Článok pokračuje pod video reklamou
Aby využil čas, rozžeraví pásovinu a začne ju tvarovať do podkovy.
Kováčske remeslo sa u Maťúšov dedí. Po starootcovskej drevenej kováčni ostalo len množstvo cenného náradia a skúsenosti. „V tejto ma už ako malého štupľa postavil nebohý otec na klátik pod mechmi, podal mi do ruky reťaz a prikázal: Ťahaj! Mal to všetko premyslené. Hoci som sa dobre učil, pichol ma do učňovky v Pohorelskej Maši. S výučným listom som nastúpil k sústruhu, on chodil takisto do práce... Spolu sme vstávali, vedno sme sa po šichte vracali domov. Do ďalšej smeny. Keď si to spočítam, fakticky od sedemnástich rokov hľadím do ohňa.“
KOLBEN VO VYHNI
V zadymenom priestore sa pomaly rozvidnieva. Na stene vedľa vystupujú z tmy dva rady rôznych kladív. Šesťdesiat kusov! A vedľa len o málo menej klieští. Jano je presvedčený, že takú výbavu už v žiadnej kováčni na Slovensku nenájdeme. „Napríklad, to, čo máte za chrbtom, je mašinka vyrobená v Prahe-Vysočanoch. Vrtačka Kolben-Daňek. Funkčná.“
Jej majiteľ potom nahlas zauvažuje, čo by dal za takú starožitnosť povedzme Japonec a oblúkom vracia na nákovu do červena rozpálené železo.
„Počujete tú muziku,“ hovorí, a aby zvonivé údery spestril, pridáva cifry. Kladivo trikrát cinkne na nákove, rytmus sa opakuje. Jano má v trochu priúdenej tvári toľko radosti, že by ju mohol predávať!“
SORTIMENT
Malé, veľké, stredné… U susedov za plotom sa pasie poník, toho ešte nepodkúval.Veľkosť podkovy nie je jediná vec, ktorú musí kováč riadne odhadnúť. Sú napríklad „ploché kone“. Ako človek aj kôň máva dosť často plochú nohu. V takých prípadoch treba vykuť na prednej časti podkovy poloblúk, ktorý hendikep koriguje.
„Kým neprišli Poliaci na patent s plátkom vídia, do podkov sa napríklad osádzali protišmykové skrutky. Vídium priváram elektródou.“
Ide o celoročné obutie ako u áut, podkovy by sa mali koňom vymieňať každých osem týždňov. Vždy po dvoch mesiacoch nový „dezén“. Je to napokon oficiálna norma. Mnohých gazdov tie zvieratá živia, pohybujú sa s nimi v ťažkých terénoch, no rešpektujú ju iba najzodpovednejší. Janovi sa tiež nepáči, že si podaktorí kúpia hotové podkovy a sami fušujú do vecí, ktorým nerozumejú.Z Maťúša neurobili majstra silácke reči, ale roky odstáte v šmykni a „hospodársky výsledok“.
OBUTÉ KRAVY
„Raz som si zrátal, že som nabil 3700 klincov do konských kopýt. Jeden obriadený kôň rovná sa štyri podkovy a tridsať klincov.“
Kováčňa má 37 rokov, Jano po päťdesiatke, pomaly sa ozývajú namáhané kĺby.
„Dakedy som podkúval aj voly a kravy. Voly to potrebovali ako ťažné zvieratá, statok chodil po asfaltke na pastvu až vysoko pod horu. Keby nemal podkovy, zničil by si ratice. Hociktorý gazda vám potvrdí, že od boľavej ratice môže krava stratiť mlieko. Keď bolo ešte družstvo a plné maštale kráv, do roka som vyrobil stovky podkov. Len si tak klopkali hore dedinou! A to nepočítam vedľajšie produkty: sekery, motyky, krompáče a capiny - náradie do hory, s ktorým sa dvíha guľatina.“
Opäť hučí ventilátor. Oheň ožíva, v pahrebe sa kumuluje 1200 stupňov optimálnej kováčskej horúčavy. „Môžeme si opiecť slaninu,“ žartuje Jano a chváli niekdajších Cigánov. „To boli takí špecialisti, že dokázali normálne, zo studeného železa, nakuť klince. A viete, kde? Pri štreke, na koľajnici!“
ŠKOLA
Tá vec vonku, pod prístreškom, čo pripomína náradie stredovekej mučiarne a skutočne ju volajú škola, je v podstate tesná ohrada, do ktorej sa napasuje kôň. „Niektoré sú mrchavé, treba ich dostať do popruhov, aby nerozkopali šmykňu a všetkých okolo. Inak by som ich nepodkul,“ vysvetľuje.
Maťúšovi vyrástol ak nie nástupca, tak určite dobrý parťák. Janov syn, vzdelaný mladý muž, má náročnú prácu, pod schodiskom tri motorky, ale takisto ako riadidlá či notebooky vie zobrať do rúk aj kováčske kladivo. Aby sme videli ako vyzerá synchronizovaná robota pri jednej nákove, odbieha zavolať suseda Čupku. Spoločne vysekávajú do podkovy drážku. Zo žeraviny odletujú kúsky kovu.
Zásteru máte, prečo si nechránite aj oči?
„Nezvykol som si,“ odpovedá Jano a len tak pre seba dodáva: „čo by som, Kristepane, stihol urobiť, keby som sa každú chvíľu babral s okuliarmi?“
Maťúš je fešný chlap. Keď prechádza z dverí do dverí, musí zohnúť hlavu. Ak mu niekto povie, že je dlhý, opraví ho: „Ja som vysoký. Dlhý je iba gad. Aby sme sa rozumeli: To je to, čo žije poležiačky. Preložené z pohorelčiny, had.
