Ako uviedla agentúra SITA, Cisárová spolu s jeho starým otcom chlapca odviezla do bratislavského hotela Carlton, kde ho odovzdali matke.
Marcov otec sa v ten istý deň pokúšal so synom stretnúť v jeho trvalom bydlisku vo Zvolene. Napriek tomu, že na to mal právo, sa mu to nepodarilo. Otec má totiž podľa rozhodnutia banskobystrického krajského súdu právo stretávať sa so synom každý párnu sobotu od 9. do 20. hodiny. Po príchode do Zvolena zistil, že chlapec ani jeho matka tam nie sú, obrátil sa preto na políciu a požiadal ju o asistenciu. Polícia kontaktovala právnu zástupkyňu matky A. Cisárovú, ktorá nevedela, kde sa matka so synom nachádzajú. Otcovi sa podarilo s Marcom hovoriť cez telefón až poobede. Podľa vyjadrenia právnej zástupkyne Diany Hrončekovej bol pravdepodobne u starých rodičov v Leviciach, odkiaľ sa neskôr presunuli do Hlivíšť pri Sobranciach.
Napriek viacerým pokusom sa nepodarilo stretnúť s Marcom a jeho mamou ani nám. Ako potvrdili ich zvolenskí susedia, v byte na Zlatom potoku sa už viac dní nezdržiavajú. Kontaktovali sme aj rodičov Berty Staškovej (Ondrišovej) v Leviciach, no ani oni nechceli prezradiť miesto pobytu dcéry a vnuka, ani hovoriť o udalostiach posledných dní. Informácie nám poskytol iba Marcov otec, štyridsaťšesťročný Marco Masiero a jeho právna zástupkyňa Diana Hrončeková.
Prvý pokus zostať
u otca
Marko Masiero a Berta Ondrišová sa stretli v roku 1993 na študijnom pobyte v Nemecku. Berta bola v tom čase v rozvodovom konaní a manželstvo, ktoré sa práve končilo, bolo bezdetné. Keď zostala tehotná, Marco sa rozhodol usadiť na Slovensku. Na začiatku bolo podľa neho ich spolužitie veľmi pekné. „Keď bol syn maličký, staral som sa o neho. Mal som doma kanceláriu, chodil som pre neho do škôlky, bol som s ním doma, hrali sme sa, čítal som mu, varil som, vysával, pral. Sú to také normálne veci, nemal som, a ani nemám problém ich robiť. Prežil som totiž trinásť rokov vojenského života,“ opísal spoločný život. Keď mal malý Marco šesť rokov, rodičia sa rozišli.
„Začiatkom roka 2006 matka malému Marcovi oznámila, že sa vydá a odsťahujú sa do Sobraniec. Až ku koncu školského roka upresnila termín sobáša a sťahovania na 19. augusta. To sa mu nepáčilo,“ prevzala úlohu rozprávača príbehu Hrončeková. „Po mesačných prázdninách, ktoré každoročne trávil Marco s otcom v Taliansku, sa chlapec rozhodol, že sa domov nevráti. Predchádzali tomu búrlivé scény, ktoré končili aj vyjadreniami, že si siahne na život. Oznámil matke, že zostane v Taliansku a požiadal ju, aby pricestovala za ním. Prišla, ale až po troch mesiacoch, až keď sa na základe medzinárodného dohovoru začalo konanie o jeho návrate domov. Návrat nebol bez komplikácií. Pri prvom pokuse psychologička prerušila výkon rozhodnutia súdu, nakoľko sa Marco dostal do zlého psychického stavu. V jej odôvodnení popisovala, že plný zlosti zatínal päste, búchal hlavu o stenu..., a preto ho zverila do rúk psychológov a psychoterapeutov,“ dodáva Hrončeková. Po ďalších troch týždňoch sa chlapec predsa len vrátil domov.
V Taliansku sa cítil ako doma
Marco v roku 2006 zostal v talianskej Padove päť mesiacov. Po prázdninách tam začal chodiť aj do školy. Hoci jeho otec mal obavy, ako zvládne hlavne písanie, lebo Marco hovorí po taliansky veľmi dobre, tak ako po nemecky či anglicky, v škole mu to išlo na jednotky. Dobre zapadol aj do kolektívu spolužiakov. Dokonca začal hrať ragby v prestížnom talianskom klube. „So sestrou Katerinou sme sa striedali pri vození jej detí a Marca do a zo školy, pri varení a vypĺňaní voľného času deťom. Marco si veľmi obľúbil sestru aj jej rodinu,“ hovorí Marco starší.
O Marcovom osude rozhodne súd
Koncom októbra 2006 požiadali matka aj otec súd o zverenie syna do opatery. „Súd rozhodol, že bude musieť najskôr dieťa vypočuť,“ hovorí právnička Marcovho otca a dodáva: „Odvtedy sa nekonalo žiadne pojednávanie. Marcova matka umožnila otcovi chlapca stretnúť sa so synom len raz za tri týždne, aj to len na dve hodiny v sobotu a dve v nedeľu, a to len v priestoroch jeho detskej izby a len za prítomnosti ďalšej osoby. Prevažne strávili tento čas pri počítačovej hre. Až po trištvrte roku, na základe asi štvrtého predbežného opatrenia, sa nám podarilo na krajskom súde docieliť, aby sa otec mohol stretnúť so synom aj osamote, bohužiaľ len v sobotu každý párny víkend od 9,00 do 20,00 hodiny a cez prázdniny mohli stráviť spolu čas od 20. do 29. júla, ale len na území Slovenska. Podľa môjho názoru je to porušenie zákona o diskriminácii a Ústavy SR.“
Keď sa koncom tohto školského roka priblížil termín sťahovania do Sobraniec, Marco ušiel svojej matke a uchýlil sa na taliansku ambasádu, kde vyhlásil, že chce žiť s otcom v Taliansku.
Na otázku, aký postoj zaujme právnička s jej mandantom pred súdom, ktorý sa má konať 22. augusta a má rozhodnúť o zverení 11-ročného Marca do opatery jednému z rodičov, Diana Hrončeková odpovedala: „Podľa mňa v stredu rozhodnutie nepadne. Otec bude navrhovať zverenie syna do svojej opatery len vtedy, keď si to Marco bude naozaj želať. Akonáhle povie, že si to zvážil a chce zostať pri matke, vtedy návrh stiahne, ale požiada o širšiu úpravu styku so synom.“ Marcov otec dodal: „Marco nás chce obidvoch. Nikdy som netvrdil, a poviem to aj na súde, že nemá rád mamu. Je to však chlapec a viac si rozumie so mnou. Do denníka si napísal, že otec je pre neho hrdina. Je to pre mňa česť, že môj syn ma takto vidí. Ak by ho súd zveril do mojej opatery, nikdy by som mu nebránil stretávať sa s mamou. Ani by som ich stretnutia neobmedzoval len na chvíle, ktoré stanoví súd. Bolo by to voči Marcovi kruté.“
Každý prípad je iný
Zvýšená migrácia ľudí v rámci Európy, ale aj celého sveta prináša stále viac zmiešaných partnerstiev. Nie sú ojedinelé prípady, keď mladé dievčatá a ženy idú na dovolenku, alebo zarobiť si peniaze do zahraničia a vrátia sa domov s novým životom pod srdcom. Samostatní radcovia odboru sociálnych vecí a rodiny na zvolenskom úrade práce Rastislav Kraus a Ľubomíra Turačková majú v spisoch viaceré takéto prípady.
„Riešili sme napríklad prípad mladej ženy, ktorá otehotnela v Nemecku. Keď sa vrátila domov, rodičia ju vyhodili. Pod tlakom týchto okolností a z dôvodu, že sa o dieťa nedokázala postarať, hneď po pôrode ho dala na adopciu,“ spomína na jeden z nich Ľ. Turačková. Nie všetky sa však končia takýmto radikálnym rozuzlením. „Prípad, ktorý mal nakoniec dobrý koniec, som riešila minulý rok,“ zalistovala v pamäti pracovníčka úradu. „Matka asi dvoj – troj ročného chlapčeka, ktorá žila s manželom Talianom v jeho rodnej krajine, sa rozhodla opustiť svojho partnera. Vedela, že keby mu túto skutočnosť oznámila priamo, nepustí ju so synom na Slovensko. Preto mu povedala, že ide na návštevu k rodičom. Samozrejme, do Talianska sa nevrátila. Keďže dieťa malo trvalý pobyt v Taliansku, otec podal na súd návrh na jeho vrátenie a odchod matky s dieťaťom klasifikoval ako únos. Kým však prebehol celý kolobeh právnych a súdnych úkonov, matka sa s manželom spojila a začali sa stretávať. Súd už len konštatoval, že pokiaľ sa otec s dieťaťom stretáva, nejde o únos a prípad uzavrel.“
Medzi spismi R. Krausa je aj prípad mladej ženy, ktorá otehotnela na dovolenke v Grécku. Pri narodení dieťaťa odmietla udať meno otca do rodného listu. „Každú matku, ktorá sa takto rozhodne, upozorňujeme, aké bude mať jej rozhodnutie ekonomické a psychické následky. Ak neuvedie otca do rodného listu svojho dieťaťa, automaticky sa vzdáva jeho finančnej podpory. Okrem toho, keď jej dieťa podrastie, bude mu musieť odpovedať na otázky, kde je jeho otec, prečo nie je s nimi a podobne,“ hovorí Kraus.
Dva roky sa ťahal spor o otcovstvo v prípade ženy, ktorá má dieťatko s Francúzom. Pri jeho narodení matka do rodného listu meno otca dieťaťa tiež neuviedla, no po troch rokoch si to rozmyslela. Keďže muž otcovstvo neuznal, na dieťa neprispieval, podala na súd žalobu. „Prípad sa ťahal dva roky. Matka sa nakoniec vydala za Slováka a dieťaťu zmenila priezvisko podľa manžela,“ dodáva Ľ. Turačková.
Vyriešenie sporov trvá aj dva roky
Prípad Marca Mesiera nie je v práci odboru sociálnych vecí a rodiny zvolenského úradu práce ojedinelý. Ako nám prezradila riaditeľka Jaroslava Kopřivová, unikátom je iba spôsob, ako sa chlapec snažil situáciu vyriešiť.
„Prípady detí, ktoré majú jedného rodiča v zahraničí, tvoria asi desať percent našej agendy. V dnešnej dobe je už bežné, že riešime viac takých prípadov, keď sa rodičia, žijúci v rozdielnych štátoch, sporia o platenie výživného, zverenie detí do opatery, alebo aj o vyplácanie rodičovských príspevkov a rodinných prídavkov z iného štátu,“ hovorí. Všetky konania, ktoré sa týkajú týchto sporov, sú zdĺhavé a komplikované. Ak by aj všetky úrady a súdy striktne dodržali stanovené lehoty, i tak sa konanie pretiahne minimálne na pol roka. „Súd musí požiadať o vypočutie jedného z rodičov, ktorý žije v zahraničí. Žiadosť a príslušnú dokumentáciu musí dať preložiť tlmočníkovi a preklad poslať súdu v zahraničí. Súd potrebuje čas na vypočutie rodiča a spätné zaslanie záznamu. Potom opäť musí všetky doklady tlmočník preložiť do slovenského jazyka,“ vysvetľuje riaditeľka odboru obvyklý postup. Skrátenie v podobných konaniach sa dosiahlo našim vstupom do Európskej únie. Slovenské súdy už môžu priamo komunikovať so súdmi v zahraničí a nemusia kontaktovať ministerstvo zahraničných vecí. Napriek tomu je bežné, že takéto konania trvajú rok, aj dva. „V súčasnosti riešime prípad, keď sa rodičia rozviedli a dohodli sa, že jedno dieťa bude žiť s matkou a druhé s otcom,“ vysvetľuje na konkrétnom prípade Jaroslava Kopřivová postup pri riešení výplaty výživného. „Otec sa so zvereným dieťaťom vysťahoval do Švajčiarska. Teraz prebieha súdne konanie o zvýšenie výživného, pretože podľa našich zákonov sa platenie výživného nemôže vzájomne započítavať. To znamená, že rodičia si ho musia vzájomne reálne vyplatiť. Komplikácia je v tom, že o takýchto veciach rozhoduje ten súd, ktorý je v mieste obvyklého pobytu dieťaťa, nie v mieste jeho trvalého pobytu. Pojem obvyklý pobyt je pre nás dosť nezvyklý. Je to miesto, kde dieťa žije, chodí do školy, kde má svoj okruh priateľov, rodinu a človeka, ktorému bolo zverené do opatery. Konkrétne v tomto prípade má dieťa trvalý pobyt na Slovensku, ale žije vo Švajčiarsku, a tak tento prípad rieši švajčiarsky súd.“
Ženy, ktoré sú nútené otca svojho dieťaťa hľadať v cudzine, alebo ak aj poznajú jeho adresu v zahraničí, ale chcú aby uznal otcovstvo, musia sa obrátiť na Centrum pre medzinárodno-právnu ochranu mládeže v Bratislave.
„Veľa prípadov a problémov máme s vyplácaním rodičovských príspevkov v prípadoch, keď matka žije s deťmi na Slovensku a otec detí žije a pracuje v zahraničí. Pokiaľ rodičia spolu hospodária a jeden z nich je zamestnaný, mal by pooberať prídavky na deti on, a to aj v zahraničí. V príslušnej krajine rodič totiž platí odvody do sociálnej siete a preto aj výplata príspevku by sa mala čerpať z týchto prostriedkov,“ uvádza Kopřivová. Takýto postup je pre rodinu výhodný najmä preto, že v zahraničí sú dávky oveľa vyššie ako u nás. Ako povedala riaditeľka odboru sociálnych vecí, najväčšie problémy robí Veľká Británia. „Má problém uznať nárok na výplatu rodinných prídavkov keď deti nemajú pobyt v Anglicku, a to aj napriek medzinárodným dohovorom, podľa ktorých trvalý pobyt nie je okolnosťou, ktorá by na to mala mať vplyv,“ dodáva J. Kopřivová.
Autor: J. SCHVARZBACHEROVÁ
