Jediným účinným spôsobom, ako zabrániť totálnemu zrúteniu ekosystémov v najviac postihnutých pásmach, je ich urýchlené sprístupnenie.
Krajina prichádza o najkrajšie vysokohorské smrečiny. Polovicu porastov v Nízkotatranskom národnom parku už nič nezachráni a zvyšok iba okamžité odstránenie stromov napadnutých škodcom. Pokiaľ tam ostanú, prídeme nielen o „korunu krásy“, ale aj o vodu. To nie sú hlasy turistov ani insitných ochranárov, ale odborníkov z tvrdej dennodennej praxe. Ak si niekto myslí, že vie o lese viac, lebo má nadhľad z titulu funkcie, potom by mal zákonite, a možno aj verejne prevziať zodpovednosť za súčasný a budúci stav. Slovensko sa opäť jeden raz ocitá v situácii, kedy by mu malo byť absolútne jedno, aký majetok je v ohrození. Urbársky, štátny, mestský či farský, na každom môže dôjsť k rozvratu s nedoziernymi následkami. Podkôrny hmyz predsa nikomu neohlasuje letový plán, ani nepostupuje podľa katastrálnych máp. Berie to frontálne. Lesy hynú na nezmyselnú vzájomne si odporujúcu lesoochranársko-krízovú legislatívu. Invázia podkôrnikov sa totiž za prírodnú nakumulovanú energiu ako voda, oheň či veterná smršť nepovažuje! Ako to robia v krajinách, kde sa periodicky premnožujú kobylky a likvidujú všetko, čo im príde do cesty, nás v podstate nemusí zaujímať. Stromy nie sú ryža ani pšenica. Aby za niečo stáli, musia rásť dlhé desaťročia. Napriek tomu, postihnutý región, mesto, okres či kompetentný obvodný úrad nemôžu vyhlásiť krízový stav, zriadiť príslušné štáby a konať. Očakávalo by sa teda, že to kompetentne a rýchlo začnú riešiť kompetentné štátne orgány zastúpené kompetentnými ľuďmi. V mimoriadnej situácii, ktorá v prípade podkôrnikov dávno nastala aj s využitím generálneho pardonu. Lenže, ak nerátame mediálne exhibovanie niektorých kvázi-ochranárov, ktorí mimochodom tiež podozrivo stíchli, nič sa nedeje.
Napriek medzirezortnému sedeniu zástupcov GR Lesov SR, Ministerstva pôdohospodárstva a Ministerstva životného prostredia ešte 3l. 7. 2007, kde sa hovorilo problematike a možnostiach jej riešenia, sa dodnes k ničomu konkrétnemu nedospelo. Uplynulý štvrtok sa stretli za jedným stolom zástupcovia príslušných orgánov na úrovni mesta, okresu a obvodného úradu v Brezne, aby sa pokúsili nájsť metódu, ktorou by presvedčili nadriadené miesta, že skutočne nie je na čo čakať.
MY Smer magazín venoval pozornosť problematike rizík v súvislosti s veternou smršťou (2004) od chvíle, keď sa na polomoch breznianskych mestských lesov začali vybíjať spory o tom, koľko kalamity možno odpratať, koho treba hnať až do Bruselu, lebo dovolil vybudovať v extrémnom území protipožiarne pásy, až sa „zjavil“ podkôrnik a pekne s nami so všetkými zatočil! Posledný, rozsiahly materiál sme uverejnili pred týždňom. Novinári dosť často narážajú na predstavy, že sú služobníkmi, ktorých možno zobrať na paškál, a príležitostne popľuvať. Stáva sa aj z najvyšších miest, hoci práve tam veľmi dobre vedia, že nie sú na to, aby so všetkým súhlasili. Na Dňoch stromu v Čiernom Balogu sme napríklad s plnou podporou kvitovali postoj premiéra k lesom, dokonca v nádeji, že dodrží slovo a urobí poriadky, aj keď načase už bolo!