Článok pokračuje pod video reklamou
Posiela deťom do Afriky balíky, známky a peniaze. Bola v Egypte, v Ríme aj vo Svätej zemi. Je inteligentná a húževnatá. Po dome sa pohybuje štvornožky.
DETSTVO
Potančokovci z Jasenia prijali narodenie postihnutého dieťaťa bez drámy. Chodili s ním po liečeniach a obidvaja do práce. Na utrapovanie boli dostatočne pokorní a zavalení povinnosťami. Napokon, o pár mesiacov krstili druhýkrát. Janke pribudla sestra. „Nič lepšie sa mi nemohlo stať, hovorí. Brávala ju von. Všade so sebou. Keď sa deti okolo nej hrali, zabávala sa s nimi. Ak pofajčievali, nesmela žalovať. A naučila sa brániť. Keď na ňu niekto príliš čumel, vyplazila mu jazyk. Špekulácie, či sa dievčatko po mozgovej obrne dakedy postaví na nohy, a či má hlavu naozaj v poriadku „trápilo“ podaktorých ešte aj potom, keď prichádzala domov, na prázdniny.
MAMA
Od malička ju viedla k samostatnosti, hoci to nerobila vedome. Keď ležala a volala, poď ma obliecť, povedala máš ruky, pomaly sa obliekaj a sama. Hodinu?! Hodinu! Videla, že sa morduje. ale tiež, ako sa teší, keď dostane pätu na punčoškách tam, kde má byť. Spočiatku to bola pohybová terapia z nedostatku času, potom ju v tom nechávala vedome a zámerne. Pri každej bežnej činnosti, ktorú by musela podstúpiť, aj keby bola zdravá. Pokroky sa nedali prehliadnuť. Dievča nadobúdalo zručnosť. Bola si zo dňa na deň istejšia, že koná správne. S takým vedomím s ňou cestovala na predškolské psychotesty do Košíc a potom do ústavu v Novej Bani. Nasledovalo deväť rokov vzájomnej odluky. Žiadne ráno do školy, večer do svojej postele…
JANKA
„Som šťastná, že vzdelávateľné deti s podobnými problémami chodia dnes do integrovaných škôl. Strašne im to želám, lebo som prežila najdôležitejšie obdobie v izolovanom prostredí.“
Novobanský ústav bol ďaleko za mestom, v horách. Učila sa rada a dobre, bavilo ju cvičiť, stále sa niečím zaoberať, veľmi jej však chýbali rodičia. Prvé týždne preplakala.
„Potom si zvyknete a podvedome si budujete vlastnú izolovanosť. Nemáte totiž inú možnosť. Ste súčasť spoločenstva chorých. Vysunutý svet. Cítila som to cez prázdniny, dokonca po definitívnom návrate domov. Zrazu som ostala bez kamarátov.“
Janka bola sebestačná pri raňajšej toalete, dokázala si umyť vlasy, pár bežných každodenných povinností a potom nič. Žiadne naplnenie času.
Ak vyšla medzi ľudí, vadilo jej, že sa na ňu pozerajú ako na ôsmy div sveta. V tom je už slušná verejnosť podstatne iná. „Integrované školy dávajú chorým sebadôveru, zdraví sa ich učia akceptovať... „Takže, keď som doma zistila, ako nemám čo robiť, začala som si najprv hľadať priateľov. Cez noviny. Rodičia mi kúpili písací stroj a písala som. Dvom, piatim, tridsiatim. Na sviatky som dostala aj sto pohľadníc… Ľudia hovorili, že poštárka má prácu iba vďaka mne.“ Pokoj a vyrovnanosť našla v modlitbách, v drobnej práci pre farnosť a v kostole.
TRIO
U Potančokovcov poznať pedantné ženy. Vždy to tak bolo. Mladšia dcéra má vlastnú rodinu v Banskej Bystrici, brat je v Bratislave, v dome ostali už len traja. V podstate sa zdržiavajú dole, na bezbariérovom prízemí. Mama dala dcéram dobrú školu, na každom kroku vidno, že si potrpí na poriadok, otec je jasný: Janka je jeho „líbling“. Vďaka rodičom sa môže zúčastňovať na stretnutiach, ktoré organizuje banskobystrické centrum spoločenstva Samaritán, putovať s vozíčkármi, jedným slovom, žije naplno a fakt, ani chvíľu sa nenudí. Na poľských 300 kilometrov pešej túry spomína: „Imobilní mali svojich sprievodcov. Spali sme, kde nás zastihol večer. Raz aj na slame. Bol to náročný pochod, ale aj skvelé zážitky. Smiali sme sa, že zdraví majú pľuzgiere na nohách a my, vozíčkári, na zadku.“ Janka je dnes zrelá žena s túžbami a snami ako každá iná. Hovorí, že milovať a byť milovaný je asi najväčšie šťastie. Dnes si dopisuje elektronickou poštou, s láskou sa obracia k Ježišovi. Má rada staré tetušky a veľmi si cení, že ju mnohí žiadajú, pomodli sa za mňa. Taká čistá duša nemôže byť nevyslyšaná.
