Každé historické mesto malo svoje podzemie. Okrem verejne známeho i utajené. Je to logické. Pod každým väčším meštianskym domom bola pivnica. Či už na uskladnenie vína, potravín alebo ako úkryt. Nebolo nič jednoduchšie, ako sa v prípade núdze skryť v pivnici. A logicky sa núka i ďalší popud – prečo zostať v pivnici lapený ako myš v pasci, prečo si nepripraviť aj únikovú cestu? Tajnú chodbu?
Banská Bystrica patrila medzi bohaté banské mestá a na rínku si stavali domy veľmi bohatí mešťania. Takí bohatí, že by pre nich nemal byť žiadny problém zaplatiť si aj čosi viac ako pivnicu, z ktorej neexistujú zadné vrátka. Vie sa aj to, že klenuté pivnice boli viacposchodové. Usudzujúc podľa niektorých podnikov, ktoré si v pivniciach v domoch po „ringburgeroch“ otvorili prevádzky, museli byť niektoré pivnice vyslovenými labyrintmi. Podľa ústnej tradície bola Banská Bystrica tajnými chodbami doslova popretkávaná ako ementálsky syr. Čo na to archeológovia?
Keď sa pod robotníkmi prepadla zem
Archeologička Marta Mácelová, ktorá v Banskej Bystrici viedla viaceré vykopávky, nám o záhadách bystrického podzemia nevedela povedať nič. Potom sme to skúsili u Petra Ušiaka. Aj ten musel pripustiť, že z literatúry nemá o podzemí žiadne údaje. Niečo ale predsa len vedel: „Osobne som sa rozprával s ľuďmi, ktorí mi potvrdili, že v pivnici jedného z domov na Dolnej ulici je podzemná chodba. Tvrdili, že v nej boli. Žiaľ, ja som tú možnosť nemal. Pamätám si ale, že keď v Bystrici bagrovali výkop pre mestskú tržnicu, prerazili otvor do priestorov, ktoré práve takúto chodbu pripomínali. Už vtedy som pracoval ako archeológ, no kým sme sa stihli spamätať, už to bolo všetko zasypané, zbagrované. O čo teda išlo, si môžeme len domýšľať.“
Náhoda však chcela, aby mal Peter Ušiak možnosť predsa len niečo preskúmať. Keď vlani v októbri robotníci kopali v Krížnej ulici výkop pre elektrické vedenie, prepadla sa pod nimi zem. Posvietili si do čierneho otvoru a uvideli klenutú chodbu strácajúcu sa v tme.
„Chodba“ - hovorí Peter Ušiak – „bola široká sedemdesiat centimetrov a vysoká meter šesťdesiat. Zatáčala sa smerom k Námestiu SNP, z druhej strany, od knižnice, končila závalom. Je možné, že ústila do Bystričky. Smerom k námestiu sme namerali 131 metrov dĺžky, tam končila novodobou betónovou rúrou. Chodbu by som datoval tak do 16., 17. storočia. Je možné, že slúžila aj ako kanál, a zároveň aj ako úniková cesta.“ Kam až chodba viedla, sa nepodarilo zistiť. Otvor do podzemia zakryli, teraz spočíva pod chodníkom. Na ďalší výskum neboli prostriedky...
Vchod do záhadnej krypty zakrýva dlažba
Na bystrické podzemie sme sa opýtali aj ďalšieho archeológa, Petra Mosného, ktorý je zároveň kastelánom Hradu Ľupča. Oficiálne nám tiež nevedel povedať nič konkrétne. Neoficiálne predsa len niečo prezradil. Bol náhodou pri tom, keď sa koncom deväťdesiatych rokov pri rekonštrukcii Moyzesovho námestia, za barbakanom, hneď pri kostole, otvorila zem. Pod ňou bola doposiaľ neznáma krypta.
„Tam, kde je dnešná mestská tržnica, bolo vidieť akési zvláštne odtokové vyústenia. Niekto spomínal, že je to odtok odpadovej vody z krýpt. Pomysleli sme si svoje: Aké krypty? Kde by sa tu, na námestí, nabrali? Ukázalo sa, že na tom predsa len niečo je!“
Krypta bola podľa Petra Mosného otvorená len asi dve - tri hodiny a sotva ju stihli letmo preskúmať. „Krypta pozostávala z dvoch veľkých miestností. V jednej, priestrannejšej, boli priečinky na rakvy, od podlahy až po vrch. Niektoré zamurované, niektoré prázdne.“ Podľa tých prázdnych by sa dalo usudzovať, že kryptu ešte plánovali používať, no z nejakých dôvodov ju používať prestali. Za pomoci jedného z robotníkov od miešačky, z ktorého sa vykľul vysokoškolák ovládajúci latinčinu, si narýchlo prezreli nápisy na rakvách. „Pamätám si“ – pokračuje Peter Mosný – „že na jednej z nich visel na gombíku zvláštny kľúč. V druhej miestnosti sme videli veľký kamenný stôl. Väčší ako kuchynský. Asi taký, že by sa naň poležiačky zmestil človek. Po obvode bol žliabok a nechýbal ani odtok. K čomu stôl mohol slúžiť, nevedno. Možno na umývanie zosnulých...“
Kto spal svoj večný spánok v rakvách v krypte, nevedno. Na podrobný výskum nebol čas. Po niekoľkých hodinách totiž prišiel príkaz vchod do podzemia zabetónovať. Dnes ho zakrýva dlažba.
Záhady pretrvávajú aj naďalej
Záhady bystrického podzemia pretrvávajú aj naďalej aj s jeho tajnými chodbami. Nečudo. Keď sa o tajnej chodbe dozvie nezasvätený, prestáva byť tajnou. Podľa Petra Ušiaka v staroveku nebol problém tajnosť udržať. Robotníci, ktorí niečo, čo malo zostať utajené, stavali, si tajomstvo ihneď po dokončení prác odniesli so sebou do hrobu. Pozabíjali ich. A hoci neskôr od takýchto drastických metód uchovávania tajomstiev upustili, určite existoval spôsob, ako tajomstvo udržať. Pre ten čas, ale aj pre budúcnosť.
* * *
A celkom na záver: Počuli ste niečo o záhadách banskobystrického podzemia? Alebo o nich dokonca viete? Podeľte sa s nimi o ne s nami a s ostatnými čitateľmi. Veľmi radi vaše poznatky zverejníme.
