Ondrej Rosík z Jasenia je šikovný 16-ročný mladý muž. Je veľmi komunikatívny a raz by sa chcel venovať žurnalistike. Recituje, hrá na klavíri, pri práci s počítačom exceluje. Že je to na takého chalana normálne? O tom niet pochýb, Ondro je však od narodenia nevidiaci. V septembri bude navštevovať už druhý ročník na Katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici v lavici sediac vedľa zdravého spolužiaka. Jeho príbeh je o odvahe, optimizme a chuti žiť naplno.
„Už na Základnej škole v Levoči som rozmýšľal, že pôjdem na konzervatórium... Ale potom som zistil, že mám aj iné záujmy a rozhodol som sa pre gymnázium. V Levoči sme však boli takí iba dvaja, čo bolo málo na otvorenie triedy. Takže napokon to ostalo na Bystrici,“ hovorí Ondrej.
Integrácia nie je jednoduchá
Vybaviť si miesto v obyčajnej škole však nebolo také jednoduché. „Ono to nie je len tak prijať nevidiaceho. Síce zo zákona musia, ale treba zistiť situáciu... Aby sa potom nestalo, že budem v triede a budú ma ignorovať. K existencii v takej bežnej triede totiž potrebujem kompenzačné pomôcky. Škola napokon prisľúbila, že budem mať vytvorené podmienky.“ Ondrej je mladý muž, ktorý presne vie, čo chce. Má vytýčený svoj životný cieľ. „Inklinujem k humanitným predmetom a smerujem k žurnalistike,“ načrtol víziu svojej budúcnosti.
Čítač obrazovky je fajn vynález
Hoci je hladný po informáciách, s učebnicami má niekedy problém. Doma má k počítaču pripojený skener a naskenované texty sa potom dajú čítať pomocou hlasového výstupu. Ešteže svet techniky tak pokročil, aj nevidiacim sa takto šetrí mnoho času. „Kedysi, tuším to bolo v šiestej triede, som používal elektronický zápisník, ktorý od počítača nemal ďaleko. Fungoval na podobnom princípe, text z neho sa dal uložiť na disketu. Už vtedy sme však používali aj počítače.“ Podľa Ondreja však mnohí učitelia neboli dostatočne zruční pri ovládaní týchto „pekelných strojov“. „Veľký problém bol s prácou na internete, no nie preto, že by to čítač obrazovky neumožňoval. Vysvetlím, čo je čítač obrazovky – to, čo je na obrazovke, čítač prerozpráva. Niektorí ľudia, čo nás učili, nepoznali funkcie programu. Tak sme dostávali mylné informácie, že sa to jednoducho nedá a podobne. Ja som však vedel, že keď pôjdem na gymnázium, budem potrebovať internet. A začal som sa o tieto informačné technológie trošku viac zaujímať. A išlo to.“
Počítač je naozaj skvelá vec, oceňujú to aj nevidiaci, no využívajú ešte aj Pichtov stroj. O Braillovom písme ste už iste počuli, aj ste ho možno videli. Systém Braillovho písma je založený na šiestich bodkách a ich kombináciou vznikajú znaky abecedy. Na písanie Braillovým písmom existuje Pichtov stroj. Ide o špeciálny písací stroj, pomocou ktorého sa vyrývajú bodky do papiera.
Život mimo domova
Ondrej musel ísť za vzdelaním až do Levoče. Od piatich rokov bol mimo domu a začiatky nikdy nebývajú ľahké. „Aj som si niekedy vymýšľal, že som chorý, nechcel som ísť preč z domu. Mnohí sú možno radi, keď vypadnú na internát, konečne preč od rodičov. Ja som to však vtedy tak nevnímal. Musím sa však priznať, že keď som bol starší, asi tak siedmak, domov som chodieval čím ďalej menej. Škola nám totiž ponúkala zaujímavý program. Zapájal som sa do speváckeho zboru, hral som na klavír. A domov som chodil tak raz za mesiac. Zavolal som domov, že tentoraz neprídem, lebo máme to a to...“ opisuje šikovný gymnazista.
Nová škola, nový svet
Po nástupe na riadne gymnázium si však Ondrej uvedomil, že rodičov potrebuje viac ako kedykoľvek predtým. „Potrebujem niečo prečítať a tak...“ Aj začiatky v novej škole boli, samozrejme, ťažké. „V triede je nás veľmi veľa, 35 žiakov, spočiatku bolo ťažké zapamätať si ich mená. Prvý polrok som si ich všetkých plietol. Myslím si však, že som sa dostal do veľmi dobrého kolektívu, rozumiem si so všetkými.“ Ondreja do školy vozia rodičia. Hoci bývajú v Jasení, celá rodina vic-menej funguje v Banskej Bystrici. Rodičia tam pracujú a do základnej školy tam chodí aj Ondrejova sestra Diana.
Rád číta, píše, k žurnalistike má teda naozaj blízko. „Jednoducho ma začalo baviť písanie, najprv slohové práce, v súčasnosti už píšem aj články do jedného slepeckého časopisu. Baví ma hra s jazykom a viem si predstaviť, že by som sa tým raz mohol živiť.“ Ondrejov príjemný hlas raz možno budete počuť v rozhlase. Stále sa tiež venuje spevu, chodí do zboru na Katolíckom gymnáziu.
Pre nevidiaceho je problém orientácia v každom novom priestore. Pred rokom si zvykal na školu a jej okolie. Dnes však vie, že hoci sa učil pohybovať tam, s premiestňovaním mu radi pomôžu aj jeho spolužiaci. Na rozdiel od Levoče, kde fungoval niekoľko rokov a to mesto dobre pozná, v Banskej Bystrici je stratený. Zatiaľ ho všade vodia rodičia, ale časom sa v nej bude pohybovať aj sám. „Myslím si, že zoznámiť sa s vonkajším terénom je ťažšie ako s vnútrajškom,“ hovorí Ondrej.
Ja len tak neobsedím
O Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska hovorí Ondrej v tom najlepšom. „Je dobré, že existujú. Oni nielenže pomáhajú nevidiacim, ale robia im aj program na voľný čas. Pre deti pravidelne organizujú tábory. Teraz nedávno sme mali súťaž v písaní a čítaní bodového písma.“ A tu treba spomenúť, že Ondrej vyhral v katagórii čítanie tretie miesto a v písaní prvé miesto. Keďže dnes je mnoho kníh pre nevidiacich v digitálnej podobe, čítanie bodového písma začína byť na okraji. „Hoci knihy v braillovom písme sa stále tlačia,“ zdôraznil. Ondrej sa zapája aj do recitačných súťaží, recitoval v rámci Dní Mateja Hrebendu či Hviezdoslavovho Kubína. Číta detektívky, v uplynulom školskom roku sa venoval tiež povinnej literatúre. „Ja len tak neobsedím,“ vysvetľuje, prečo sa zapája do toľkých aktivít.
Tri uhly pohľadu na nevidiacich
Hoci nevidí, Ondrej vníma svet, aj to, ako svet nazerá na nevidiacich. „Je to rôzne. Bežný človek, keď stretne nevidiaceho niekde na ceste, tak ho prevedie cez cestu. To je celkom dobré. Stáva sa však, že pomáhajú aj vtedy, keď to človek nepotrebuje. Vezmú vás pod pazuchu a dovedú ani nevedia kam. Tí ľudia to iste nemyslia zle, ale rozhodne to dobré nie je. Sú aj ľudia, ktorí nevidia uplatnenie nevidiacich v bežnom živote. Napríklad minule som bol na tunajšom ihrisku. Boli tam ľudia, ktorí sa ma pýtali, prečo nevidím. Niektorí boli aj agresívnejší, že čo už ty... Aj sa vysmievali, ale to boli deti. To závisí od výchovy. Sú aj ľudia, ktorí nás ľutujú. Všetko to závisí od informovanosti,“ zamýšľa sa Ondro. Má len šestnásť, ale je veľmi múdry, občas už rozmýšľa aj o budúcnosti, ako sa raz osamostatní... Raz všetkých strčí do vrecka.
