Ešte raz sa dôkladne poobzeral. Ulica bola úplne prázdna. Až keď si overil, že nikde nevidí ani človiečika, odvážil sa prešmyknúť cez dieru v plote a vybehnúť na chodník. Ulicu prebehol v pokluse. Spomalil, až keď zašiel za roh. Necítil sa ktovieako dobre. Vzrušenie už opadlo a nastúpil pocit sklamania. Nie viny, tú ešte necítil, stále ju blokovali poldecáky rumu a pollitráky piva, ktoré predtým zdolával po krčmách. Bolo to skôr sklamanie, že mu to celkom nevyšlo tak, ako si to predstavoval. Siahol do vrecka a nahmatal vrecúško s cukríkmi. Jeden si vybral, rozbalil, hodil do úst. Cukrík bol dobrý. Mal pocit, že také dobré cukríky ešte nikdy nejedol. Siahol po ďalší. Tak kráčal mestom a chrúmal cukríky. Chutili mu.
Stalo sa to v októbri 1968. Bolo to pohnuté obdobie. Závan slobody a demokracie, ktorý zavial z Prahy po Pražskej jari, už pominul. Eufóriu zgniavili tanky štátov Varšavskej zmluvy. Ľudia chodili ako bez duše. V novinách sa ešte dalo občas niečo si prečítať, no z článkov väčšinou zaznievalo roztrpčenie a skepsa. Aj v okresnom meste, kde sa tento prípad odohral, pociťovali prítomnosť Rusov. Tá bola citeľná všade. V celom Československu. Po hlavných cestách prúdili vojenské kolóny, nad hlavami stále preletovali lietadlá. Ale tam to prežívali predsa len trochu ináč ako v Bratislave či Prahe. Veď nejako bolo – nejako bude... Navyše, v rodine o ktorej bude reč, mali úplne iné starosti. Bývali v rodinnom domčeku v tichej štvrti na predmestí. A triasli sa strachom o svoj poklad – dcérku Alenku.
Zabudnuté cukríky
„Nevideli ste našu Alenku? Malé blonďavé dievčatko v modrých tepláčikoch s vrecúškom cukríkov v rukách?“
S touto otázkou sa obracali na všetkých z okolia - susedov, známych, náhodných chodcov. Ale nevidel ju nikto. Akoby sa dievčatko vyparilo. Zmizlo z povrchu zemského. A popritom o ňu tak veľmi, s najvyššou starostlivosťou, dbali. Dávali na ňu pozor, triasli sa o ňu strachom a teraz...
Alenka sa narodila s veľmi vážnou srdcovou vadou. Oproti ostatným deťom bola slabučká, krehučká. S večne bledým dievčatkom s modrými perami sa snažili zaobchádzať ako vo vatičke. Ale slabučké bolo iba fyzicky. Ináč bolo veľmi bystré. V tom vo vývoji ostatné deti o pekných pár krôčikov predbehlo.
Rodičia s Alenkou odmalička chodievali po lekároch. Dievčatko často preležalo v nemocniciach celé mesiace. Lekári navrhovali operáciu srdiečka. Rodičia sa ale o maličké dievčatko báli. Veď čo ak krehké, oslabené telíčko taký zákrok nezvládne? Napokon, keď mala Alenka päť rokov, predsa len s operáciou súhlasili. Bola to náročná operácia. Ale stalo sa niečo, čo pre utrápených rodičov vyznelo ako zázrak. Z nemocnice ju po operácii prepustili ako úplne vyliečenú!
Naozaj na nej badali zmenu. A očividnú. Naberala silu. Stav sa neustále, každým dňom zlepšoval. Naďalej si ju ale chovali ako vtáčatko v klietke. Najprv sa Alenku báli čo i len púšťať z domu. Potom ju nechali, aby bola aspoň na čerstvom vzduchu, pobehať si po dvore. Ale nesmela prejsť ani len bráničkou, von na ulicu. Veľmi rada sa hrávala so psíkom, a keď za ňou prišli deti od susedov, hrávala sa s nimi na lekárku. Veď lekári sa okolo nej dovtedy krútili neustále. Na biele plášte bola zvyknutá. Boli súčasťou jej dovtedajšieho života. A Alenka veľmi túžila, aby aj ona bola taká ako oni. Aby aj ona, keď vyrastie, sa stala lekárkou. Aby mohla liečiť ľudí, tak ako lekári vyliečili ju. A veľmi chcela pomáhať rodičom. Neustále prosíkala, aby aj ona smela ísť, tak ako ostatné deti, aspoň na nákup do obchodu... Dobiedzala dovtedy, kým sa otec nenechal uhovoriť.
„Dobre teda. Zabehni mi do obchodu po fľašu piva. Tete predavačke povedz, že je pre mňa. A keď už budeš v obchode, kúp tiež bratovi cukríky. Tu máš peniaze a dávaj si pozor. Vieš, že si bola veľmi chorá!
Odcupkala celá rozradostená. Vrátila sa o pár minút. Veď do obchodu to mali sotva sto metrov. Ani nebolo potrebné prechádzať cez cestu. Prišla s pivom, no bez cukríkov. Na tie zabudla, čo sa nezaobišlo bez plaču mladšieho brata. Tak sa do obchodu vrátila ešte raz. Po cukríky. A odvtedy ju čakali, čakali a čakali...
Kde sa podela Alenka?
Keď sa nevracala o päť ani o desať minút, otec za ňou vybehol pozrieť sa na ulicu. Nikde ju nevidel. Obavy narastali - čo ak Alenku prepadla náhla slabosť, odpadla a teraz súrne potrebuje pomoc? Veď ešte stále nebola celkom doliečená. Alebo sa v obchode zdržala v rozhovore s predavačkou?
Utekal do obchodu. Predavačka si na ňu dobre pamätala. Alenka sa pekne pozdravila, zaplatila za cukríky, poďakovala sa a odišla z obchodu. Nebolo na nej vidieť nič nezvyčajné. Kam odišla, ktorým smerom, na to nevedela odpovedať.
Obehli najbližších susedov. Či niekde neodbehla s deťmi, či sa niekde nezahovorila. Veď kam by sa mohla na takej krátkej ceste zatúlať? Potom začali prehľadávať okolie. Padol súmrak, začalo sa zvečerievať. Nervozita a strach rástli aritmetickým radom. Zašli aj na políciu. Kým nastala úplná tma, zorganizovali pátranie.
Na pomoc pri pátraní zavolali aj vojakov z neďalekého útvaru. Policajti, vojaci, ale aj dobrovoľníci z okolia systematicky prečesávali krajinu, okolité polia. Pomáhal aj sused, ktorý si hneď vedľa staval dom. Mal ho už pod strechou, zostávali už len dokončievacie práce. Omietka zvonku, zvnútra, vnútorné úpravy. S baterkou v ruke prezrel vnútro nedokončeného domu aj okolie, ale nenašiel nič. Ani najmenšia stopa, ktorá by naznačovala, že by tam Alenka zablúdila.
Celonočná pátracia akcia sa nestretla s úspechom. Rodičia si už zúfali: Že by ju niekto uniesol? Ale kto? A prečo? Veď nie sú žiadnymi boháčmi!
Alenku nenašli ani na druhý deň ráno ani dopoludnia ani popoludní. Bola pritom po celý čas oveľa bližšie, ako sa nazdávali. Veľmi blízko. Iba pár metrov od nich. Len už o sebe nemohla dať vedieť...
Objavil ju celkom náhodou, až ďalší deň, sused. Práve ten, ktorý ešte prvý večer, ako sa Alenka stratila, prehľadal s baterkou svoj rozostavaný dom. Dom síce prehľadal, ale iba prízemie. Nie poschodie. V dome ešte nemal schody a nepredpokladal, že by sa niekto, tobôž malé dievčatko, driapal na nedokončené poschodie. Vyliezol hore po vratkom, podomácky zhlobenom rebríku. Na dlážke, hneď oproti, ležala ledabolo pohodená široká lata. On by ju nikdy len tak, takmer na stred miestnosti, nepohodil. Mal rád poriadok. Čosi mu na tej late nehralo. Šípil, že ju tam musel hodiť niekto cudzí. Podišiel bližšie. Vtedy to v skromnom svetle, ktoré prenikalo cez zadebnené okná, uvidel - spod laty vyčnievala útlučká detská rúčka.
Preboha, kto...?
Naprázdno preglgol a cítil, ako mu po chrbte preskočil mráz. Vedľa laty zbadal pohúžvané modré detské tepláčiky a topánočku. Na zaprášenej podlahe sa váľali rozsypané cukríky. Bližšie ani nešiel. Nedalo sa mu. Nemohol. V hrôze skôr z rebríka zletel, ako po ňom zliezol a utekal na políciu.
Polícia bola o chvíľu na mieste. Kriminalisti novostavbu doslova obsadili. Starostlivo sa snažili zaistiť každú aj tú najmenšiu stopu.
Podľa toho, ako dievčatko vyzeralo, a podľa jeho polohy, bolo už na prvý pohľad, hneď, ako z nej zodvihli latu, vidieť, že si muselo veľa, veľmi veľa vytrpieť. V pevne zaťatej pästičke ešte stále zvieralo zakrvavenú triesku.
Smutná správa takmer ihneď presiakla medzi ľudí: Počuli ste? Zavraždili ju! A keby len zavraždili, nejaký netvor ju znásilnil! Ani nie šesťročné dievčatko! Preboha, kto...!
Súdni lekári hroznú správu potvrdili. Dievčatko skutočne niekto surovo znásilnil. Pri znásilnení utrpelo veľmi vážne poranenia. No nie natoľko vážne, aby mohli byť príčinou smrti. Liečenie by trvalo tak štyri, možno päť týždňov, no vystrábilo by sa. Aspoň telesne... No páchateľ ju ale po čine zavraždil. Zahrdúsil. Svedčili o tom stopy prstov vytlačené na detskom hrdielku.
Kto by dokázal spáchať takýto ohavný čin? Na to zatiaľ nikto nedokázal dať odpoveď.
Kriminalisti zatiaľ vyhodnocovali prvé stopy. Pod tielkom našli benzínový zapaľovač, kedysi veľmi populárny „rakušák“. S veľkou pravdepodobnosťou patril páchateľovi. Tak isto ako aj pomerne nezvyčajné guľôčkové pero.
Ďalšie poznatky prinieslo intenzívne vypočúvanie svedkov, všetkých možných ľudí, ktorí sa v čase, keď sa Alenka stratila, pohybovali po okolí. Blízkom, aj vzdialenejšom. Každá informácia, aj pre laika bezvýznamná, bola cenná.
Najprv sa stretli s mlčaním. Nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. Naostatok predsa len horúca stopa - dvaja mládenci si niečo všimli. Videli, ako po ulici, neďaleko rozostavaného domu, išiel nejaký cudzí muž. Za ruku viedol malé dievčatko, ktoré si nieslo vrecko cukríkov. Muž vyzeral ako opitý, lebo keď si zapaľoval cigaretu, zatackal sa. Dievčatku niečo hovoril. Ale čo mu hovoril, to nezačuli.
Vyzeralo to tak, že videli vraha. Ale kde ho hľadať? Začali preverovať všetkých možných podozrivých. Aj zo vzdialenejších končín. Zamerali sa i na pedofilov. Jedným z preverovaných bol v tom čase dvadsaťdvaročný Ján z neďalekej dediny.
(Pokračovanie nabudúce)
