Poštárka, ktorá sa vie ubrániť

V práci i v športe by mal človek dodržiavať disciplínu. Systém a pravidlá nie sú cudzie ani Martine Stevanovičovej, mladej iba 21-ročnej vedúcej poštovej pracovníčke, ktorá sa popri práci stíha venovať športovému karate. Začínala ako doručovateľka, dnes je šéfkou tridsiatimpiatim ľuďom. Zvláda ich aj šport, bez ktorého si nevie predstaviť deň.

Maťa, ako ju volajú priatelia, pracuje na pošte od skončenia strednej školy vyše dva roky. „Bála som sa, že budem po škole dlho nezamestnaná, ale mala som šťastie a podarilo sa mi nájsť si prácu už mesiac po skončení školy,“ hovorí mladá žena. Začínala ako zastupujúca doručovateľka, musela sa vedieť orientovať v štrnástich rajónoch. Pol roka už pracuje v kancelárii ako vedúca doručovateľov.

Po práci na tréning
Martina sa už druhý rok venuje športovému karate. „Priviedol ma k tomu môj priateľ, ktorý chcel, aby som sa venovala nejakému bojovému umeniu. Najprv som chcela robiť thajský box, športové karate mi zo začiatku veľmi „nešmakovalo“. No napokon som sa šla pozrieť na tréning do banskobystrického Kyokushin karate klubu, a hneď som si aj zacvičila.“ Maťu karate postupne chytilo za srdce, stretáva sa tam super partia. „V klube fungujeme ako taká rodina,“ hovorí držiteľka 6. kyu.
Doručovatelia chodia celý deň po teréne, je to náročné, Martina však zašla vždy po práci aj do telocvične či do posilňovne. „Ja som to brala ako taký predtréning, že sa trošku rozhýbem.“ Dnes je jej práca náročná skôr na psychiku, na pracovisku musí riešiť rôzne situácie, komunikovať s mnohými ľuďmi. O to viac si cení, že má ten svoj šport. „Dva razy do týždňa máme tréning a zvyšné dni sa snažím ísť do posilňovne.“ Tréning berie vždy poctivo, nevynechala takmer žiaden. Možno len raz, keď bola chorá. Za dva roky, čo robí športové karate, má za sebou už nie jeden úspech. Teraz sa pripravuje na Majstrovstvá Slovenska v kata, ktoré ju čakajú v polovici októbra v Mužli na juhu Slovenska.

V živote sa nebije
Hoci práca poštárky – doručovateľky má svoje úskalia, Martina sa ešte nikdy nepobila a nevyužila ani sebaobranu z karate. „Chmaty z karate som pri práci nepoužila, ale poštárky – doručovateľky majú naozaj rôzne zážitky. Stalo sa mi však v Sásovej, cez ktorú som prechádzala neskoro večer, že som sa bála. V telocvični je to iné, vonku sa nerada bijem, radšej utečiem,“ smeje sa útla 160 cm vysoká dievčina. Teraz už pracuje v kancelárii a vedieť sa biť nie je potrebné. Karate však pomáha „vybiť“ hnev. „Keď na mňa niekto kričí, uzavriem sa do seba. Odídem do svojej kancelárie, tam si oddýchnem, posedím si chvíľu a upokojím sa. A po práci na tréningu mám možnosť vybúriť zo seba, čo sa vo mne cez deň nahromadí. Na druhý deň je všetko dobré.“

Slečna vedúca
„Prišlo to zo dňa na deň. Zastupovala som pani vedúcu, ktorá musela náhle odísť. A krátko nato ma už menovali za vedúcu doručovateľov,“ opisuje nečakané povýšenie Martina, ktorá vyzerá naozaj veľmi mlado. „Sú rôzne situácie. Ľudia vidia mladú babu a pýtajú sa ma, kde je vedúca, a keď im poviem, že som to ja, sú možno trochu prekvapení.“ Aj kolektív doručovateľov je skôr starší, rešpektovať mladučké dievča ako svoju nadriadenú mali niektorí zo začiatku problém. Ale ako hovorí sama Martina, zvykli si. „Snažím sa vychádzať s ľuďmi kamarátsky a myslím si, že si na pracovisku rozumieme,“ zdôrazňuje.
Práca vo vedúcej pozícii nie je ľahká. Nie vždy všetko funguje tak, ako má. „Keď nastane krízový stav a vypadne doručovateľka, musí sa zabezpečiť, aby sa doručili aspoň najdôležitejšie veci, teda noviny, prvá trieda a dôchodky. Keď naozaj niet náhradného človeka, sadám do auta a idem roznášať sama,“ hovorí mladá vedúca. To, že si Martina predtým „odkrútila“ aj prácu doručovateľky, je pre ňu výhodou. „Iste je to plus. Poznám tú prácu v teréne. Ak mi niekto povie, že sa niečo nedá a ja mám iné skúsenosti, len tak ma neoklamú,“ hovorí.
Práca je s Martinou takmer všade. „Keď som robila doručovateľku v teréne, po návrate z rajónu a vyúčtovaní som mala po práci a nemyslela som na ňu. Teraz je to iné. Práca je so mnou aj doma, v mojej hlave. Stalo sa, že som už o piatej ráno musela riešiť pracovný problém. Keď jedna doručovateľka napríklad ochorie, treba hľadať náhradu.“

Kuriozity z praxe
Ľudia sú rôzni a poštári v teréne vedia svoje. „Stalo sa, že na mňa kričali, nadávali mi, ale ľudia sú už takí,“ hovorí s pokojom Maťa. Či už šoféri v autobusoch, predavačky v obchodoch alebo poštári si musia vypočuť kadečo. „Ja sa však musím vždy správať pokojne. Stalo sa mi tiež, že ma naháňali cigáni,“ smeje sa poštárka, ktorá však väčšinou stretávala dobrých ľudí, od babičiek dostávala koláče. „Ľudia zvyknú pozývať aj na kávu.“
Poštárky majú čo do činenia aj so psíkmi. „Mám rada zvieratá a nebojím sa psov. Mala som však obdobie, keď som sa psov bála, pohrýzol ma vtedy jeden. Trvalo to však len jeden týždeň.“
Jednoducho skromná
Martine Stevanovičovej sa darí v práci i v športe. Na otázku, ako vníma fakt, že sa v takom mladom veku stala vedúcou, odpovedá: „Hlúpi majú šťastie.“ A skromnosť nezaprie ani vtedy, keď hodnotí športové úspechy: „Asi je slabá konkurencia.“ Vzápätí však predsa len dodá: „Dosť skoro som dosiahla 6. kyu a tréner povedal, že som prirodzený talent.“
Martina má svoju prácu rada, vidieť to na tom, ako o nej rozpráva. A ako sama hovorí, bude šťastná, ak bude môcť robiť vedúcu doručovateľov hoci ešte aj desať rokov. „V športovej oblasti sa chcem tiež naďalej zlepšovať. Potešilo by ma, keby som do tej 40-ky mala 1. dan (najlepší pás v karate). Uvažujem aj o založení vlastného karate klubu. A časom bude hádam aj rodinka, ale ešte mám čas,“ dodáva šikovná Maťa.