SNP si 29. augusta pripomínajú všetci, takmer živé spomienky na boje za slobodu však v niekom žijú stále.
Ani vyše šesťdesiat rokov nemusí byť dostatočne dlho, aby človek zabudol, najmä, ak spomienka na zlovestné vraždenie dodnes pripomína hrôzy nacistického režimu. „Kto nezažil, nepochopí,“ hovorí pani Antónia Huszárová, ktorá zažila zlovôľu nemeckých vojakov ako desaťročná. Bývalá obyvateľka Kališťa, jednej z osád povstaleckej „Partizánskej republiky“, hovorí o svojom utrpení so slzami na krajíčku. Kalište nie sú iba vypálené domy, ale i ľudia, ktorí besnenie prežili.
Teta Antónia spomína
Mala iba desať rokov, keď zažila deň hrôzy. Teraz má vyše sedemdesiat rokov, a keď hovorí o udalostiach toho dňa, v očiach má stále des. Spomienky nevymažeš. Antónia Huszárová, rodená Vyšná, nemala v horách ľahké detstvo. Bolo ich sedem detí... „Otec bol sezónny robotník, tesár, takže väčšinou mal len cez leto zamestnanie. No, našťastie bol dosť zbehlý, trošku vedel po poľsky, maďarsky i nemecky, trošku obchodoval...“ - spomína si na časy, keď otec odchádzal za prácou. Ale aspoň niekde bol a domov sa vždy vrátil.
V osudný deň 18. marca 1945 zažili všetci Kališťania peklo na zemi. „Bolo skoré ráno, ani sme neboli riadne oblečení. Keď sme zistili, že prišli Nemci, rýchlo sme na seba nahádzali oblečenie. Nemohli sme ani petrolejky zapáliť. Lebo, kde Nemci videli svetlo, tak tam strieľali... My sme sa snažili utiecť do pivničky u susedov, ale Nemci nás predbehli. Všetkých vyháňali z domov, zhromaždili nás vonku, domy horeli...“ - pani Antónia opisuje deň hrôzy tak detailne, akoby to bolo len včera. „Potom nás napchali do jedného domu, deti sa tam schovávali pod lavice... Nemci však dostali rozkaz zhora a začali ustupovať, nedokončili všetko, čo mali v pláne... Pravdepodobne sme mali všetci zhorieť.“ Antónia stála pri jednom z dvoch zachovaných domov, na pôde jej rodiska, prišla si zaspomínať aj na otca, ktorý vtedy zahynul. Jozefa Vyšného Nemci rozrezali na polovicu. „Bolo to veľmi kruté,“ hovorí starenka Antónia so slzami v očiach. „V šoku sme konali vtedy... Jedna žena mala asi poldruharočné dieťa. Keď vytušila, že dom majú hneď podpáliť, hodila radšej dieťa cez malé okno do snehu. Dieťa síce prežilo, ale malo z toho následky celý život.“ Hoci mala vtedy malá Antónia horúčky, na veľa vecí si dopodrobna pamätá. Mala som týfus, ale tým, že som bola na snehu, akoby som mala chladivé obklady, takže horúčka mi trošku klesla.“ Tonka, ako ju volajú blízki, je jedna z mála bývalých obyvateľov Kališťa, ktorá ešte žije. Keď nám rozprávala o osudnom dni v domčeku so spomienkami, započúvali sa mnohí. Jej rozprávanie si niektorí nakrúcali kamerami. Nikto by to nechcel zažiť...
Počas vojny civilné obyvateľstvo dodávalo partizánom potraviny, lieky, oblečenie, obuv, a iný materiál. Civilisti ukrývali a liečili ranených partizánov či poskytovali partizánskym štábom dôležité spravodajské informácie o pohybe a sile nepriateľa. Veľa tamojších obyvateľov sa priamo zapojilo do obrany partizánskej oblasti. Za túto pomoc ich však čakalo kruté prenasledovanie...
Tragédia na Kališti
Medzi najtragickejšie udalosti, ktoré postihli partizánske osady, patrí vypálenie osady Kalište. V súvislosti s ústupom jednotiek nemeckej armády z východného frontu prenikla do osady 17. marca 1945 nemecká výzvedná hliadka. Na druhý deň ráno sa do obce vrátilo asi 300 mužov. Nemci obkľúčili južný a východný okraj osady a ostreľovali hlavnú cestu, ktorá ako jediná bola pre vysoký sneh schodná. Rad-radom kosili mladých i starých, podpaľovali domy, až sa osada zmenila na zhorenisko. Zo 42 domov ostalo len šesť. Do nich sa nasťahovali tí, čo prežili. 58 rodín tam žilo v stiesnených podmienkach ďalej, a to v obave, či sa Nemci opäť nevrátia. Po oslobodení ďalší pobyt v obci už nebol možný. Za obeť Nemcom padlo 34 ľudských životov. Pre tých obyvateľov Kališťa, ktorí brutálny masaker prežili, vybudovali byty na sídlisku Fončorda v Banskej Bystrici. V roku 1961 Kalište vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku.
