Príbeh, po ktorý sme do súdneho archívu siahli tentoraz, sa odohral v roku 2001. Vtedy už u nás absolútny trest, trest smrti, neexistoval. Páchateľovi ale hrozil trest na doživotie, ktorý znalci nazývajú aj „sociálnou popravou“. Jedinec je totiž až do svojej smrti oddelený od spoločnosti, izolovaný od ostatného sveta. Prokurátor sa domáhal, aby súd uložil páchateľovi práve takýto trest. Paradoxom je, že aj sám obžalovaný požiadal na hlavnom pojednávaní o čo najprísnejší trest. Doživotie naostatok mladému mužovi neuložili. A hoci sa páchateľ sám priznal, nie všetko bolo v prípade až také jasné...
Otec a syn nevychádzajú z domu
Stalo sa to koncom mája v južnej časti stredného Slovenska. V dedinke s pár desiatkami domov, v ktorej každý každého pozná. Dobre tam poznali aj otca so synom, Štefana staršieho a Štefana mladšieho, ktorým medzi domácimi prischla prezývka „Čičkerovci“. Rozlišovali ich prívlastkami „Starý“ a „Mladý“. Starý si prívlastok skutočne zaslúžil. Do deviatich krížikov mu chýbali už len tri roky. Jeho syn, hoci mal o tridsať rokov menej, už dávno nebol vo veku, ktorý zvykneme označovať ako „mladý“. Ťahal na šesťdesiatku.
Bývali v rodinnom dome, hneď oproti domu mladšieho brata Starého. Ten sa o nich príliš nezaujímal. Najmä po tom, ako si raz synovec domov doviedol pochybné ženské indivíduum. Keď si synovca zavolal na pohovor a snažil sa mu ženštinu vyhovoriť, synovec ho pourážal. Neskôr, keď sa raz synovec poriadne opil, ženu aj tak vyhodil. V dedine bolo všeobecne známe, že Starý aj Mladý, si veľmi radi vypijú. Mladý viac a častejšie.
V predposledný májový deň roku 2001 si ich príbuzný všimol - hoci sa blíži poludnie, otec so synom nevychádzajú z domu. Práve o tom premýšľal na ulici, keď okolo prechádzal starosta.
„Starosta, môj brat so synom dnes ešte nevystrčili nos! Aj by som sa išiel pozrieť, či sa im niečo nestalo, no vieš, pohádali sme sa a nevychádzame najlepšie...“
Starosta pokrčil ramenami: „Možno sa Mladý zase opil a teraz vyspáva. Počul som, že včera bol taký opitý, že ho chlapi museli z krčmy odniesť. A minule po opici prespal takmer dva dni. No a Starý? Možno sa motá niekde po dome!“
Čičkerovci z domu ale nevychádzali ani na ďalší deň. A čo bolo skutočne prekvapujúce, Mladý sa predošlý večer neukázal v krčme. To sa nestávalo. Keď to počul starosta, začal mať pochybnosti aj on: „Dobre, pozrieme sa, ako sa veci majú!“
Bránička nebola zamknutá. Ani vchodové dvere. Na klopkanie, ani volanie, sa nikto neozýval. Starého v jeho izbietke nenašli. Otvorili dvere od izby Mladého a - zmeraveli. Na podlahe ležal v kaluži krvi Starý. Vedľa neho, tak isto celý zakrvavený, Mladý. Mladý mal na sebe len slipy, aj tie stiahnuté po kolená. Podľa roja múch, ktoré so bzučaním vzlietli z tiel, starosta usúdil, že obaja sú mŕtvi. Premáhajúc dávenie utekal k telefónu.
Skrutkovač
ako smrtiaca zbraň
Súdny lekár už na mieste zistil, že otca so synom niekto dobodal. Niečím, čo zanechávalo charakteristické rany. Ako od skrutkovača. Ale kto by, preboha, vraždil skrutkovačom?
Neskôr, pri podrobnejšej prehliadke, to potvrdil. Také stopy zanecháva skutočne skrutkovač. Páchateľ ním pichol Mladého raz do krku a dvakrát do hrude. Okrem iného mu zlomil väzy a na hrdle mu spôsobil reznú ranu. Hrdlo mal vlastne podrezané. Starý utrpel skrutkovačom hlboké pichnutie do úst, do spánku, dve bodnutia do hrdla a päť do hrude. Vrah mu zlomil i čeľusť a vyrazil niekoľko zubov.
Kto spáchal takúto surovú dvojnásobnú vraždu? A prečo jedného starnúceho a jedného veľmi starého muža vôbec zavraždil?
Prečo bol mladší zoblečený donaha? Má vraždu na svedomí sexuálny maniak? To malo osvetliť vyšetrovanie.
Obeť opitá do nemoty
Ukázalo sa, že medzi tými, kto otca so synom videl živých naposledy, bol dvadsaťpäťročný Ľubomír. Ľubomír osirel v ôsmich rokoch a vyrastal v ústave. Nepatril medzi najlepších žiakov a chovancov, ale ani medzi najhorších. Okrem chlapčenských lapajstiev sa na neho sťažovať nemohli. Po dovŕšení osemnástin odišiel z domova a nasťahoval sa k sestre. Nemal prácu a starosta ho zamestnal vo verejnoprospešných prácach.
Ani starosta sa na Ľubomíra nesťažoval. V dedine proti nemu nikto nič nemal. Len keď si viac vypil, rád sa púšťal do škriepok. Párkrát sa pobil. Ba stál už aj pred súdom. Ale boli to v podstate len drobnosti, aké súd vyriešil niekoľkomesačným podmienečným trestom.
Ľubomír pri prvom výsluchu pripustil, že Čičkerovcov v osudný večer nielen medzi poslednými živých videl, ale v ich dome aj bol. No nie sám. Bol tam ešte s dvoma kamarátmi.
Večer popíjal s partiou v krčme a ktosi prišiel povedať, že pod stromom je Mladý od Čičkerovcov, spitý pod obraz. Nedokáže sa ani len hýbať. Treba ho odniesť domov, aby neprechladol. Tak s dvoma kamarátmi vstal od stola a Mladého domov zaniesli. Povyzliekali ho v jeho izbe do slipov, uložili do postele a pozakrývali, nech sa vyspí. Do izby prišiel aj Starý. Poďakoval sa, že sa mu postarali o syna. V dobrom sa rozlúčili a oni sa vrátili do krčmy, kde popíjali, kým ich krčmár po záverečnej vyhodil.
Kamaráti, ktorí sa na odnášaní opitého podieľali, to všetko potvrdili. Po ich odchode teda ešte niekto musel do domu Čičkerovcov vojsť. Ten bol podľa všetkého i vrahom.
Čo prezradil Frederik
Polícia vypočula takmer celú obec. Bez výsledku. Kým sa jeden z Ľubomírových kamarátov, Frederik, nepreriekol. Povedal niečo, čo do prípadu vnieslo tieň podozrenia na Ľubomíra.
Frederik vypovedal, že 29. mája boli spolu na verejnoprospešných prácach, potom išli do krčmy. Asi o deviatej večer si ho Ľubo, ktorý už mal dosť vypité, zavolal na bok. Povedal, že Čičkerovci majú v dome určite veľa peňazí. Mladý sa s tým chválil po celej dedine a teraz leží spitý pod stromom. Starý je doma, ale je tiež opitý.
Frederik vraj odpovedal protiotázkou: „Takto chceš získať peniaze?“ Ako odpoveď dostal: „Bojíš sa dvoch starých? Tí ti nič nespravia!“ Frederik odmietol: „Peniaze by sa mi zišli! Ale až tak po nich netúžim, aby sa k nim dostal práve takto!“
Ľubomír vraj potom skonštatoval, že to skutočne nie je dobrý spôsob, ako nadobudnúť peniaze a požiadal ho, či by neskočil, k jeho sestre po cigarety, lebo už nemá, čo fajčiť. A keď už k jeho sestre pôjde, nech mu zanesie i košeľu.
Keď sa vrátil s cigaretami, Ľubomíra nenašiel. Zavretá bola aj krčma. Preto išiel domov. S Ľubom sa stretol až na druhý deň, pri nástupe na verejnoprospešné práce. Ľubo prišiel asi o dvadsať minút neskôr. Bol bledý, zamĺknutý, vážny. Triasli sa mu ruky. Chcel niečo povedať, ale najprv Frederika žiadal, aby prisahal na život svojich rodičov, že to, čo mu povie, nikomu neprezradí. Najmä nie policajtom. Keď odprisahal, Ľubomír sa rozhovoril. Priznal sa, že k Čičkerovcom predsa len išiel - kým bol Frederik po cigarety. Peniaze nenašiel, ale uvidel tam niečo strašné. Pri hľadaní zašiel do izby Mladého. Mladý tam ležal s podrezaným hrdlom a vedľa neho Starý so skrutkovačom zapichnutým v hrdle! Už nežili. Videl tam aj poľovnícky nôž s kostenou rukoväťou. Zľakol sa a ušiel, ani odtiaľ nič nebral.
Frederik mu neveril. Aj mu to do očí povedal. Ale Ľubo len smutne prehodil: „Uvidíš, čo sa onedlho strhne v dedine. Prídu policajti!“
A veru sa aj strhlo. Prišli aj policajti. Potom už veril...
Ľubomír ako podozrivý číslo jedna
Ľubomíra opäť vypočuli. Tentoraz vypovedal to isté, čo hovoril Frederikovi. Pripustil, že v dome ešte raz bol, pretože počul o peniazoch. Mladý sa v krčme už celý týždeň chvastal, že za toľké peniaze, ktoré má doma, si môže kúpiť hoci aj celú dedinu. Premýšľal nad tým v krčme, po tom, ako bol s kamarátmi odniesť domov Mladého. Vidina peňazí bola príliš lákavá. Neodolal. Vybral sa do domu. Uvidel tam Starého i Mladého, oboch mŕtvych. Veľmi sa naľakal a ušiel.
Následne sa zlomil. Vraj sa potrebuje priznať, lebo ho trápi svedomie. A aj sa priznal.
Vedel, že Mladý leží doma taký opitý a Starý je hluchý. Keď vošiel do izby, v ktorej uložili opitého Mladého, najprv hľadal peniaze pod kobercami. Mladý sa ale zrazu zobudil, vstal, zažal svetlo a Ľuba, ktorý sa krčil za stolíkom, sa opýtal: „Čo tu robíš?“
S tým nepočítal. Zľakol sa. Vyskočil, zhasol svetlo a uvidel v kresle skrutkovač. Schytil ho a Mladého bodol do krku. Uložil ho do postele. Asi pritom sa mu zvliekli slipy. Zakryl ho perinou a hľadal ďalej. Práve keď sa pozeral, či peniaze nie sú náhodou skryté v posteli pod matracmi, vošiel do izby Starý a tiež zažal svetlo. Chcel sa pred ním skryť pod posteľ, no už nestihol. Starý ho odzadu chytil za hrdlo. Zvrtol sa a zasadil mu päsťou uder do tváre. Potom vzal skrutkovač a... Vie, že ho pichol asi tri až štyrikrát. Až po chvíli si uvedomil, čo napáchal. Veľmi sa zľakol. Peniaze ďalej nehľadal. Nedokázal to. Bol príliš preľaknutý. Skrutkovač odhodil do záhrady (polícia ho skutočne našla). A kde dal nôž? Ten ktorým bol na hrdle porezaný Mladý? Žiadny vraj nemal. Proti Čičkerovcom ho teda použiť nemohol.
Nôž skutočne nikdy nenašli.
Ľubomír následne priznanie odvolal. Priznať sa k vraždám ho vraj donútili policajti. Dokonca na nich podal trestné oznámenie. Pripustil len, že išiel kradnúť a Čičkerovcov našiel mŕtvych.
Na súde – opäť priznanie
Na hlavnom pojednávaní opäť došlo k zvratu. Ľubomír sa priznával. Obidvoch, otca i syna, skutočne ubodal skrutkovačom. Ale zabiť ich nechcel. Bol opitý, prekvapili ho, nevedel, čo si má počať, bol to vraj skrat. Chcel len kradnúť, nie vraždiť. No na otázku, či proti niektorému z poškodených použil aj nôž, zopakoval: „Nie, nôž som so sebou nemal!“
Pred senátom plakal, nariekal, ľutoval. Teraz ho vraj veľmi trápi svedomie. V cele sa vraj pokúšal aj o samovraždu. Chcel sa obesiť, ale sám sa obesiť nedokázal. V záverečnej reči vyhlásil, že si prísny trest zaslúži. A prísny trest mu súd aj uložil – dvadsaťjeden rokov. Odvolal sa ešte prokurátor, ktorý takýto trest vzhľadom na stúpajúci počet vrážd a zvyšujúcu sa brutalitu považoval za mierny. Žiadal doživotie. Najvyšší súd mu ale nevyhovel.
* * *
Odohralo sa to presne do detailov tak, ako vypovedal Ľubomír?
Podľa všetkého pravdepodobne áno. Ale čosi tam neladí. Podľa znalcov Čičkerovcom nespôsobil smrteľné zranenia len skrutkovač a úder päsťou do tváre. Štefan mladší mal podrezané hrdlo. Ako loveckým nožom. Súdni lekári to potvrdili. A keď sa Ľubomír pokorne ku všetkému priznal, prečo nie aj k útoku nožom? Viac si už aj tak pohoršiť nemohol! Prečo by mal klamať? Ale o noži s kostenou rukoväťou a o podrezanom hrdle Štefana mladšieho hovoril aj pred kamarátom Frederikom, ktorého večer predtým pozýval na kradnutie. Štefan mladší mal okrem toho podľa lekárskej správy aj pretrhnuté väzy, čo je samo o sebe smrteľným poranením.
Tie dve poranenia, rezné na hrdle a pretrhnutie väzov, boli odlišné. Akoby na otca so synom neútočil jeden, ale dvaja páchatelia. Každý iným spôsobom.
Boli páchatelia dvaja a Ľubomír druhého po celý čas z nejakého dôvodu, ktorý pozná len on, kryl a zobral všetko na seba? Mohla ho hrozba doživotného trestu prinútiť zmeniť výpoveď a „pustiť perie“? Ktovie... Nech je tak – či tak, páchateľ sa priznal a výnimočný trest straty slobody na 21 rokov si už odpykáva.
