Skutočne je to tak - niektoré pracovné odvetvia si bez počítača nedokážeme predstaviť. Sú na PC technike (skratka PC znamená Personal computer, teda osobný počítač) nielen závislé, ale aj priamo od nich odvodené. Pravda, aj týmto mašinkám musíte odvádzať pravidelnú daň – rozširovať im pamäť, zvyšovať výkon, lebo prestávajú stačiť stále náročnejším programom. Práve rozširovanie operačnej pamäte bolo príčinou stretnutia, z ktorého sme si odniesli zaujímavé poznatky.
Michal Karšay je sympatický mladý muž s nakrátko zastrihnutou čiernou briadkou a fúzikmi. Zastihli sme ho v banskobystrickej počítačovej predajni, povyše starého Prioru. „Samozrejme, že máme pamäte, ale vedieť len to, s akou kapacitou tú pamäť potrebujete, je trošku málo. Nemáte aspoň dokumentáciu od vašej matičnej dosky, aby sme presne mohli určiť ďalšie parametre?“
Zarazený výraz v tvári pochopil. Asi bol už zvyknutý na podobných „odborníkov“. Ale naostatok sme sa tak zarečnili, že nás zaviedol i do svojej svätyne za predajňou, skladu - dielne, kde možno uvidieť aj pre laika také PC čudá, ako napríklad vysoko výkonný chladič, ktorý najviac pripomínal sušič na vlasy bez rúčky.
Michal sa k počítačom dostal už na základnej škole, v počítačovom krúžku. „Vtedy boli však k dispozícii len také srandičky ako „péemdéčka“ – hovorí. Po strednej škole sa na vysokej v Bratislave príliš dlho neohrial, o niečo dlhšie vydržal na univerzite v Žiline: „Veľa času mi zhltlo študentské rádio a televízia. Na školu mi už akosi nezostal čas...“ – spomínal s úsmevom. „Ale bola to škola života, v ktorej som sa naučil veľmi veľa nielen o hardware, ale aj o software.“ V súčasnosti má na starosti PC komis. Výkup aj predaj použitých komponentov. Vie teda nielen veľmi veľa o samotných počítačoch, ale aj o tom, čo od ktorého možno očakávať, čo ešte na ktorom možno vylepšiť, čo už je vhodné akurát tak do múzea. Najhorší zákazník je vraj podľa neho typ „kolegov syn“, prípadne „susedov syn“. Takí ľudia vraj zvyčajne chcú sami nevedia čo, niečo iba začuli od kolegovho alebo susedovho syna, ktorý si to prečítal v ktovieakom časopise, a ešte to aj nepochopil. Veľmi často musia bojovať s úsmevom, keď príde do predajne tatko a pýta sa, či nemajú na predaj nejaký lacný počítač na hry. „Lacný počítač na hry, to je jeden z typických počítačových mýtov“ - vysvetľuje Michal. Hry sú neustále zložitejšie a práve na ne treba najkvalitnejšie grafické karty, ktoré sú vlastne najdrahším komponentom, pričom po polroku už býva zvyčajne aj tá najnovšia grafická karta zastaraná. Nuž a kvalitná grafická karta potrebuje i kvalitný počítač. Viem si predstaviť lacný počítač na kancelárske práce či na surfovanie na internete. Ale na hry? Taký neexistuje!“
Podľa Michala je veľmi dôležité najmä to, aby človek zvážil, na čo PC potrebuje, na čo ho bude používať a podľa toho sa zariadil: „Na to, aby sa niekto naučil počítačové základy, skutočne nie je potrebný superstroj za desiatky tisíc korún. Ani na to, aby si robil domáce účtovníctvo a odoslal a prijal elektronickú poštu. Úplne na to postačí aj starší počítač, ale základom je, aby mal spoľahlivé komponenty, najlepšie značkové. Tie poskytujú takú istotu, že i na počítač poskladaný z už používaných súčiastok, možno poskytnúť záruku.“
Ich zákazníkmi sú ľudia najrôznejšieho veku. Neraz tam privítajú i starších prešedivelých pánkov, ktorí sa pritom prekvapivo dobre vyznajú vo veci. Ale občas prídu aj takí, ktorí nevedia, čo chcú, prípadne ani nevedia, do akého obchodu prišli. Raz k nim prišla babička a dlho si obzerala počítačové myši pod sklom na pulte. Keď sa jej opýtali, či by chcela s koncovkou „péesdvojkovou“ alebo radšej „úesbéčkovou“, či dokonca najstarší typ so sériovým pripojením, pokrčila ramenami: „To neviem. Ale presne takú šnúru, ako je táto, s tou smiešnou škatuľkou, by som potrebovala na sušenie bielizne!“
Autor: vrb
