(Dokončenie)
„Ako záverom si žiadam o čo najprísnejší trest, a to jest trest smrti, lebo nikde nie je záruka, že po výkone trestu nebudem páchať ešte horšie trestné činy a aké, to si domyslite.“ Tento text napísaný rukou, guľôčkovým perom na zažltnutom papieri, sme našli uložený v súdnom archíve, v zaprášenom súdnom spise. Pod tým podpis: František T.
Žiadateľovi vyhoveli. Dopriali mu ten istý pocit, aký zažívala jeho prvá obeť, ani nie desaťročný chlapec. To sme už prezradili v prvej časti. Až na to, že nešťastný chalanisko, ktorý sa chcel hrať v lese na indiánov, do poslednej chvíle netušil, že smrť, ktorá na neho siaha, nie je z filmu, ale skutočná...
Malá rekapitulácia
Začalo sa to ešte v marci 1968, v lesoch na Orave. František mal vtedy len šestnásť rokov. Chlapec, ktorého vylákal do hory s tým, že sa budú hrať na indiánov, o šesť menej. Najprv ho pohlavne zneužil, potom obesil. Prinútil ho, aby sám vyliezol na peň, vložil hlavu do slučky prehodenej cez konár. Potom mu podrazil nohy a díval sa, ako pomaly umiera. Neskôr, keď sa priznal, tvrdil, že keby mu chlapec nevložil hlavu do slučky dobrovoľne, zabil by ho aj tak. Chvatom, ktorý si naštudoval v knihe o sebaobrane.
Ako mladistvého Františka odsúdili za vraždu a pohlavné zneužitie na sedem rokov straty slobody. Nariadili mu aj ochranné liečenie.
Druhý prípad sa začal odvíjať o jedenásť rokov neskôr, v sobotu 10. marca 1979. Stal sa taktiež ma severe Slovenska, na Orave, v družstve, v ktorom chovali ovce. Ako ošetrovateľ tam začal pracovať mladý muž, ktorý bol pre ostatných tak trochu záhadou. Nezapájal sa do debát, nevypil si s ostatnými, nikto o ňom nič nevedel. Len niekde začuli, že má za sebou temnú minulosť. Jánovi, chlapovi cez päťdesiatku, bolo Františka ľúto. Nepáčilo sa mu, že sa k nemu všetci v družstve správajú ako k odľudovi. Obľúbil si ho. Vše ostatných napomenul, aby na neho toľko nezazerali. Správali sa k nemu kamarátskejšie. Aj ho pozval domov, predstavil žene, nech sa necíti byť takým osamoteným.
V tú marcovú sobotu bolo počasie obzvlášť studené. Na zatiahnutej oblohe snehové mraky, dul severák. Chlapi i ženy sa zohrievali v maringotke. Keď František navrhol, či sa neposkladajú na fľašku, aby sa zohriali, všetci boli za. Fľašku vytiahla jedna zo žien. Poskladali sa všetci okrem Jána, ktorý sa ospravedlnil, že má pri sebe len veľké peniaze a nechce ich rozmieňať. Aby to dokázal, vytiahol z vrecka zväzok päťstokorunáčiek. Už päťsto korún bolo vtedy veľký peniaz. A celý zväzok takýchto bankoviek...
Päťstokorunáčky si veľmi dobre všimol aj František. Odvtedy Jána nespustil z očí.
Cesta bez návratu
Hoci z fľaše na každého vyšlo len po zopár štamperlíkov, v maringotke sa ihneď zodvihla nálada. Pookrial aj Ján. Keď sa blížilo sedem hodín večer, vstal z miesta: „Sľúbil som svojej starkej, že budem najneskôr o pol ôsmej doma. Nechce sa mi ešte veľmi, keď sme sa takto dobre zarozprávali, ale nechcem, aby sa o mňa strachovala. Navyše, už je aj tak tma. Pôjdem, majte sa s pánom Bohom!“
Rozlúčili sa s ním. To, že z maringotky sa po chvíľke vyšmykol aj František, si ani nevšimli. Veď sa už aj tak rozchádzali okrem tých, ktorí mali ostať pri ovciach v ovčiarni.
Ján to mal domov, do dediny, pár kilometrov. Niesol si čiernožltú tašku prehodenú cez plece a kotúč stočeného kábla. Prestavoval svoj rodinný dom, robil k nemu prístavbu a vždy niečo dokúpil. Tak ako teraz kábel. Vyšiel na cestu a stratil sa v hustnúcej tme. Netušil, že pre neho to je cesta bez návratu...
Jánova manželka sa večer na hodinky pozerala márne. Muž jej domov neprišiel ani pol ôsmej, ako sľúbil, ani o ôsmej, ani o deviatej. Domov v ten večer neprišiel. A neprišiel už nikdy...
Čiapka v snehu
V tom čase nemali dediny starostov. Fungoval v nich predseda MNV – miestneho národného výboru. V tej dedine ním bol päťdesiatročný Miloš. V nedeľu 11. marca sa okolo deviatej ráno vybral do svojho úradu. Na ceste stretol pani Teréziu, Jánovu manželku. Plakala, len tak sa jej po tvári liali slzy.
„Čože sa vám stalo, ženička, že takto nariekate?“
„Muž sa mi nevrátil z práce! Mal prísť včera večer o pol ôsmej, no doteraz ho niet. Čo ak sa mu prihodilo nejaké nešťastie? Čo budem teraz robiť? Aha, pozrite sa, po porážke mi ruka ochrnula, tri deti mám na krku. Čo si teraz bez neho počnem, ak sa mu niečo stalo...?“
„Len sa ničoho nebojte. Určite sa iba niekde zdržal, zabavil! Veď viete, chlapi práve všade oslavujú ženský sviatok, „emdéžet“! Možno to trochu včera večer prehnali. Nechcelo sa mu už ísť do tmy a u nejakého kamaráta prespal. No a teraz vyspáva opicu!“
Prikývla, že sa to skutočne tak mohlo stať, ale plakať neprestala. Keď sa predseda vracal z úradu, našiel pani Teréziu ešte stále v plačkách. Manžel neprišiel. Prisľúbil, že sa po ňom poobzerá. K družstevnej ovčej farme sa vybral pešo.
Prešiel asi dvesto metrov od dediny a v koľaji vyjazdenej v čerstvo napadnutom snehu mu čosi udrelo do očí. Vyhrabal to. Bola to svetlá čiapka so šiltom. Vrátil sa k pani Terézii. Pri pohľade na čiapku sa rozplakala ešte väčšmi.
„Je to čiapka môjho muža! Veľmi dobre ju poznám! Nikdy by ju len tak nepohodil, určite sa mu stalo niečo zlé!“
Čiapku poznal i Jánov brat, ktorý prišiel utíšiť švagrinú. Utekal k miestu, na ktorom predseda čiapku našiel. Zišiel z cesty dolu svahom, no nevidel nič nezvyčajné. Všetko zakrýval nový sneh. Zakryl aj všetky stopy. Predsa len pochodil po okolí a naďabil na kotúč kábla. Bol mu podozrivý. Nikto predsa nebude len tak zahadzovať celé metre nového kábla! Po okolí sa poobzeral ešte lepšie. Zišiel až dole, ku kríkom, ktoré lemovali potok. A aha! V jednom z nich priam svietila čiernožltá taška na plece. Vedel, že patrí bratovi. Teraz mu bolo jasné, že sa ozaj muselo stať niečo vážne. Veľmi vážne. Zišiel až k potoku. Tam brata našiel. Zaklineného vo vrbine. Podľa modrej tváre spoznal, že je mŕtvy. Ani nešiel. Utekal smutnú zvesť oznámiť do dediny.
O zvesti sa dozvedel i bača z farmy: Jána vraj zabili a okradli o peniaze! Bača dumal: „Kto by to mohol urobiť? Z miestnych asi ťažko niekto. Asi niekto cudzí. A čo tak František? Veď už za čosi sedel. Hovorili aj o vražde. František mal práve vtedy nočnú šichtu. Čo je vrahom skutočne on a peniaze skryl niekde na farme?
Bača i so synom sa vybrali peniaze hľadať. Nenašli ich. Za pecou v maringotke, ktorá slúžila ako prezliekáreň, ale objavili niečo iné. Zakrvavenú sekeru.
Páchateľ sa priznal
František sa k všetkému priznal ešte v nedeľu, len čo si ho vyzdvihli policajti. Videl vraj, ako Ján vytiahol zväzok päťstokorunáčiek. Asi dve hodiny nad tými peniazmi premýšľal, v hlave nemal nič iné, len tie päťstokorunáčky. Potom sa rozhodol. Premyslel si plán: Jána prepadne, keď pôjde tmou domov. Omráči ho sekerou a peniaze mu zoberie!
Už z neho nespúšťal zrak. Striehol na neho. Keď po siedmej odchádzal z farmy, vybral sa za ním so sekerou v ruke.
„Asi dvesto metrov pred dedinou“ - vypovedal - „som ho dostihol. Kroky stlmil padajúci sneh. Udrel som ho odzadu do hlavy, no úder ho neomráčil. Len zjojkol a ušiel na lúku pod cestou. Rozbehol som sa za ním. Dostihol som ho a chytil ho za golier. Zvalili sme sa a kotúľali dolu svahom. Vtedy ma spoznal a kričal: „Pomoc! Ľudia, pomôžte mi!.“ Kotúľali sme sa až ku kríkom. Rozčúlilo ma, že ho nemôžem premôcť. Aj to ma nasrdilo, že ma spoznal. Tak som sa ho rozhodol zabiť. Veď by ma prezradil! Sekerou som ho udrel niekoľkokrát do hlavy. Keď sa prestal hýbať, prehľadal som mu vrecká. V zadnom vrecku mal peňaženku. V nej som našiel v päťstokorunáčkach šesťtisíc korún. Peňaženku som spálil v piecke, v prezliekárni. Sekeru som skryl za piecku.“
Pri domovej prehliadke našli vo Františkovej posteli ešte 5 tisíc 820 korún. Skryl si ich do vankúša.
Incident v cele smrti
Hlavné pojednávanie Krajského súdu v Banskej Bystrici sa začalo 28. novembra 1979. František sa priznával aj pred trestným senátom. Výpoveď ešte aj doplnil. O to, že sa Ján pokúšal pred sekerou chrániť rukami. Že po vražde do rána normálne, ako by sa nič nestalo, pracoval a všímal si, či sa niečo nedeje. Či ho už náhodou neodhalili. Ale nedialo sa nič. Len napadol čerstvý sneh. Odľahlo mu, že na lúke zakryje stopy a mŕtvolu. Naostatok dodal: „A nakoniec, aj tak mi bolo jedno, čo sa s Jánom stane...“
Na záver pojednávania František povedal len toľko, že súhlasí s návrhom prokurátora, ktorý pre neho žiada absolútny trest, trest smrti. Namiesto posledného slova predložil súdu rukou napísaný list s vlastnoručným podpisom. V jeho závere žiadal o to, čo sme uviedli v úvode – aby mu súd uložil najprísnejší trest, trest smrti.
* * *
Súd vyniesol rozsudok 7. decembra 1979. Bol taký, ako každý predpokladal - trest smrti. Podľa záznamu v spise František ešte v cele pre odsúdených na trest smrti v komplexe Justičného paláca stihol napadnúť príslušníka justičnej stráže. Udrel ho rukou. Rýchlo ho ale spacifikovali a zaobišlo sa to bez vážnejšieho poranenia.
Trest bol vykonaný 25. septembra 1980, o tretej hodine ráno. O čo František žiadal, čo nechal zakúsiť aj iného, to majster kat dožičil aj jemu...
(Čitateľom sa ospravedlňujeme za nízku kvalitu použitých fotografií. Nie sú to totiž skutočné fotografie, len ich faximile.)
