Opisuje iba vlastné skúsenosti, lebo iné nemá. Hovorí, že v každom mužovi je kus ženy a v každej žene kus muža. Tiež vraví, že láska s literatúrou veľmi nesúvisí. Alebo áno? Asi áno, keď píše o láske... A ešte si myslí, že anjeli sú nešťastní nešťastníci a veľmi si ich k telu nepripúšťa. No a pritom napísal príbeh o anjelovi...
Modrý anjel je názov najnovšej knihy úspešného slovenského prozaika Petra Holku. Jeho diela vysoko hodnotia čitatelia aj literárna kritika. Spomeňme aspoň niektoré z nich - Leto na furmanskom koni, Prekážkar v džínsach, Piráti z Marka Twaina, Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice, Smrť, na ktorú sa čakalo, Prekliatie, Biele noci, čierne dni... K tomu, aby začal písať príbeh o modrom anjelovi, ktorý nosil v sebe, ho „nakopla“ jedna veta, náhodne vypočutá na pošte. Napokon, aj o tom sa dočítate v tomto rozhovore.
Prečo anjel a prečo modrý? Akú úlohu zohráva vo vašej knihe anjel modrej farby?
Keď sa zahľadíte na obálku knižky, na ktorú sa presťahoval obraz môjho kamaráta Rasťa Andrisa, okamžite pochopíte, prečo anjel. V tomto románe je anjelom žena, zjavila sa môjmu rozprávačovi v nemocnici uprostred noci, keď prežíval vážnu životnú krízu po amputácii ruky. Je to, ako inak, mladá, pôvabná a príťažlivá žena, rozvoniavajúca, zachraňujúca, sľubujúca a... Nechcem prezradiť všetko, potom by sa vám asi už nechcelo čítať. Modrá je farba duchovnosti, modrá je noc, more, obloha, modré sú sny, ďaleké hory a možno aj láska.
Akú úlohu zohrávajú anjeli vo vašom živote?
Obávam sa, že nijakú, sú to nešťastní nešťastníci alebo podvodníci, preto si ich k telu veľmi nepripúšťam, skôr ich odháňam. Radšej mám ľudskejšie a srdečnejšie typy.
A akú úlohu vo vašom živote zohráva láska? Je to už viac ako päť rokov, čo ste v Banskej Bystrici pokrstili knihu Výhľad zo zvonice – Milovanie s Nereidou. Je plná lásky, erotiky. Rovnako tak ďalšia kniha Prekliatie a teraz Modrý anjel...
Láska v mojom živote? Ale to s literatúrou veľmi nesúvisí... Alebo áno? Tak dobre, nedá mi, aby som nepripomenul: s láskou sa žije lepšie, krajšie a radostnejšie ako bez nej. Je podstatne lepšie, keď naše oči iskria od lásky ako od zlosti, keď sú ľudské vzťahy spájané s láskou, nie s nenávisťou, keď sa naše deti rodia z lásky, než z nepríjemných nehôd, ľahostajnosti, nebodaj násilia. Aj v maličkej chyžke, ktorá je postavená s láskou, sa žije krajšie a šťastnejšie ako v prepychovom, no ľadovom paláci. To všetko dobre vedeli už dávni rozprávkari, a iní rozprávači, no predsa sa zdá, povedané s Dostojevským, akoby sa na svete ochládzalo... A to, paradoxne, aj napriek usilovnému znečisťovaniu ovzdušia a globálnemu otepľovaniu našej planéty.
Mám kamarátku, ktorú ľúbili súčasne dvaja muži a skoro z toho zošalela. V Modrom anjelovi sa dvaja ľudia ľúbia navzájom, a zároveň každý z nich ľúbi aj niekoho iného. No nie je to na zošalenie?
Vaša kamarátka to mala ťažké, lebo nevedela, ako na to. Možno mala jedného pred druhým lepšie tajiť, aby sa tí dvaja nepozabíjali, alebo ich mala zoznámiť, aby sa spriatelili, zblížili a mohli si žiť spolu pekne v trojici... Aj to sa stáva, možností je vždy viac. Zošalieť sa však dá z každej z nich.
Vzťahy, láska, nevera... milovanie so ženou... to opisujete z vlastných skúseností a zážitkov?
Opisujem iba svoju skúsenosť, inú nemám, čo však neznamená, že to, čo píšem, sa mi naozaj stalo, že som to prežil v reálnom živote. Môj život je v podstate dosť nudný, čím ďalej, tým nudnejší, no ľudská skúsenosť, našťastie, sa tvorí nielen z prežitého, je viacvrstevná, čím je tých vrstiev viac, tým lepšie.
Myslíte, že pre spisovateľa – muža, nie je problémom vcítiť sa do, obrazne povedané, ženskej duše? V románe Prekliatie dokonca hovoríte ústami hlavnej hrdinky.
Pre spisovateľa by to nemal byť problém. Veľký Lev Nikolajevič stvoril Annu Kareninovú aj Kaťušu Maslovovú a keď písal Cholstomera, stotožnil sa aj so starým koňom, prečo by sa nemal stotožniť so ženou, veď je to ten istý živočíšny druh, hoci my muži občas vtipne tvrdíme niečo iné. Hlbinná psychológia hovorí, že v každom mužovi je aj kus ženy a v každej žene kus muža. Len sa treba pozorne započúvať a zistíme, že v nás rezonujú rôzne hlasy, k tomu životná skúsenosť, kvapka predstavivosti, obrazotvornosti, fantázie... a hneď som ten Tolstého starý strakatý kôň alebo aj somár.
K napísaniu románu Prekliatie vás podnietila víchricou vyvrátená stará lipa na dvore vašej chalupy v ľubietovskej osade Podlipa. Čo vás podnietilo napísať knihu Modrý anjel?
Kedysi pred rokmi, tuším to bolo ešte v paleolite, mi istá mladučká slovenská poetka rozprávala, ako žije v mlyne medzi dvoma chlapmi, oboch ich milovala a nevedela, čo s tým má robiť, lebo obaja boli veľmi žiarliví a keby o sebe vedeli, tak by sa celkom isto pozabíjali... Pohybovala sa medzi nimi ako povrazolezkyňa nad priepasťou, ničilo ju to i povznášalo. Ono to vlastne nie je nič zvláštne, ženy aj muži sa do takýchto vzťahov občas zamocú ako muchy do pavučiny, vyskúšajú si ich na vlastnej koži, potrápia sa a... a tak ďalej, lebo hoci sú si tieto príbehy v mnohom podobné, zakaždým sú aj jedinečné. Tému som nosil v sebe, rozpracoval ju a vymyslel úplne inú zápletku, než mi napokon vyšla v knihe. Možno som sa aj naľakal svojej predstavivosti, kam ma to až viedlo a zaviedlo, napokon sa všetko vyvinulo inakšie. Chýbala mi totiž prvá veta, no napokon prišla! Vystával som na pošte nekonečný rad, a odrazu som počul neznámeho starého chlapa s protézou namiesto ruky, ktorý si nahlas povzdychol: „Aj tak bolo mojím najväčším životným prianím, aby mi znova narástla ruka.“ A mal som ju, prvú vetu, a podľa nej sa mi potom pomaly menil celý príbeh.
Keď už sme spomenuli Ľubietovú... Máte tam chalupu a chodievate do Ľubietovej už viac ako desať rokov. Kedy naposledy ste tam boli?
Dnes, keď odpovedám na vaše otázky, je streda, takže z Ľubietovej do Bratislavy som sa vrátil v nedeľu večer tesne pred desiatou.
Nie ste rodený Bratislavčan, vyrastali ste v Púchove, ale narodili ste sa v Považskej Bystrici, ako vy zvyknete poznamenať, „iba tak na ceste“. Ste teda „chlapec z malého mesta“. Zvykli ste si v Bratislave, nepomýšľate presťahovať sa do ľubietovskej chalupy?
V Bratislave som si nepotreboval zvykať, som v nej doma a rád, veľmi sa mi tu páči, mesto, klíma, Dunaj, víno, mám tu najbližšiu rodinu i kamarátov, žijem v Bratislave vôbec najdlhšie zo všetkých predchádzajúcich slovenských miest a mestečiek, do ktorých ma zaviedol osud. No moje srdce je doma prinajmenšom ešte aj v spomínanom Púchove, ďalej v Nitre, Čadci, Banskej Bystrici, Ľubietovej. Natrvalo sa nemienim z Bratislavy vysťahovať nikde, ani na chalupu, hoci rád hovorievam, že ako dôchodca budem od jari do neskorej jesene žiť v Ľubietovej, budem tam pásť kozy, ale na zimu sa vrátim do Bratislavy, aby som nemusel stále kúriť v kachliach a odhŕňať hory snehu. Ale čo bude v zime s mojimi bielymi kozičkami?
Niekoľko rokov ste prežili aj v Banskej Bystrici. Ako si na tie časy spomínate?
S radosťou, vďačne a rád. V Bystrici som si našiel manželku Janu, ktorú sme so synom premenovali na Maška, mal som tam zopár dobrých priateľov, s ktorými som chodieval na bežky i do Raka, ostali mi zväčša pekné a príjemné spomienky. Smutno mi je za vynikajúcim básnikom, úžasným človekom a mojím svadobným svedkom Mikim Kováčom, čo písal o modrej labuti, za Ivanom Plintovičom, ktorý tak veľmi ľúbil literatúru, že o jej belasých tónoch rozprával ešte aj v holičskom kresle na námestí, za Fredom Šidom, ktorý maľoval modré hory, v ktorých sme sa občas stratili...
Aha, samá modrá, zrejme aj preto je váš anjel modrý... Je to v poradí vaša pätnásta kniha. Od debutu Ústie riečok ju delí takmer štvrťstoročie. Hovorí sa, že všetko sa mení... Čo sa za ten čas zmenilo vo vašom živote, vo vašej práci... zmenili ste sa vy?
Za ten čas sa zmenilo vari všetko. Vzťahy, náš slovník, príroda, mapy, peniaze i ja a moje písanie. Za štvrťstoročie som pribral takých... povedzme sto kilogramov a schudol osemdesiatpäť... Pätnásť mi teda ostalo a hrdo ich nosím, ale kde sa podelo tých osemdesiatpäť kilogramov, to je mi záhadou, predsa v prírode sa nemôže nič len tak stratiť alebo rozplynúť... Možno sa mi zmenila aj krvná skupina. Neviem, dávno som nebol u lekára, lebo budovu, kde mal ambulanciu, sprivatizovali, môjho obvodného lekára vyhnali a presťahoval sa kamsi za Dunaj. Netuším kde, takže už rok nemám ani zdravotnú kartu... Potešiteľné je, že som ju ani nepotreboval. No v podstate človeka sa, tuším, nezmenilo vôbec nič...
