Keď povedala, muselo byť. Dnes už nie. Z vonkajšej identity nestratila nič, len si už nemyslí, že je majster sveta. O tom „druhom“ a o prahu smrti, z ktorého sa v podstate vrátila dvakrát, povedala: „Je taký skutočný ako my dve, čo tu teraz sedíme.“ Rovnako pokojne hovorila aj o rakovine.
„Strašne ma zmenila. Každá vážna choroba zmení vnútro človeka. Nech si hovorí, kto chce, čo chce, prežívanie, spôsob, akým sa človek stavia k svojmu okoliu, aké emócie a myšlienky produkuje, do akej miery prepadne materiálnu, to všetko sa odzrkadlí na jeho zdraví. Dokonca určí, na akú chorobu ochorie.
Ja som sa vedela rozčúliť doslova pre každú hlúposť. Samu seba som si veľmi „brala k srdcu“. Bola som presvedčená, že môj názor je jediný správny. „Komandovala“ som rodinu. Všetko muselo byť hneď, podľa môjho a „na punkt“. Ak k tomu vezmete, že som Býk, z tých najtypickejších, narodený v polovici znamenia, máte jedinečnú kombináciu, aby si ma choroba našla. Samozrejme, začala som pátrať. Prečo?! Veď som taká dobrá! Dobreže mi nenarástli anjelské krídla?! Každému chcem len to najlepšie?!
V tom čase sa mi dostala do rúk Etikoterapia. Kniha, z ktorej som postupne nadobúdala dojem, že ju autor šil podľa mojej miery. Sú tam také pravdy, až mrazí:
Zistila som napríklad, že vôbec nie som dobrý človek! Robím prakticky všetko preto, aby som ochorela.“
SÓLOTERAPIA
Nikomu neponúka svoj model liečby tak, ako nikoho nenapráva, aby napríklad neklamal. Prosto, rozhodla sa, že nenastúpi chemoterapiu, nenechá si zliezť vlasy a odišla do samoty.
Požičala si od sesternice chatu a dva mesiace žila iba sama so sebou. O vode. Dvadsaťjeden dní pila iba vodu. Zásoboval ju manžel. Často vchádzal so strachom, či ju nenájde mŕtvu.
Po skončení totálnej hladovky si nechala doniesť odšťavovač, ovocie, zeleninu a prešla na šťavy.
Prečo odmietla medicínu? „Prišla som na to, že bude liečiť moje telo, ale ja som potrebovala liečiť dušu. Musím však povedať, že tomu predchádzal spomínaný zážitok z prahu smrti.“
HAVÁRIA A TO DRUHÉ
Stalo sa to pred šestnástimi rokmi. Išli sme s manželom od Valaskej tou úzkou cestou medzi domami, dolu kopcom. Na začiatku Hronca v neprehľadnom mieste stálo druhé auto. Bolo čerstvo popršané, sedela som vpredu, dostali sme šmyk, jednoducho, zrážke sa nedalo nijako zabrániť. A vtedy som sa dostala „na druhý breh“. Tam som sa stretla s bytosťou, ktorá úplne obrátila môj dovtedajší život. Stála som pred ňou, dívali sme sa navzájom do očí a hanbila som sa ako pes. Mala som špinavé šaty, v ruke niečo ako batôžtek. Bol prázdny. Skrátka, dala mi na výber, či sa vrátim späť alebo ostanem. Ostať tam bolo najjednoduchšie, zároveň som však vedela, že ostať nemôžem. Nie v takých špinavých šatách, keď mali byť čisté. Nie s prázdnym batôžkom, keď mal byť plný! ICH totiž nezaujíma, či ste riaditeľ, žobrák, politik, ale či dokážete odpustiť. Koľko dokážete odpustiť. Ja som v tom čase nevedela odpúšťať. Aj som povedala, fajn, je to za nami, odpúšťam ti, no bola to len póza.
Tam, v chatke, som prišla na mnohé veci. Hovorí sa napríklad, že peniaze nie sú všetko. Alebo, Boh je na každom mieste. Ani to nie je pravda. My sme v Bohu. Keď človek príde na to, že všetko je v Bohu, pochopí, že aj peniaze, takzvané dobro aj takzvané zlo, tu majú svoje miesto. Všetko je náš učiteľ! Ani naše deti nie sú naše deti. My sme im len umožnili, aby prišli na svet. Sú to od prvej chvíle osobnosti. Nemôžeme ich predsa celý život kojiť! A ak nechcete, aby ochoreli, nesmiete sa správať tak, aby ochoreli z vás!
Naučila som sa nič neurýchľovať. Práve mi niečo nejde? Nič sa nedeje. Počkám. Príde čas. Ak máte niekoho stretnúť, stane sa. Počas hladovky, keď som bola len na vode, som sa opäť stretla s tou istou bytosťou, ako som spomínala. Tentokrát však pri absolútnom vedomí. To nie je na psychiatra, ale fakt! Sľúbila som jej, že vykonám púť do Santiago di Compostela. Z Pampulony 730 kilometrov za 28 dní. Vzala som so sebou dcéru Zuzanu, lebo vie španielsky, a tá na siedmy deň zistila, že je tehotná. Kvôli nej sme prešli najťažší horský úsek autobusom, ale inak bez najmenších ťažkostí celú trasu. Mám krásneho vnúčika.“
Máriu Blanku Weissovú z Hronca odjakživa zaujímala psychotronika a numerológia. Svojho času mala v Podbrezovej kvetinárstvo. Vpredu viazala kytice, vzadu, za závesom, prijímala ľudí, ktorí ju vyhľadávali. „Mnohým som možno pomohla, išla som totiž cestou psychoterapie. Keď prišli za mnou občania, aby som kandidovala, povedala som, neblbnite… Každý ma pozná ako ľudovú liečiteľku, ja predsa nemôžem byť starostka?! Vtedy mi istá pani povedala: A vy ste si nevšimli, že Hronec potrebuje uzdraviť?“ poslúchla.
