O ľuďoch v bielych plášťoch sa píše najmä v súvislosti s platmi, nedostatkom financií či útekmi za hranice. My sme zdravotníctvo zobrali z opačného konca. Boli sme pri operácii mozgu.
Štvrtok, krátko pred deviatou. Na operačnom stole už spí dolu tvárou mladá žena. Anesteziológ Roman Tines sleduje pípajúcu obrazovku, inštrumentárka Monika pomáha do rukavíc doktorovi Šulajovi. Ešte posledné „všetko v poriadku? Pustite tam nejakú hudbu“ a operácia sa môže začať.
V banskobystrickej Fakultnej nemocnici F. D. Roosevelta urobia ročne okolo dvesto operácií nádorov mozgu. Podľa odborníkov táto diagnóza dedičná nie je. Príčiny? Neurochirurg Ján Šulaj tvrdí - doteraz neznáme. Nádory sa totiž objavujú u malých detí rovnako ako u ľudí v dôchodkovom veku.
Literatúra uvádza, že ľudský mozog váži približne 1300 až 1600 gramov. Ak vám rodičia nadelili pár centimetrov navyše, váš mozog je v porovnaní s malými ľuďmi ťažší. Pozitívny fakt - medzi hmotnosťou mozgu a inteligenciou údajne žiadna súvislosť neexistuje! Kým sa však k nemu lekár dostane, laik si stačí uvedomiť, že tento orgán nášho tela je taký malý veľký zázrak, v ktorom sa spracovávajú, odosielajú a uchovávajú informácie. Že sa skladá z rady buniek, ktoré možno rozlišovať podľa ich funkcie a vzhľadu. Že ho zjednodušene môžeme rozdeliť na veľký a malý mozog plus mozgový kmeň.
Hudbu z prehrávača v operačke preruší zvuk „píly“. Pre odborníkov štandard, pre nás názorná ukážka, aká nepríjemná môže byť v istých situáciách kombinácia obraz a zvuk. „Počas prvej časti operácie,“ vysvetľuje ľudskou rečou MUDr. Šulaj, „sa cez kožu a podkožie dostaneme k lebečnej kosti. Navŕtame ju a odpílime. Mozgovú blanu upevníme, ranu obložíme a takzvanú hrubú časť práce máme za sebou.“
Hodiny na stene ukazujú takmer pol jedenástej. Inštrumentárka Monika robí v nemocnici dvanásť rokov. Pri neurochirurgických operáciách sa striedajú štyri. Na sále má k operatérovi najbližšie práve ona. Dvojica na rovnakej vlnovej dĺžke. Kým sa lekár prezlečie do čistého, doplní na stolík všetko potrebné. Skontroluje zásoby krvi, lebo jeden nikdy nevie... Monitor vydáva pravidelný zvuk, anesteziológ po ikstýkrát „hádže“ okom po krivkách na obrazovke. Jeho miesto je počas operácie nezastupiteľné! Kdesi sa vraj stali aj prípady, že sa pacient počas operácie začal preberať. Ešte to by tak chýbalo...
l l l
Pri hľadaní nádoru v mozgu Jánovi Šulajovi asistuje kolega František Patráš. Pozorne a v plnom nasadení pátrajú po útvare, ktorý mnohí z nás v živote nevideli ani neuvidia. Už samotné slovo však vzbudzuje strach a hrôzu. Rozhovory zdravotníkov na tému, čo kto robil počas „povstaleckého“ voľna v tejto časti operácie skončili. Hudba nehrá, počuť iba príkazy, čo a kedy má Monika podať. Stačí totiž celkom malý, nesprávny pohyb a mozog môže opuchnúť, pacientka oslepnúť, ... Radšej ani nespomínajme. Sústredenie na operačke je obrovské. Pátranie po nádore pokračuje. Do sály vchádzajú ďalší dvaja lekári. Koncert pre štyri ruky a jedno zdravie pre mladú ženu sledujú spoločne s nami. Táto pacientka už na operačke v banskobystrickej nemocnici ležala. Pred troma rokmi, s rovnakým nálezom na rovnakom mieste. Má prosto smolu – recidíva. Krátko pred dvanástou je po. Doktor Šulaj vyreže nádor aj so stvrdnutým tkanivom. Bez komplikácií a nečakaných prekvapení. Nález poputuje na histológiu, operatér presvedčene tvrdí – nezhubný. Na pravdivosť jeho výroku si však budú musieť počkať.
Napätie opadáva, atmosféra uvoľňuje. „Prečo stíchlo to rádio?“- pýta sa Šulaj a ktosi vzápätí prehodí cédečko. V ďalšej časti zákroku vrátia žene do hlavy „kus lebečnej kosti“, zašijú, čo treba, na rade je ďalší pacient...
Keď sa v šatni vyzliekame zo sterilného zeleného „mundúru“, do mozgu si ukladáme pocity a emócie. Úprimne? Hlavou sa nám preháňa malé víťazstvo, že sme počas štyroch hodín na sále nešli k zemi. Videli sme lekárov a sestry v akcii. Naživo. V situácii, gestách a pohyboch, ktoré si oni sami už dávno neuvedomujú. Niekam do pamäťového centra si odkladáme poznanie, že skutočne platí známe - nie je práca ako práca. A u nás, na Slovensku, je tá, pri ktorej ide o život, žiaľ, stále nedocenená. Dokedy?
