Peter má tridsaťšesť rokov a nie je prvým ani posledným, kto čosi také urobil. Pán Peter sa dostal do nepríjemnej situácie a súrne potreboval peniaze. Žiadne státisíce. Celkom by mu stačilo tridsaťtisíc. Problém bol v tom, že vtedy bol bez práce. Teda, takej práce, akú možno uviesť do kolónky: zamestnávateľ. Vedel ale, že mesačné splátky, tak okolo tisícky, by mu žiadny problém nerobili. V pohode by ich zvládol. Tak si trošku pomohol. Uviedol, že je zamestnancom istej živnostníčky a má celkom slušný príjem. Samozrejme, nebola to pravda. Ale veril si, peniaze potreboval, tak prečo to neskúsiť? Veď je to len taká malá ľudská lož... Pán Peter po deväť mesiacov splátky pravidelne platil. Vždy po tisícdvesto korún. Potom sa ale dostal do ešte väčších finančných nepríjemností. A už na splátky neostávalo. Tak sa záležitosť dostala aj na políciu. Potom k prokurátorovi, ktorý konštatoval, že Peter sa dopustil úverového podvodu. Veď na to, aby sa dostal k úveru, klamal! Použil nepravdivé údaje. Podvádzal. A to je jasný podvod!
Okresný súd to až tak celkom jasne nevidel a obžalobu vrátil prokurátorovi s tým, že čin pána Petra nenaplnil všetky náležitosti trestného činu. Prokurátor sa obrátil na krajský súd a ten okresnému súdu prikázal, aby vo veci konal. Ten aj konal a Petra oslobodil. Podľa znenia zákona síce trestný čin podvodu spácha ten, „kto sa na škodu cudzieho majetku obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu, alebo využije niečí omyl“, ale podľa mienky súdu – na naplnenie podvodu musí páchateľ už v čase pôžičky mať úmysel peniaze nevrátiť, alebo aspoň vedieť, že splátky nebude môcť splácať. A to sa v tomto prípade nestalo. Ako sa to skončí, ešte nevieme. Prokurátor sa totiž odvolal na krajský súd.
