Viete, prečo sú údajne Hornopršanči takí hrdí? Lebo, keď sa pozrú z okna domu, majú Bystricu ako na dlani. A to je fakt. Skúste sa vybrať do Horných Pršian a pozrieť sa pred vstupom do obce dolu z kopca. Banskú Bystricu máte odtiaľ ako na fotke z lietadla. Môžete si pripadať ako hradný pán, ktorý sa z najvyššej veže kochá výhľadom na svoje panstvo. A práve táto obec si cez víkend pripomínala šesťsto rokov od prvej písomnej zmienky. Z roku 1407 totiž pochádza dokument, ktorý obec spomína pod názvom Persen.
Oslavy sa začali vlastne už oveľa skôr ako minulý víkend. Najprv celú obec vyčistili, poupratovali. V kultúrnom dome pripravili pri tejto príležitosti hneď niekoľko výstav. Na nástenkách fotografie z činnosti športovcov, červenokrižiakov, ale i historické fotografie zachycujúce súčastných zrelých Hornopršancov, keď ešte boli mladučkí. Na poschodí obecného úradu, v knižnici, výstava exponátov dokumentujúca, ako sa niekedy žilo, ale aj zručnosť domácich.
Samotné oslavy sa začali už v piatok stretnutím rodákov v kultúrnom dome. Starostka Anna Miartušová privítala tých, ktorí sa z rodných Pršian rozleteli po svete – žijú po celom Slovensku – v Bratislave, v Čechách. Stali sa z nich lekári, odborníci, no na rodnú obec nezabudli. Vždy sa tam radi vrátia (len tak mimochodom – Anna Miartušová je za šesťsto rokov historicky prvou ženou, ktorá v Horných Pršanoch prevzala richtárske žezlo!).
„Je veľa mien, ktoré by som rada uviedla do pomyslenej siene slávy našej obce“ – vyznávala sa na stretnutí starostka. „Sú to obetavé matky a otcovia, ktorí odovzdávali tradície a etnické hodnoty. Sú to všetci richtári, predsedovia, starostovia, ktorí počas šesťsto rokov našich obecných dejín odviedli statočný kus práce. Sú to zachovávatelia folklórnych tradícií, učitelia, učiteľky, kronikári, včelári, ovocinári, hasiči, ľudia, čo počas vojny ukrývali prenasledovaných, a mnohí iní.“
Na začiatku
boli uhliari
Aj keď sú Horné Pršany určite staršie ako šesťsto rokov, veď tento kraj obývali ľudia od nepamäti, históriu obce vraj začali písať uhliari. Vypáliť kvalitné drevené uhlie bolo vskutku umením, ale aj veľmi tvrdou drinou. Základom bolo kvalitné drevo, ktoré bolo treba nahotoviť do milierov. Po zapálení miliera signalizovala farba dymu, ako prebieha horenie. Ak bol zapálený dobre, vychádzal z otvorov tmavošedý dym, ktorý pomaly bledol, až sa zmenil na modrý. Uhliar musel vedieť regulovať rýchlosť horenia v milieri. Stávalo sa totiž, že milier vyhorel bez toho, aby sa drevo premenilo na uhlie. Ako tvrdia záznamy, kvalitné uhlie sa nelámalo, ruku málo čiernilo, po rozlomení sa silno lesklo, pri udretí jasne zvonilo. Nesmelo byť popukané a muselo veľa vážiť.
No a keďže drevené uhlie bolo treba aj odviezť, na jeho výrobu nadväzovalo ďalšie zamestnanie Pršancov. Povozníctvo.
Čo prezrádza erb
Keď sa pozrieme na hornopršanský erb, hneď vieme, čím boli Hornopršanci živí. Jasne to prezrádza. V erbe, ktorého predlohou pre Slovenskú heraldickú spoločnosť bolo historické pečatidlo, môžeme vidieť klasy obilia, kosáky, cep a hrable. Sú to symboly poctivej práce a chleba.
Nie každý ale vie, čo majú spoločné Horné Pršany so štúrovcami. Pôsobil tam najväčší štúrovský básnik Andrej Braxatoris Sládkovič! Do dejín obce je zapísaný zlatými písmenami. V roku 1858 tam totiž založil školu, ktorá malým Hornopršancom a Hornopršankám umožnila, aby nemuseli dochádzať za vzdelaním. Okrem školy vznikla aj obecná knižnica, ochotnícke divadlo. Začala aj spolková činnosť – či už to boli dobrovoľní hasiči, Slovenská evanjelická jednota alebo Evanjelická jednota žien.
Keď sa rozhorela vatra
V sobotu popoludní sa Pršanci a ich hostia schádzali na futbalovom ihrisku, na slávnostnom zhromaždení spojenom s kultúrnym programom. Vystúpila aj miestna omladina pod vedením Anny Lojšovej, folklórny súbor Urpín, Vrchársky orchester Juraja Pecníka, Helena Vrtichová, detská folklórna skupina Malachovček zo susedného Malachova, a ďalší. Večer sa pri štadióne rozhorela vatra. Bol to oheň so symbolickým odkazom. Aj na blížiace sa výročie SNP. Veď do povstania zapojili aj Horné Pršany. Deväť domácich už bolo vtedy na vojne, narukovalo dvadsaťsedem záložníkov a jeden Pršanec sa prihlásil sám. Obec neskôr Nemci obsadili. Časť povstalcov sa dostala do zajatia a niektorých odvliekli aj do koncentračných táborov. Väčšina z nich sa našťastie vrátila domov.
Hoci sobotňajšia vatra bola o niečom inom, predsa len pripomínala históriu. No bola zároveň predzvesťou zábavy, ktorá k významným jubileám tiež vždy patrila.
