Spojila ich náhoda a vraj boli veľmi dobrými kamarátmi. Jeden bez druhého sa ani nepohol. Kamarátstvo sa skončilo, akonáhle sa namočili do vraždy a usúdili, že ak jeden potopí toho druhého, mohol by si na jeho úkor zachrániť kožu. Či presnejšie povedané, nemusel by ísť do basy za vraždu. Jeden druhého potápali natoľko úspešne, až sa usvedčili navzájom...
Ten kraj v horách v južnej časti stredného Slovenska považovali roky za niečo ako miesto, za ktorým už je len asi koniec sveta. Zapadákov, kde si akurát tak líšky dávajú dobrú noc. Riedko obývané lazy, z ktorých sa sťahuje všetko, čo už má plné zuby hrdlačenia na kamenistých biednych políčkach a života na samote. Potom kraj objavili turisti, chalupári, ba aj chatári. Stala sa z neho vyhľadávaná rekreačná oblasť Chát tam odrazu začalo pribúdať ako húb po výdatnom letnom daždi. Chatári si nevedeli vynachváliť krásu prírody a neuveriteľný pokoj, ticho. Len tých zopár starousadlíkov, ktorí si už na mesto nedokázali privyknúť, sa v ostatnom čase zvyklo posťažovať, že už je tam až príliš veľa ruchu a začali sa objavovať aj „kmíni“. Všakovakí zlodeji, o ktorých predtým ani len nechyrovali. Vraj už tam ani je tak bezpečne ako voľakedy.
Práve do toho kraja, do rodičovskej chaty jedného z nich, sa vybrala prežiť Vianoce roku 1999 štvorica mládencov. Na cestu vyrazili už dva dni pred Štedrým večerom. So sebou si vzali aj magnetofón. No zabudli na čerstvé batérie. Ozvučenie by sa dalo vyriešiť pripojením prístroja do elektrickej siete, no na to potrebovali predlžovaciu šnúru. Tú nemali. Ale vedeli, kde si ju majú požičať. U uja Štefana. Starousadlíka, ktorý býval na neďalekej samote a ich rodičia sa s ním veľmi dobre poznali. Návštevu u neho si nechali na druhý deň.
Prebrodili sa snehom a prvé, čo ich prekvapilo, boli pootvorené dvere na jeho dome. Nazreli dnu. Starý pán ležal spolovice na posteli, spolovice na zemi. Cez hornú časť tela mal prehodenú perinu. Všade videli veľa krvi. Ďalej ani nešli. Vyplašene sa rozbehli oznámiť smutnú zvesť jeho príbuzným.
Sedem bodnutí nožom
Starý pán, šesťdesiatšesťročný Štefan, bol skutočne mŕtvy. Už prvý pohľad prezradil, že smrť nebola ani náhodná, ani dobrovoľná. Niekto ho zavraždil. Neznámy poprezeral dom, povyhadzoval veci zo skríň. A aby policajtom sťažil prácu, po podlahe rozsypal mletú papriku a čierne korenie.
Lekár na mieste zistil, že príčinou smrti boli bodné rany do hrude a chrbta. To neskôr potvrdil súdny lekár. Rán bolo sedem. Páchateľ ich podľa všetkého spôsobil dlhým ostrým nožom. Obeti zasiahol okrem pečene aj veľké cievy, pľúcnicu a srdcovnicu. Posledné dve zranenia sú smrteľné. Starý pán ešte predtým utrpel silný úder do tváre. Rukou, no pravdepodobne skôr nohou. Úder bol taký silný, že mu vybil spodné zuby.
Kto a prečo zavraždil starého muža? Na okolí vedeli, že žil veľmi skromne. Len z minidôchodku, ktorý mu skutočne nedovolil ktovieako vyskakovať. Vypočuli aj susedov z okolia a od jedného z nich, pána Ivana, sa dozvedeli zaujímavé informácie.
Štefana poznal už veľmi dlho a dohodli si medzi sviatkami stretnutie. Pán Ivan mu totiž chodieval na nákupy. Naposledy bol u neho asi týždeň pred vraždou. Štefan sa posťažoval, že tu, v horách, sa už nebýva tak bezpečne ako voľakedy. Toť, nedávno vykradli susednú chatu, ba aj jemu na pôjde šarapatili zlodeji. A ešte čosi spomínal. Vraj mu istý Milan z neďalekého mesta dlhuje štyritisíc korún. Keď ich nevracal ako sľúbil, pokúsil sa mu dohovoriť. Keď peniaze nevidel ani po mesiacoch, podal na neho trestné oznámenie. No a Milan sa mu teraz vyhráža, že ak oznámenie nestiahne, tak ho zabije! Má z neho strach. Čo ak hrozbu splní?
Pán Ivan toho istého Milana náhodou poznal tiež. Vedel aj to, ako sa volá plným menom. Ba aj to, kde ho majú hľadať. Samozrejme, že ho vyhľadali aj policajti. Bola to horúca stopa.
Dvaja priatelia
Arpád a Milan boli veľmi dobrými priateľmi, aj keď sa predtým príliš nepoznali. Začalo sa to tak, že sa Arpád poharkal s manželkou. Natoľko, že sa s ním rozviedla a vyšupovala ho z bytu. Poprosil svoju príbuznú, dámu menom Ľubica, či by ho neprichýlila. Ľubica, hoci v neveľkom byte bývala s početným kŕdlikom detí, príbuzného prijala. Asi o dva mesiace sa k Ľubici nasťahoval aj jej ďalší príbuzný v podobnej situácii, tridsaťročný Milan. Ani jeden z nich už nebol „čistý“. Obaja už stáli pred súdom. Ale väčšinou len za drobné krádeže. Nič vážne.
Milan a Arpád sa skamarátili. Spolu trávili všetok čas. Spolu chodievali do krčmy na pivo, spolu si zahrali na automatoch. Smola bola len v tom, že všetkým z trošku nezvyčajnej domácnosti chýbali peniaze. Arpád bol úplne bez príjmu. Nedostával ani len sociálku.
Blížili sa Vianoce a finančné problémy sa drali von viac ako kedykoľvek predtým. Ani Ľubica, ktorá teraz okrem svojich detí živila aj dva hladné mužské krky, nebola na tom najlepšie. Milan vyrukoval s nápadom - peniaze na Vianoce si požičia od jedného starého pána. Od Štefana, ktorého dobre pozná. Už si raz od neho požičiaval, možno mu peniažky požičia aj po druhý raz.
Dva dni pred Vianocami sa vybrali na cestu. Ľubica im z posledných peniažkov v kasičke dala na autobus. Vydolovala stopäťdesiat korún. Milan si so sebou vzal aj ostrý kuchynský nôž.
Potiaľ sú ich výpovede v podstate zhodné. Zhodné sú ešte v tom, že cestou sa zastavili na čaj s rumom a v krčme si pri ňom posedeli asi hodinku. To, čo sa dialo v rekreačnej oblasti, popisovali už rozdielne.
Milan sa priznáva
Milan sa pri prvom výsluchu priznal. Pred domom pána Štefana zastali, lebo začal štekať pes. Starý pán vyšiel von a prihovoril sa im. Vošli dnu a pri rozhovore domáceho požiadali, či by im na Vianoce nepožičal dve – tri tisícky. Odpovedal, že peniaze nemá. S Arpádom vyšli von s tým že idú domov. Ale len čo vyšli, začal Arpád špekulovať, že keď sú už tam, aby peniaze získali hocijakým spôsobom. Vrátili sa. Ako zámienku si vymysleli, že sa chcú pred cestou ešte trošku zohriať pri peci. Starý pán sedel na posteli a čosi hovoril, keď Arpád odrazu vstal a kopol ho do tváre. Okamžite ho to hodilo bokom na posteľ. Arpád starkému zakryl perinou hlavu a kričal na Milana: „Rob niečo!“
Milan vraj nevedel, čo má robiť. Dostal strach, a preto vytiahol nôž. Vie, že starého pána v strachu bodol asi dvakrát, niekde do lopatky. Na viac bodnutí si nepamätá. Arpád ešte stále držal perinu na hlave starého pána, ktorý sa zviezol vedľa postele. Zavolal na Arpáda, aby utekali, no ten vyhlásil, že keď sú už tam, len tak, naprázdno, neodíde. Že pohľadajú peniaze. V rýchlosti všetko prehľadali. Veľa toho nenašli. Vo vrecku nohavíc starého muža vyhrabali osemdesiat korún a v chladničke zamrznuté mäso, baraninu.
Nestihli posledný autobus, domov museli ísť pešo. Arpád ešte kúpil vo večierke pol litra rumu, kolu a cigarety. Zvyšné peniaze dali Ľubici. Povedali jej verziu, podľa ktorej peniaze zobrali v krčme nejakému opitému chlapovi.
Pri konfrontácii výpoveď zmenil. Keď starý pán povedal, že peniaze nemá, a už sa od neho brali preč, vytiahol odrazu spod vankúša pušku. Kričal, že ich oboch postrieľa. Zľakol sa vytiahol nôž a... Ale z domu nebrali nič. Ani mäso. Ba, keď odchádzali, všimol si, že starý pán ešte dýcha. Pušku zobral a cestou ju odhodil, ako aj nôž.
Arpád všetko poprel
Arpád poprel akúkoľvek vinu. Milan vraj pred Vianocami navrhol, že pôjde k svojej mame po nejaké jedlo a peniaze. Išiel s ním. Keď si Milan bral aj nôž, opýtal sa ho, na čo mu bude, keď idú za jeho mamou. On odpovedal, že vraj ide zarezať barana, aby mali mäso. V autobuse zrazu prehlásil, že nepôjdu za jeho mamou, ale na nejakú chatu, kde ich čakajú dievčatá. Vystúpili, kus cesty išli peši a Milan povedal, že sa ide pozrieť do chaty, či sú tam dievčatá, nech ho zatiaľ počká. Čakal viac ako hodinu. Milan prišiel s taškou a hovoril, že dievčatá tam nie sú, iba jeho dvaja nevlastní synovia a dali mu mäso. Domov išli pešo. Pred večierkou mu dal Milan tisíc korún, nech kúpi cigarety a rum. Milan bol potom niekoľko dní akýsi zadumaný a nechcel ísť ani na pivo.
Jeden hádže vinu na druhého
Pred súdom už išlo do tuhého. Už asi od „spolusediacich“ z väzobných ciel vedeli, že za lúpežnú vraždu, ktorú im dávali za vinu, môžu čakať najmenej dvanásť rokov (príbeh sa odohral pred novelou trestného zákona – teraz by bol trest oveľa prísnejší, spodná hranica je dvadsať rokov!).
Milan pred senátom so zvesenou hlavou vyhlásil, že sa cíti byť vinným tak, ako to v obžalobe predniesol prokurátor. Hneď ale vyrukoval s ďalšou verziou: Hlavným iniciátorom lúpežného prepadnutia bol Arpád. Len čo im pán Štefan povedal, že peniaze nemá a vyšli na chvíľu pred dom, povedal: „Keď som už tu, bez peňazí, alebo aspoň nejakých starého vecí, sa nevrátim!“ Starký ich ale asi počul, lebo ich dnu čakal s puškou (žiadnu pušku sa nepodarilo nájsť a nikto zo známych pána Štefana o puške ani len nepočul). Pri pohľade na namierenú pušku v strachu tasil nôž a raz starého pána slabo pichol do pleca. Bodnutý pustil pušku, ktorá spadla na zem. Jemu z rúk vypadol nôž. Schytil pušku a prvé, čo mu prišlo na um, bolo odstrániť zbraň z dosahu starého pána. Vybehol s ňou preto až von a skryl ju. Keď sa vrátil, videl, že pán Štefan je od pása hore zakrytý perinou. Opýtal sa Arpáda, čo sa pánovi Štefanovi stalo. Arpád odpovedal, že starého udrel po hlave fľašou a nebude si nič pamätať. Ponáhľal sa preč, no Arpád za ním volal, aby sa vrátil. Vrátil sa a nazrel dnu. Videl, ako Arpád prehľadáva dom, z chladničky berie mäso. Chcel zobrať i prenosný televízor, no to mu vyhovoril. Videl ešte, že Arpád vytiahol v obchode tisíckorunáčku a platil ňou za rum, cigarety a kolu. Keďže žiadne peniaze predtým nemal, musel bankovku zobrať v dome.
Arpád aj na súde zopakoval: „Ja som iba čakal pri ceste, kým sa vráti Milan. Tisíckorunáčku som v obchode z vrecka nevyťahoval ja. Platil ňou Milan!“
A tak sa vzájomne usvedčili
Tak horlivo zhadzovali vinu jeden na druhého, až sa navzájom usvedčili. Ale stáli proti nim aj iné dôkazy. Napríklad na Arpádových nohaviciach a topánkach objavili kvapky krvi, ktorá určite patrila nebohému. Ako sa tam krv dostala, keď, ako tvrdí, v dome zavraždeného starého muža vôbec nebol?
Vysvetlil to takto: „Keď sa Milan sa vrátil z chaty s igelitovou taškou s mäsom, všimol som si, že taška je zakrvavená. Pozrel sa lepšie a uvidel som, že Milan mal krvavé aj ruky. Povedal mu to. Krv si z nich odfrkol. A rovno na mňa!“
To, žeby pri takom spôsobe zakrvavenia nemal na oblečení kvapky krvi, ale krvné fŕkance, už akosi nebral do úvahy. Vyzeralo to tak, že vo výpovedi každého z nich bolo kúsok pravdy a poriadny kus výmyslov. Napríklad, najprv bola reč o tom, že starému pánovi vzali z vrecka len osemdesiat korún, no v obchode určite platili tisíckorunáčkou. Predavačka si na to pamätala – nepamätala si ale, kto z dvojice jej platil. Peniaze mohli vziať len svojej obeti – Ľubica im dala na cestu všetko, čo mala doma.
Krajský súd oboch uznal vinnými z vraždy v úmysle získať majetkový prospech v spolupáchateľstve a porušovania domovej slobody so zbraňou. Milan dostal trinásť, Arpád dvanásť rokov.
