Štyri dvojice, sestra-vodič sanitky, sa striedajú po dvanástich hodinách služby. Na novom pracovisku prežili prvú, neškodnú zimu. Domáci sú presvedčení, že tá, čo príde, všetko dobehne. Snehové kalamity s popadanými stromami, rozmrazené mrazničky a dedina v tme sú tam bežné ako skutočnosť, že po deviatej večer už žiadny autobus do Brezna nejde. Dokonca ani v lete. Pokiaľ sa sanitka vráti z výjazdu neskôr alebo v tesne našponovanom čase, štáb po službe nocuje v Lome.
Poludnie, 37 v tieni. Z krčmy sa snaží vykročiť chlap. Prehnutý ako luk počíta drobné. A „vetrá“. Košeľa bez gombičiek, nižšie dokorán... Sadá si na schody, na najprudšie slnko. Cestou od breznianskej nemocnice opäť jačí záchranka. Ten polooblečený si pospí a nič mu nebude. Na Lome je kľud.
ŽEBY TIEŽ
„ZAVRELI KRÁM“?!
Jozef Medveď sa dostal k zdravotníctvu náhodou. Dlhé roky chodil s nákladiakom po celej republike. Od výstavby bratislavskej Galérie po elektráreň v Tušimiciach, od Košíc po Karlove Vary. Keď sa rozhodol skončiť s potulkami, nemocnica v Brezne práve hľadala vodiča pre záchranku. Na prvý výjazd sa nezabúda:
„Videl som na cestách všelijaké situácie. Na známom nehodovom úseku pod Strečnom päť mŕtvych v šesťstotrojke z Nového Jičína a hlavu 20 metrov od tela. Nikdy som nemal problém vziať lekárničku, a ak sa ešte dalo, pomáhať zraneným. Ten prvý raz v službe, keď sme s lekárkou dorazili na železničnú stanicu a zbadal som pri koľajniciach chlapa bez nôh, priznám sa, schoval som sa za sanitku. Nevyšiel som spoza nej, kým ma nezavolali k nosidlám. Bol som napríklad pri nešťastí v Osrblí. Chlap pílil na cinkulári bez koša. Drevo sa mu pošmyklo, kotúč mu prešiel cez brucho. Ešte dnes mám pred očami, ako si držal v náručí vnútornosti... Hnal som do špitála, ako sa len dalo. …Áno, prežil!“
O EMÓCIÁCH
A ZELENEJ BODKE
Jarmila Kamenská išla za svojim povolaním priamočiaro. Odmalička chcela byť detskou sestričkou. Dosiahla vyšší stupeň odborného vzdelania, teraz sa hreší, že nepokračovala v bakalárskom. Čo sa týka praxe, prešla ARO, počas tehotenstva bola začas na zubnom, po prvom pôrode na chirurgii, po druhom na gynekológii a v marci tohto roku, pred odchodom na Lom, sa lúčila na príjme. Naďalej ako zdravotná sestra Nemocnice s poliklinikou n. o. v Brezne. Pritom život voľajako zariadil, že počas doterajšej kariéry ani predtým nepracovala na detskom oddelení. S Jozefom tvorí tandem od apríla 2007.
So stanicou v Lome nad Rimavicou disponuje banskobystrický dispečing, personál patrí pod NsP n. o. Brezno. Vysiela ich k prípadom, ktoré sa vyskytnú v limitovanej l5-minútovej dostupnosti, resp. čo najbližšie k miestu udalosti. Ale zabezpečovali aj akútne prevozy na dlhších trasách, napríklad bratislavské Kramáre, akútny prípad z Hnúšťe, skrátka sú 24 hodín „na drôte“. Riadiace pracovisko v B. Bystrici má nepretržitý prehľad, kde sa nachádzajú. Prostredníctvom technického zariadenia, ktoré ho spája s jednotlivými pracoviskami a vozidlami, vie napríklad, kto sa už vracia naprázdno, vtedy totiž svieti na monitore ako zelená pohybujúca sa bodka. Ak sa v okruhu do l5 minút práve niečo stane, pošlú ich za prípadom. Sú dni, keď sa nezastavia.
„Niektorí na Lome si spočiatku mysleli, že sme tu len pre nich. Akože, keď práve nemáte čo robiť, odvezte ma domov. Z toho sme ich rýchlo vyliečili. Horšie je, že aj nanajvýš vážne problémy odkladajú, kým nie je naozaj zle. U starších pacientov je to takmer pravidlo.“
Na otázku, či vie byť „akčná“, ak ochorie niekto v rodine, J. Kamenská povedala: „Sme na to dokonca dvaja. Starší syn je takisto zdravotník, on však nezaváhal a hravo zvládol aj bakalára. Čo sa týka profesie, určite som vo výhode. Najmä, keď boli ešte chlapci malí. V podstate však reagujem ako každá normálna mama. Prvá som išla napríklad do mdlôb, keď si jeden z nich zabudol prst v mäsovom mlynčeku!“
Jozef sa pridáva: „Pred dvoma rokmi spadlo v Mýte pod Ďumbierom do potoka malé dievčatko. Našli ho až pri lyžiarskom vleku, hádam pol kilometra od miesta, kde sa to stalo, hlavička dodrvená od kameňov, zázrak, že sa neutopilo. Hoci nejde o vaše dieťa, aj tak máte strach.“
