Čo si ten blázon za volantom myslí? Že je Schumacher? Nech si ide vyčíňať na pretekársku dráhu a neohrozuje ostatných! Je to blázon! Alebo je opitý! Takým by nemali dávať vodičský preukaz!
Mladý muž za volantom naozaj nebol triezvy. A nikdy by si za normálnych okolností v takomto stave za volant nesadol. On sa skutočne pretekal. S plynovým pedálom na doraz žmýkal z motora starého žigulíka, čo sa vyžmýkať dalo. Len sa modlil, nech to ten štvorkolesový starček vydrží a nerozsype sa na súčiastky. Boli to ale inakšie preteky. Preteky so smrťou. Za ním na zadnom sedadle zomieral mladý človek. Kamarát. Išlo o to, kto bude prvý v cieli. On? Alebo ho predbehne smrť?
Tento prípad sa odohral pred niekoľkými rokmi, len niekoľko kilometrov od centra mesta. Dokumentuje, ako niekedy môžu z malého nedorozumenia vzniknúť veľmi veľké problémy. Také veľké, že ide doslova o život. A stačilo málo – zachovať si chladnú hlavu. Upozorňujeme, že niektoré časti v príbehu sme oproti skutočnosti, ako je zachytená v trestnom spise, mierne pozmenili, no nie natoľko, aby mali vplyv na právnu kvalifikáciu. Pozmenené sú aj mená, ktoré sa v texte vyskytujú.
§ § §
Iný človek, za iných okolností, by tú poznámku mohol chápať skutočne tak, ako bola myslená. Ako žart. Nevinný žartík, aký neraz dokáže zmierniť napätie, rozčúleného človeka usadiť a donútiť ho usmiať sa. Možno čakal, že toho mohutného počerného muža, ktorý sa odrazu ukázal v protiľahlých dverách chodby paneláka, kričal a tváril sa veľmi hrozivo, tiež donúti usmiať sa a mávnuť nad všetkým rukou. Skutočne to nemyslel zle. Povedal len: „Ujo, nekričte na mňa. Ja som chorý na srdce!“
Dopadlo to celkom inak, ako si predstavoval. Úplne inak, ako by mohol tušiť vo svojom najhoršom sne. O niekoľko minút ho kamarát viezol autom uháňajúcim na plný plyn do nemocnice.
Život z neho unikal. Každou minútou sa vlákno života stenčovalo. Krátilo. Srdce, teraz už skutočne choré, zranené, stále bilo. Pumpovalo. Životodarnú krv však pumpovalo aj z otvoru v hrudi a v tepnách jej každou chvíľou kolovalo čoraz menej. Umieral.
A začalo sa to tak nevinne...
§ § §
Stretli sa náhodou, hneď popoludní. Partia mladých ľudí, ktorá vychutnáva život, snaží sa osladiť si ho, ako sa len dá. Nechce zameškať žiadnu príležitosť. Dozvedeli sa, že jeden z ich kamarátov a jeho manželka sa stali novopečenými majiteľmi bytu. Čo tak ísť ich pozrieť? Skolaudovať, ako bývajú?
Nápad sa zapáčil. Kamarát sa aj tak dušoval, že len čo dostane byt, vystrojí taký žúr, že naň len tak ľahko nezabudnú. Smola bola v tom, že kamarátov byt bol trochu od ruky. No jeden z partie sa hneď ponúkol, že ich zavezie svojim autom. Dohodli sa. Vyzbierajú sa na fľaštičku, aby neprišli s prázdnymi rukami. Trošku to oslávia. Pridali sa toľkí, že sa museli odviezť na dvakrát.
Kamarát vyvaľoval oči. Očividne sa potešil. Hneď ich pozýval ďalej. Jeho manželka vytiahla poháriky. Pripili si. Do magnetofónu vložili kazetu, pustili si obľúbený heavy metal, nálada stúpala. Po chvíľke bola fľaša prázdna, museli zaskočiť po ďalšiu. Tvrdý rock z kazety vystriedal folk, domáci pán vytiahol gitaru. Jozef mrkol na hodinky. Bolo pol šiestej večer. O siedmej mal dohovorené stretnutie. Rande s novou kamarátkou. Zatiaľ to s ňou vyzeralo veľmi sľubne. Kamoši závideli: Pánabeka, odkiaľ si vypriadol takú kosť?
Neodpovedal. Len sa blažene uškieral. Baba skutočne stála za to. Akoby teraz mohol také čosi ako prvé rande zameškať?
Aj kvôli tomu stretnutiu pil veľmi striedmo. Nechcel, aby z neho páchol alkohol. To by sa jej pekne predstavil!
Domáci pán a kamaráti ho najprv nechceli z bytu pustiť, no keď vyhlásil, že má dohovorené prvé rande, pochopili. Dokonca sa dvaja pridali. Vraj pôjdu tiež. Potrebujú si ešte čosi vybaviť v meste. A ak zostanú ešte chvíľu, od kamaráta sa dnes, podľa toho, ako graduje nálada, určite nedostanú. Prespia u neho. Len šoféra nemohol prehovoriť, aby ho zviezol. Vyhlásil, že si už dal zopár pohárikov a nechce riskovať. Radšej aj on zostane u kamaráta, mladoženáča, na noc. Zajtra je aj tak sobota, času habadej, a ak chce niekto randiť, nech si ide autobusom alebo peši!
Čerstvý majiteľ bytu ich ešte prehováral. Aby si to vraj rozmysleli. Ba aj vo dverách na chodbe. Nevedeli sa rozlúčiť. Z bytu vybehli aj ďalší. Tiež sa chceli rozlúčiť s odchádzajúcimi. Niektorí už mali vypité viac. Väčšmi napínali hlasivky. Chodba sa napĺňala krikom. Vtedy sa na byte oproti rozleteli dvere. Stála v nich žena, asi štyridsiatnička. Kučeravá, počerná, pri tele. Z očí jej sršal hnev.
„Čo tu robíte taký krik, chuligáni? Veď tu žijú aj iní ľudia! Vreštíte ako paviáni! Buďte ticho, lebo hneď s vami narobím poriadok!“
„Ale pani, veď sa nehnevajte. Aj tak tu teraz robíte väčší krik ako my všetci dohromady!“
„Čo si to dovoľuješ, šteňa? Takú ti vylepím, že ťa vlastná mater nespozná!“
Ohnala sa rukou. Skôr symbolicky ako naozaj. Možno sa nazdávala, že ak prejde na tykanie a drsnejšie slová, ľahšie získa rešpekt pred pripitou partiou mladých mužov. Dosiahla pravý opak. Do zapaľujúceho sa plamienka priliala petrolej. Niektorému z viac opitých uletela poznámka, ktorú si radšej mohol odpustiť.
„Čo chce tá tučná cigaňa? Po papuli?“
„Ty! Ty si špina! Na tu máš!“
To už nebolo len symbolické zahnanie sa. Ženina ruka vyletela. Ti sa ale nezaobišlo bez reakcie. Nastalo strkanie sa. Žena s krikom ustupovala do bezpečia svojho bytu. Jej krik sa menil na vresk rozliehajúci sa celou chodbou.
„Pomóóóc! Bijú ma!“
Namiesto nej sa vo dverách objavil jej muž. Robustný, s mohutným bruchom, oblečený len v trenírkach.
„Banda hnusná! Prečo bijete moju ženu?“
Najtriezvejší Jozef sa pokúsil zvládnuť situáciu. Jedných tlačil do kamarátovho bytu, druhých strkal dolu schodmi. A pokúšal sa prejsť na žart. Veď zatiaľ sa naozaj nič zlé nestalo. Aspoň z jeho pohľadu. Povedal: “Ujo, nekričte na mňa, ja som chorý na srdce!“
Tým na seba upútal pozornosť.
§ § §
Čo sa dialo ďalej, nikto presne povedať nevedel. Isté je, že nastala ďalšia strkanica. Na chodbu vybehla aj žena, ktorá to vlastne začala. Situácia sa stávala neprehľadnou. Pravdepodobne vtedy sa muž v trenírkach vrátil na chvíľu do bytu. Keď sa zase objavil, v ruke držal rukoväť ostrej loveckej dýky.
Vonku, pred domom, postrkovanie sa a prekrikovanie nabralo novú silu. Zapojil sa do nej aj pätnásťročný chlapec, syn rozkokošených manželov.
Jozef sa pokúšal odtiahnuť kamarátov, staval sa medzi dorážajúcich do seba. Vtedy sa to stalo. Všimol si, ako čepeľ noža preťala vzduch. Bol to len zlomok sekundy, no napriek tomu stihol nastaviť ruku. Ostrie sa mu zaťalo do palca, vniklo až po kosť. Druhý útok už vykryť nestihol. Čepeľ vnikla do jeho hrude.
Zarazil sa v pohybe. Zatackal sa a klesol na kolená. Potom sa zvalil bruchom na zem. Pod ním na asfalte sa začala roztekať červená kaluž. Muž s dýkou v ruke sa zatváril víťazoslávne: „Tak ti treba! Tu to máš! Dostal si, čo ti patrí!“
Vzápätí sa však stiahol. Chvíľu to trvalo, no potom mu to došlo - je zle!
§ § §
Bolo naozaj zle. Strkanie sa ustalo ako zázrakom. Zarazení kamaráti sa zhrčili okolo tela ležiaceho na zemi, rodina sa stiahla do bytu. Potrundžení mládenci chvíľu lamentovali nad sťažka dýchajúcim Jozefom. Medzi prvými sa spamätal jediný šofér z partie: „Pil som, ale tu ide o život! Naložte mi ho do auta, ale, preboha, rýchlo!“
Jozef na zadnom sedadle ťažko dýchal. Jeho dievča ho večer bude čakať zbytočne. Na rande namiesto nej prichádzal niekto iný. Tiež ženského rodu. Smrť.
§ § §
Mal veľké, velikánske, až neuveriteľné šťastie. Do nemocnice dorazili na poslednú chvíľu. Ostrie poranilo nielen pľúca ale aj srdce. Takéto poranenia bývajú zvyčajne smrteľné. Smrť od neho zahnali doslova v poslednej minúte. Na nemocničnej posteli sa z bezvedomia, po ťažkej operácii, prebral až po troch dňoch.
§ § §
Ani nie hodinu po tom, ako odviezli Jozefa do nemocnice, si po muža s dýkou prišli policajti. Hneď si ho aj odviezli. Mraky sa začali sťahovať aj nad ním. Vyšetrovateľ ho obvinil z pokusu vraždy. Každý predsa musí vedieť, že keď pichne človeka dýkou do hrude, môže ho zabiť! Sudca ho ešte v ten deň vzal do väzby.
Obvinený pripustil, že ani on nebol triezvy. „Dokúrilo“ ho vraj, ako urážajú a bijú jeho ženu. Čo mal robiť? Musel si predsa ženu brániť, zastať sa jej! Veď je jej muž! Ale bodnúť dýkou nikoho nechcel...
Na tom trval aj pred súdom. Vysvetľoval pred senátom, že dýkou vôbec neútočil, nepichal. Nerobil ňou mierené výpady. Iba sa ňou oháňal. Šermoval vo vzduchu. Ako došlo k bodnutiu, to nevie vysvetliť. Musela to byť nejaká náhoda. Možno sa mu ten mladý nešťastnou náhodou na nôž nabodol sám...
Súd ho uznal vinným z pokusu vraždy. Ako vieme, pokus je tak isto trestný ako čin dokonaný. Za vraždu mu hrozilo od desať do pätnásť rokov. Tak isto aj za pokus o vraždu. Jemu, vzhľadom na okolnosti, vymerali trest na samej dolnej hranici trestnej sadzby. Desať rokov nepodmienečne.
Odvolal sa. Opäť si tvrdil svoje. Bránil si len rodinu. A napokon, podľa jeho mienky, sa tomu mládencovi dokopy aj tak nič nestalo. Prežil. Len si pár dní poležal v nemocnici. Nevídali... Tak akýže pokus o vraždu? Ešte by pochopil, keby ho súdili za ublíženie na zdraví. Ale oni ho súdia hneď ako nejakého “vrahúňa“!
Najvyšší súd odvolanie zamietol. Zostalo pri desiatich rokoch za mrežami. Po čase, po niekoľkých rokoch za mrežami, sa snažil o obnovu konania. Tiež neuspel...
