(Dokončenie)
Stalo sa to v októbri 1968. Napriek pohnutému obdobiu, invázii armád štátov Varšavskej zmluvy, koncu snov o demokracii, mala rodina bývajúca v rodinnom dome na predmestí okresného mesta úplne iné starosti. Stratila sa im dcérka. Malá Alenka. Zúfalo ju hľadali. A potom prišla tá hrozná správa...
Najprv krátka rekapitulácia
Najprv krátka rekapitulácia prvej časti: Alenka sa narodila so srdcovou vadou. Bola krehučká, útlučká. V prvých rokoch svojho života strávila viac času v nemocniciach ako doma. Lekári navrhovali operáciu. Ale tej sa rodičia báli. Veď dievčatko bolo také slabučké... Obávali sa, že taký zásah do chorého srdiečka oslabený organizmus neprežije. Stalo sa však niečo, čo považovali za zázrak. Alenku im domov vrátili vyliečenú! Skutočne. Silnela im priamo pred očami. Ale aj tak sa o ňu báli. Najprv ju radšej vôbec nepúšťali z domu. Neskôr len na dvor, pohrať sa so psíkom. Ak sa chcela hrať s deťmi, museli prísť za ňou. Raz sa jej podarilo uprosiť otca, aby mohla ísť nakúpiť do obchodu. Najprv o tom, aby išla na nákup, nechcel ani nepočuť. Dovtedy drankala, dovtedy prosíkala, kým otca neobmäkčila. Naostatok, veď obchod bol od nich pár sto metrov, na tej istej ulici, ani nemusela prechádzať cez cestu. Poslal ju po fľašu piva a cukríky pre mladšieho brata. Vrátila sa o pár minút, ale bez cukríkov. Aby brat neplakal, išla do obchodu ešte raz. Po cukríky. Ale už sa nevrátila...
Najprv ju zúfalí rodičia hľadali sami. Do pátrania sa postupne zapojila polícia, armáda, dobrovoľníci. Prehľadali celé okolie, na kilometre od domu. Zbytočne. Až po dvoch dňoch Alenku objavil sused, ktorý si hneď vedľa staval dom. Telíčko našiel na poschodí novostavby zakryté doskou. Alenku zavraždili. Predtým však vraj ani nie šesťročné dievčatko surovo znásilnili. Pred smrťou muselo veľmi trpieť. V dlaničke ešte stále bezmocne zvieralo zakrvavenú triesku, akoby sa ňou chcelo brániť. Okolo porozsýpané cukríky, ktoré išlo kúpiť bratovi. Zvyšné cukríky aj s vrecúškom sa stratili.
Kriminalisti na mieste činu našli stopy. Benzínový zapaľovač, tzv. „rakušák“ a guľôčkové pero pomerne nezvyčajného typu. Taký zapaľovač bol vtedy vzácnosťou. Nemal ho každý. V tom čase boli úzkym sortimentom aj zapaľovače. A „rakušák“ ste si nekúpili len tak v hociktorom stánku.
Ďalšie poznatky prinieslo intenzívne vypočúvanie svedkov, ktorí sa v čase, keď sa Alenka stratila, pohybovali po okolí. Tak zachytili horúcu stopu - dvaja mládenci videli, ako po ulici, neďaleko rozostavaného domu, išiel nejaký cudzí muž. Za ruku viedol malé dievčatko, ktoré si nieslo vrecúško cukríkov. Muž bol opitý, lebo keď si zapaľovačom zapaľoval cigaretu, zatackal sa. Dievčatku niečo hovoril. Čo mu hovoril, nezačuli.
Polícia začala preverovať všetkých možných podozrivých. Aj zo vzdialenejších končín. Zamerala sa i na pedofilov. Jedným z preverovaných bol v tom čase dvadsaťdvaročný Ján z neďalekej dediny.
Podozrivý sa priznáva
Ján už mal na rováši kadečo. Len pred štyri rokmi ho odsúdili za pohlavné zneužívanie. Ohmatkával dve malé dievčatká. Poslali ho do basy, no po dvoch rokoch ho opäť prichytili pri podobnom, no ešte závažnejšom trestnom čine. S niekoľkými deťmi sa pokúšal praktizovať orálny sexuálny styk. Súd mu tentoraz okrem trestu za mrežami nariadil aj ochranné sexuologické liečenie. Problémy s ním boli i na liečení. Ktovie ako, no podarilo sa mu pozháňať alkohol, opil sa a zaútočil na personál liečebne. Z liečenia ho prepustili len nedávno predtým, ako niekto znásilnil a zavraždil malú Alenku.
Ján najprv vyhlásil, že o ničom nevie, v meste v tom čase vôbec nebol. Nemohol byť. Bol bežný pracovný deň, preto musel do práce, kde si odpracoval celý deň.
Preverili si to. Ukázalo sa, že v ten deň do práce vôbec nenastúpil. Ráno išiel na kontrolu k lekárovi. Z ordinácie odchádzal ešte dopoludnia, ale do práce sa už nevrátil. Kde sa túlal potom, nevedel nikto.
Z Jána sa automaticky stal podozrivý číslo jedna. Zvlášť, keď jeho matka, s ktorou býval v jednej domácnosti, potvrdila, že doma vôbec nenocoval. Márne na neho čakala až do rána. Navyše, známy bol tým, že si cigarety zásadne pripaľoval zapaľovačom „rakušákom“ a mal presne také isté neobvyklé guľôčkové pero, aké našli na mieste činu. Teraz nemal ani zapaľovač ani pero. Keď sa ho opýtali, kde oboje podel, iba pokrčil ramenami: „Stratil som...“
Čo ale bolo najdôležitejšie – obaja mládenci, ktorí na ulici videli neznámeho muža držiaceho Alenku za ruku, ukázali pri rekognícii v rade podobných mužov práve na neho. Spoznali ho. Dobre si na neho pamätali.
Hoci Ján spočiatku zapieral, odrazu sa priznal. Vypovedal približne takto: Cestou od lekára dostal chuť na pivo a rum. Vypil ich niekoľko, v rôznych krčmách. Podvečer sa túlal mestom a zatúlal sa i na predmestie, do štvrte s rodinnými domami. Na ulici uvidel dievčatko s balíčkom cukríkov. Opýtal sa ho, kde býva, odpovedalo, že hneď vedľa. Pocítil akési nutkanie a neovládol sa. Chytil dievčatko za ruku a odviedol k novostavbe. Pamätá si, že jej povedal čosi také, akože jej niečo zaujímavé ukáže. Najprv poslúchlo, ale potom začalo kričať. Chytil mu ústa a vovliekol do rozostaveného domu. Tam ho chytil za hrdlo a stisol, no nie silno. Dievča nezahrdúsil. Vie, že ešte žilo. Vyniesol ho po rebríku a povyzliekal. Asi po piatich minútach začul nejaké hlasy. Zľakol sa, preto ani nedokončil to, čo si pôvodne zaumienil a kvôli čomu dievčatko odvliekol. Až vtedy stlačil hrdlo celou silou. Vedel, že potom už bolo mŕtve. Zabil ho preto, aby už nemohlo hovoriť. Neprezradilo ho. Telo zakryl doskou. Cukríky si odniesol a cestou ich zjedol.
„Cítim sa byť vinný, ale...“
Skutok sa stal 4. októbra 1968. V tom čase mali aj okresné súdy právomoc pojednávať také závažné trestné činy ako vraždy. Hlavné pojednávanie otvorili 30. januára 1969. Ján sa v podstate priznával: „Skutku som sa dopustil, ale cítim sa byť vinný len zo zabitia, nie vraždy. Necítim sa byť duševne a sexuálne celkom zdravý. Nebolo správne, že ma prepustili z liečby, ešte som nebol celkom vyliečený. Svoj trest si chcem odsedieť a potom sa chcem dať liečiť. Je pravda, že som súhlasil s kastráciou, ale teraz sa jej podrobiť nechcem. Veď som ešte mladý!“
Okresný súd vyniesol rozsudok - pätnásť rokov straty slobody a nariadil aj ochranné liečenie.
Proti rozsudku sa odvolal prokurátor aj obžalovaný.
Starí praktici od trestného práva tvrdia, že pri veľmi závažných trestných činoch zohrávajú kľúčovú úlohu „dušespytcovia“, súdni znalci z odboru psychiatrie a psychológie. Je len na nich, aby posúdili, či obžalovaný v čase činu mohol rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania, či svoje konanie mohol ovládať, a keď nemohol, tak do akej miery. Posúdiť ale majú aj to, či je možná náprava delikventa. V súčasnosti ich posudok môže znamenať trest nad pätnásť rokov alebo doživotie. Vtedy – mreže alebo šibenica. Znalci vo svojich posudkoch naznačili, že Ján to v čase činu v hlave celkom v poriadku nemal.
Krajský súd ako odvolací práve na základe posudkov vyniesol nový rozsudok – mreže na trinásť rokov.
To očakával málokto. Občania už aj predtým, pri výroku súdu o pätnásťročnom treste, bombardovali sudcov listami, v ktorých senátu vyčítali príliš mierny trest za brutálne znásilnenie a vraždu krehučkého dievčatka. Padali slová o „krvavých upíroch“, „netvoroch v ľudskej koži“. Po ďalších odvolaniach prokuratúra vypracovala úplne novú obžalobu, prizvali ďalších súdnych znalcov, psychiatrov aj psychológov. Hlavné pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici sa začalo 12. októbra 1971.
Predtým dochádzalo v znaleckých posudkoch k rozporom. Teraz už nie. Podľa nového posudku konal páchateľ pri plnom vedomí, plánovito a ostražito. Pri znásilnení i vražde mohol v plnej miere rozpoznať nebezpečnosť svojho konania a mohol ho ovládať. Kastrácia, ak by sa jej podrobil, by mohla ovplyvniť pedofilné sklony, ale vôbec by nemala vplyv na agresivitu. A čo najhoršie - nie je možné zabrániť, aby sa agresívne neprejavoval aj v budúcnosti. Navyše, ako znalci tvrdili - je zrejmé, že sa Jánova agresivita bude ešte stupňovať...
Samozrejme, že na takom malom priestore nie je možné uviesť ani len najpodstatnejšie časti znaleckého posudku. Z toho, čo sme mali možnosť si preštudovať ale možno vycítiť – ak položíte na pomyslenú váhu mreže a slučku, slučka začína prevažovať.
Definitívny koniec
Konečné finále nastalo 12. októbra 1971. Obžalovaný Ján dostal právo na záverečnú reč. Už vedel aj on, že ide do tvrdého. Veľmi tvrdého.
„Plne sa priznávam k trestnému činu znásilnenia. Z vraždy sa ale necítim byť vinným. Ľutujem, čo som urobil a vo výkone trestu chcem dokázať, že môže byť zo mňa riadny občan!“
Možnosť posledného slova nevyužil. Senát odišiel na poradu. Keď sa vrátil, do stíchnutej pojednávacej siene zaznel rozsudok: „A za to sa odsudzuje na trest smrti!“
Najvyšší súd SSR odvolanie obžalovaného zamietol 17. decembra 1971. Najvyšší súd ČSSR 16. marca 1972 nezistil porušenie zákona. Potom prišiel definitívny koniec. Rozsudok bol vykonaný 15. októbra 1973. Presne päť rokov aj jedenásť dní po krutej smrti malej Alenky.
