingu Heiligenblut, odkiaľ vyrážali na výpravy – po viac ako týždeň, každý deň na šesť až osemhodinové výstupy. Najnáročnejší výstup bol približne desaťhodinový. Boli medzi nimi aj menej zdatní vysokohorskí turisti, preto volili aj menej náročné trasy, také, aby vyhoveli každému. Pre niektoré výstupy bolo totiž potrebné zvládať i základy horolezectva. Na samotný Grossglockner tak vystúpili len šiesti z dvadsaťpäťčlennej výpravy.
„Prialo nám nádherné počasie“ – hovorí Dušan Mydlo. „Dokonca vo výške 2500 metrov ukazoval teplomer v tieni dvadsať stupňov a na slnku dokonca päťdesiatpäť!“ Veľkým prekvapením vraj boli alpské svište. Kým tie naše, tatranské, poznáme ako veľmi plaché zvieratá, ktoré je šťastím uvidieť naživo, alpské boli až vtieravé. Vyslovene sa predvádzali. Podľa toho, aké boli vykŕmené, dalo sa dedukovať, prečo sa predvádzali – dúfali, že sa im od turistov ujde nejaká dobrôtka.
„Zovšadiaľ sa dalo cítiť, že Rakúšania majú akýsi vrúcnejší vzťah k svojej prírode, ako my“ – tvrdí Dušan Mydlo. „Keď sme videli, na akých neprístupných miestach dokážu kosiť trávu na alpských lúkach a ešte odtiaľ zvážať vysušené seno, nechcelo sa nám to veriť. A to sme na Slovensku na hory naučení. To nehovorím o zachovanom prírodnom prostredí, všadeprítomnej čistote.“
Rakúšania žijúci v Alpách vraj vedia vyťažiť zo všetkého. Napríklad nielen z toho, že si za poplatok môžete skúsiť ryžovať zlato v miestnych zlatonosných potokoch, ale môžete povedzme navštíviť tamojšiu vysokohorskú farmu a pozrieť sa, ako v nej vyrábajú syr, priamo tam ho ochutnať. „Tomu syru som neodolal ani ja“ – priznal sa Dušan Mydlo. „Doniesol som si z neho aj domov. Každý deň si z neho ako maškrtu odkrojím plátok...“ Vráťme sa ale k výstupom. Veľmi pekným výstupom bol podľa účastníkov výpravy výstup od ľadovca Pasterze cez šesť tunelov v skalnom masíve a dve ľadovcové polia, na Grosseburgstall, až do výšky 2968 metrov. Nezabudnuteľným bol údajne i výstup popri jazere Zeerm see, po ľadovci, až na 3105 metrov vysoký Sonnblick alebo na Hinteres Modereck vysoký 2938 metrov. Tak by sa dalo ešte pokračovať. No podľa Dušana Mydla bola už len samotná jazda po alpskej ceste, ktorá dosahuje až do výšky 2369 metrov a niekde klesá až po trinásťstupňovým spádom, zážitkom, na ktorý možno len ťažko zabudnúť.
Kam sa Stonožka vyberie na budúci rok, sa ešte jej členovia nerozhodli. Ale zatiaľ uvažujú o Švajčiarsku, Bernských Alpách. No v hre je aj Rumunsko s jeho najvyššími vrchmi.
Autor: vrb
