Veterná smršť v roku 2004 spôsobila Lesom mesta Brezno nesmierne škody. Je august 2007 a pohľad na hrdzavejúce kopce vyvoláva vážne obavy. Až také ďalekosiahle, že slovo lesníkov začína mať konečne váhu. Pritom nehovoria nič, na čo by preventívne a ikskrát neboli upozorňovali. Napríklad v máji 2004 prostredníctvom nášho týždenníka, keď zdôvodňovali čiastočné dopravné obmedzenie na ceste 1/72 kvôli likvidácii kalamity nad komunikáciou.
„Keďže oblasť spadá do 3 pásma ochrany, nedostali sme povolenie na leteckú aplikáciu chemických prostriedkov proti podkôrnemu hmyzu. Kalamity sa treba čím skôr zbaviť, aby lesy od Jarabej po Čertovicu nepadli ešte raz a možno definitívne! Polomy sú totiž pre šírenie týchto škodcov najatraktívnejším prostredím.“
V oficiálnej zápisnici zo zasadania krízového štábu l2. l0. 2005 čítame: „Už teraz je lokalita so zvyškami lesa silne atakovaná podkôrnym hmyzom, čo pravdepodobne spôsobí zničenie biotopov vysokohorských lesov. Keďže smrek je tam vo väčšinovom zastúpení, v šiestom vegetačnom stupni by to znamenalo úplné zlikvidovanie porastov“.
„Došlo to až do takého štádia, že sa nám dnes rovno pred očami rozpadávajú najkrajšie vysokohorské smrečiny,“ povedal riaditeľ Lesov mesta Brezno Ing. Milan Dolňan.
SPORNÁ BONZOVAČKA?
Tvrdenie kvázi ochranárov, že smrek je v spomínaných polohách nepôvodný a lesníci ho chcú pestovať len preto, lebo je ako drevina hospodársky zaujímavá, označil riaditeľ za zavádzanie verejnosti. „Ten smrek je tam doma, originál, tam nemá čo iné rásť!“
So spôsobom likvidácie kalamity na Slovensku sa zaoberal dokonca Brusel. „Donieslo sa, že sme postupovali proti prírode. Obhajoval nás generálny riaditeľ sekcie ochrany prírody Ministerstva životného prostredia SR Dr. Stanislav Klaučo, ktorý osobne prešiel naše lokality. Dal nám za pravdu. Konštatoval, že sa malo postupovať ešte razantnejšie. Napokon, z obhliadky vo Vysokých Tatrách mám zápis, v ktorom bruselskí komisári vyjadrujú počudovanie, prečo slovenská strana tak zrazu zmenila postoj k ochrane prírody. Asi preto, lebo nás doteraz nepočúvali a teraz nás asi začínajú. My sme vedeli od začiatku čo treba robiť. Taký rozsah kalamity a v takom ťažkom teréne zvlášť sa nedá zvládnuť za týždeň ani za mesiac. Na jednej strane hral proti nám čas, na druhej umelo vymyslené procedúry. Najprv sme čakali na rozhodnutie životného prostredia, či vôbec kalamitu spracovávať, potom koľko jej kde nechať a nakoniec, keď nám povolili čistiť lesy od polomu, neumožnili nám sprístupniť exponované lokality. Na základe nariadenia krízového štábu a hasičov sme sa pod hrozbou pokút do nich dostali cez vybudované protipožiarne pásy. Bola z toho aféra. Kvôli tomu nás vlastne udali do Bruselu! Stále však tvrdíme, že to bol jediný a dobrý spôsob, ako tam z tých smrekov ešte niečo zachovať. Ak chceme v lesoch postupovať prírodne a slušne, bez prístupu sa to nedá.“
V roku 2005 povolili mestským lesom v Brezne čiastočnú chemickú ochranu proti podkôrnemu hmyzu, vlani vôbec a teraz v roku 2007 opäť s obmedzeniami. Je bezpochyby isté, že letecká aplikácia prípravku na približne tretine plôch pribrzdila vývoj podkôrnikov. „Ak sme teda žiadali chémiu, nerobili sme to preto, že chceme zle. Je to aj naša príroda. Napokon, pokiaľ mám les, svoj, váš, obecný, s ktorým som zviazaný nejakou formou vlastníckych práv, kompetenciami alebo morálne (ak to ešte niekomu niečo hovorí), nebudem ho predsa zámerne nivočiť. Aby nás ale niekto stále karhal, sledoval, kontroloval a prevracal, že to robíme zle?! My sa radíme, máme podporu z našich kruhov, len to asi niekomu nevyhovuje. Dr. Klaučo dnes konštatuje, že ide už o sociálno-ekonomické dôsledky. Ako odborník hydrogeológ vie, čo hovorí. Pomaly totiž nebudeme mať čo piť: Nie pre protipožiarne pásy. Naopak: Tam, kde sa zadržiavala voda, už totiž nie je les. A jeho druhá polovica hynie na podkôrny hmyz.
NEMÁME LESY
Z NEOLITU
Napriek rôznym odhadom a predpokladom situácia je mimoriadne zlá. Prioritne sa ňou zaoberá Generálne riaditeľstvo štátnej ochrany prírody. Začína sa nahlas uvažovať, že smrečinové porasty, ktoré sú predmetom ochrany národných parkov a Natury frontálne odchádzajú. V Národnom parku Nízke Tatry s rozlohou niečo cez 77 tisíc hektárov je už 50 percent smrečinových porastov postihnutých podkôrnikovou kalamitou. A šíri sa doslova geometrickým radom. „Myslím si, že cesta, o ktorej hovorí generálny riaditeľ ŠOP Ján Mizerák, čiže definícia problému a hľadanie riešenia na úrovni - vedecká báza, SAV, Národné lesnícke centrum a odborníci štátnej ochrany prírody, je jediná možná,“ zdôraznila riaditeľka NAPANT-u Ing. Elena Gregorová Ak sme totiž pred dvomi týždňami hovorili, že padnú niektoré celé porasty, dnes hovoríme o desiatkach lokalít. Keď sa pred dvomi mesiacmi hovorilo o 200-500 kubíkoch náhodnej ťažby, dnes už hovoríme o desiatkach tisíc! Sme v situácii, ktorej venuje pozornosť nielen vláda SR, ale aj komisári Európskej únie. Slovensko musí na základe podnetov mimovládnych organizácií zdôvodňovať, prečo mení prístup k chráneným územiam, prečo do nich zasahuje a likviduje stromy, ktoré sú dnes ešte zelené. Skutočný odborník a lesohospodár však vie, že o dva-tri týždne budú mŕtve. Lesohospodárske subjekty sa bránia. Tvrdia, že veci mohli byť inak, keby im likvidáciu kalamity neboli znemožňovali orgány ochrany prírody. Myslím si, že pravda je niekde uprostred. Bol to ale pre Slovensko náročný pokus, bohužiaľ aj drahý a s negatívnym výsledkom. Podľa E. Gregorovej slovenské národné parky nemožno vnímať ako parky typu divočiny. Krajina je dlhé desaťročia menená cielenými zásahmi. Ide o druhy drevín vysadených človekom. Na otázku, čo treba urobiť čím skôr, aby sa aspoň čiastočne eliminovali ďalšie ujmy na smrečinách, povedala: „V mimoriadnej situácii treba pristúpiť k mimoriadnym opatreniam. Využiť kombináciu všetkých možných prostriedkov. Napadnuté stromy treba z lesov okamžite vyťahovať, porastové steny uchrániť, ošetriť, trebárs aj chémiou. Napokon, ani letecká podpora sa nedostane všade. Vezmime si Mlynnú a Pošovú dolinu. To sú také hlboké doliny, s takými teplotnými rozdielmi vzduchu, kde vrtuľník jednoducho prepadne, napokon, ani piloti tam nechcú ísť. Takže argument, že netreba prístup do lesných lokalít, lebo sa dá všetko hasiť letecky, je totálny nezmysel. To môže hovoriť len laik, ktorý nikdy nevidel kalamitu alebo lesný požiar.“ Za veľmi zlý označila stav na porastoch monokultúr, lepšie sú na tom lesy zmiešané. Platí to pre celé Slovensko.
„Ale nemyslím si, že lesníci, ktorí desaťročia vykonávajú svoju prácu, a práve ich zásluhou boli mnohé územia vyhlásené za chránené krajinné oblasti a národné parky robia činnosť, ktorá poškodzuje biotopy. To si nemôže dovoliť povedať nikto! Na margo mimovládnych organizácií E. Gregorová povedala: „Verejnosť by mala rozlišovať: Štátna ochrana prírody a orgány ochrany prírody majú rozhodovaciu právomoc, ale aj zodpovednosť za rozhodnutia. Nehovorím, že mimovládne organizácie nie sú potrebné, nemám nič proti tomu, že sa ozývajú, nezodpovedajú však za nič. Ani za to, čo pretlačia, prípadne za dôsledky. A v tom je rozdiel!“
