Ticho ako dar

Kým bola Estera Sztrancsíková malá, všetko bolo v pohode. Dieťa si totiž inakosti do istého veku neuvedomuje. Keď mu to však začne dochádzať a naberá rozum, zákonite porovnáva. V takmer každej kamarátskej partii sa navyše nájde „dobrák“, ktorý na rozdiely vďačne upozorní.
„Tiež mám po tom. Vysmievali sa - má hluchých rodičov, má hluchých... Ťažko som sa s tým vyrovnávala, pýtala, prečo práve ja. Spolužiakom doma čítali rozprávky, viac sa s nimi rozprávali. Kým oni viedli vzájomné debaty o školských problémoch, ja som sa učila. Posunky.“
Skôr dospelá
Estera tvrdí, že ak dieťa vyrastá s nepočujúcimi rodičmi, dospeje skôr. Chtiac-nechtiac zodpovednosť preberá nielen sám za seba, ale tiež za nich. Konkrétne? „Keď som bola chorá. K lekárke síce mama so mnou išla, diagnózu som jej však musela odposunkovať. Alebo keď som im tlmočila filmy. Mnohé slová som ako dieťa nechápala. Keď totiž máte desať, iba ťažko viete, čo je stres alebo také obyčajné české - sakra.“
Rodičia sa narodili ako počujúci
a o sluch prišli postupne. Mama údajne po zápale mozgových blán, otec po tom, ako sa takmer utopil. I keď ich Estera porovnáva s rovnakou láskou, vychádza to nasledovne: Mama hovorí horšie. Zrejme preto, že v rodine s dvanástimi deťmi nemali na ňu toľko času. Otec je z troch súrodencov, viac s ním komunikovali, a ani teraz nemá problém. Ide kamkoľvek, vybaví, čo treba. Bez zbytočného ostychu a komplexov.
Vtedy a dnes
Za socializmu boli takto zdravotne postihnutí občania zamestnaní najmä ako čalúnnici či krajčíri. V súčasnosti, čo je podľa Estery úžasné, robia napríklad počítačových grafikov, tvoria webové stránky, učia na stredných i základných školách. Zakladajú si vlastné organizácie, spomeňme aspoň Spolok nepočujúcich pedagógov, vydávajú časopis. Jednoducho, žijú aktívnejšie.
V dnešnej televízii pre nich bežia otitulkované filmy. Obľúbeným programom a doslova „srdcovkou“ je vraj Pošta pre teba. Vidia totiž, že problémy trápia aj iných, zdravých... Sledovaním rôznych kontaktných relácií si obohacujú slovnú zásobu a utvrdzujú vetné spojenia. Hnevajú sa, ak povedané nie je dopísané, prízvukujú, že v porovnaní s Českom máme stále čo doháňať. Presné čísla o počte nepočujúcich, na rozdiel od nevidiacich, údajne nie sú. Mnohí si myslia, že preto, lebo vekom strácame sluch akosi prirodzene. Logika v praxi!?
V Anglicku
prišla na to, že chce pomáhať práve tejto skupine. Zistila, že sa vlastne cítia izolovaní, opustení, nepochopení. Nevedia sa „otvoriť“, povedať, čo prežívajú vo vnútri. Preto, keď sa po deviatich rokoch vrátila späť na Slovensko začala pracovať ako dobrovoľníčka. V súčasnosti je Estera Sztrancsíková sociálnou poradkyňou, tlmočníčkou, redaktorkou a projektovou manažérkou v Banskej Bystrici. V súvislosti s prácou hovorí:
„Napísala som gratulačnú „esemesku“ mladej dievčine, keď mi oznámila, že ukončila školu. Na záver som pridala - objímam ťa. Sekundy a mobil zapípal. Vraj, čo znamená objímam ťa...! Mladí sa v špeciálnych školách síce naučia čítať, či však textu aj rozumejú, zostáva otázne. Najväčšou chybou je, keď sa nepočujúceho opýtate, či rozumie. Samozrejme, že prikývne. Keď však žiadate, aby povedal význam, zvládne to len máloktorý.
Posunky a tlmočenie
Hovoria, že naučiť sa posunkovú reč nie je ťažké. Ide o hru s prstami, akési štrikovanie rukami. „Najlepšie, ak tento jazyk učí nepočujúci. Prirovnám. Je predsa rozdiel, ak vás angličtinu driľuje originál Angličan než Slovák.“
Tlmočiť od slova do slova sa nedá. Rovnako ako dodržať slovosled. Dôvod je prostý. „Chcem, aby nepočujúci obsah nielen pochopili, ale aby mu tiež porozumeli. Používam preto synonymá či opisy.“ A čo ide najľahšie?
„Dejepis a história. Na rozdiel od abstraktných pojmov majú totiž dej.“
Ticho ako dar
Podľa Estery bola kedysi hanba, keď ľudia na ulici štrikovali rukami. Dnes to nie je nič bombastické, ak do „normálnej“ triedy chodí takto postihnutý žiak. „Spomínam si, ako básničku ku Dňu matiek recitoval nepočujúci. Zdraví spolužiaci ju rodičom posunkovali. Úžasné!“
Na otázku, ako sa s odstupom rokov pozerá na fakt, za ktorý sa ako dieťa hanbila, hovorí: „Jednoznačne ma to posunulo. Skúsenosti zo sveta nepočujúcich mám odžité na vlastnej koži. Dnes som na svojich rodičov hrdá. To ticho je vlastne pre mňa dar.“