Je to síce tiež vražda, ale úplne iná, ako keď niekto chladnokrvne znesie zo sveta človeka preto, lebo sa chce zmocniť jeho peňazí. V tomto prípade bola motívom vraha pomsta. Obyčajná, primitívna slepá pomsta. Mená, ktoré sa vyskytujú v príbehu, sme vzhľadom na pozostalých pozmenili.
Krik, ktorý sa strhol asi o štvrtej ráno, pozobúdzal celý panelák. Najprv ticho pretrhol prenikavý ženský hlas plný hrôzy: „Pomoc! Pomóóóc! Ľudia, pomôžte nám!“ Hneď nato sa ozval chlapčenský hlas, tiež zúfalo volajúci o ratu. Pozobúdzaní nájomníci si v chvate zapínali župany, nasúvali nohy do papúč, odomykali dvere, s ešte stále zlepenými očami vychádzali na chodbu. To, čo uvideli, im vyrazilo dych. Po chodbe sa potácal štrnásťročný susedovie chlapec. Bosý, cez pyžamo presakovali veľké krvavé škvrny. Z posledných síl zašepkal: „Prosím vás, zachráňte ma, ja chcem ešte žiť!“
Obďaleč ležala na schodoch jeho matka, v nočnej košeli, v krvavej kaluži. Najprv sa vrhli k telefónu, zavolať záchranku. Snažili sa pomôcť, ako mohli, ako vedeli. Matke chlapca už pomôcť nedokázal nik. Bola mŕtva. Len pred niekoľkými dňami oslávila tridsaťosem rokov svojho života.
Pán Karol a pani Iveta
To, čo vyvrcholilo nočnou drámou v paneláku, sa začalo odvíjať približne pred troma rokmi v okresnom meste na juhu Slovenska. Pani Iveta úplnou náhodou spoznala o šesť rokov mladšieho Karolom. Pri prvom stretnutí si padli do oka.
Obaja boli po rozvode. Pani Iveta si z manželstva odnášala smutné skúsenosti. Samej, s deťmi, sa jej síce nežilo zle, no cítila sa akosi otupno. Potrebovala trochu nehy, súcitenia. Pohladenia. Lásky. A práve Karol sa zdal byť mužom, ktorý by jej to všetko dokázal poskytnúť. Mal plné ústa o dôležitosti porozumenia, súladu duší. Priznal sa síce, že už bol za mrežami, ale vysvetlil jej, že išlo len o nedorozumenie. Bol v tom úplne nevinne. Odniesol si to za druhých! Hodili to na neho ako vrece plné výkalov. Verila...
Pani Ivete zostal po rozvode trojizbový byt. Bývať teda mali kde. Len pán Karol sa večne sťažoval na nedostatok peňazí. Nariekal, že si nemôže nájsť žiadnu prácu. Teda - žiadnu normálnu, dobre platenú prácu, ktorá by bola hodná jeho úrovne. No má veľmi dobre premyslené, ako sa k peniazom dostať. K slušným peniazom. Pôjde robiť do zahraničia. Hoci aj brigádnicky. Je vyučeným kuchárom a čašníkom, takých potrebujú všade. Ale za hranice, do cudzej zeme, nemôže ísť bez haliera. Potrebuje na štart nejaké korunky. Aspoň pätnásť - dvadsaťtisíc. Žiadne obavy. Z prác donesie aj desaťnásobok!
Pani Iveta peniaze zohnala. Požičala si. Keď sa pán Karol po niekoľkých týždňoch vrátil, krčil ramenami. Vraj mu to nevyšlo. A stačilo tak málo a bol by boháčom! Ale už vie, ako na vec. Nabudúce, keď pôjde robiť za hranice, zarobí balík!
Takto odcestoval niekoľkokrát. Občas nejaké peniaze priniesol, no nebolo to ani na vrátenie dlžôb. Pani Iveta predala veľký trojizbový byt a s celou rodinou, aj s pánom Karolom, sa presťahovala k matke.
Matka sa Ivete aj jej druhovi, snažila pomôcť. Karolovi našla prácu čašníka. Vysmial sa jej. Že sa za pár korún v začmudenej putike trhať v žiadnom prípade nebude. Nie je blbec! Povadil sa s ňou a narobil cirkus. Vraj s takou ženou ako je Ivetina mama pod jednou strechou bývať nemieni!
Pani Iveta pre nich našla nové bývanie. V podnájme. Pán Karol sa niekedy neukázal celé mesiace, potom sa objavil, vypýtal si peniaze a zase vycestoval. Bola už z toho zúfalá. Požičiavala si stále viac a viac. Dokonca premýšľala nad samovraždou. Potom sa zoznámila s istým mužom. Starším, serióznym, finančne dobre založeným. Sľúbil jej pomoc. Ale iba vtedy, keď sa s Karolom definitívne rozíde. Zvážila, že na ten krok už dávno dozrel čas.
Očami štrnásťročného chlapca
Karola nemal rád. Vedel, že si občas s jeho matkou celkom dobre rozumie, no vadilo mu, ako ju zdiera. To dokázal rozpoznať aj svojimi chlapčenskými očami. Mrzelo ho, ako sa správal k staršiemu bratovi, a aj mu závidel, že už má osemnásť. Je dospelý. Môže sa rozhodovať sám za seba. Bol svedkom, ako sa Karol s jeho bratom posekal. Karol strčil do brata, zahnal sa na neho, dal mu facku a kričal: „Si darebák! Si taký istý darebák ako tvoj otec!“
Somár Karol! Ako môže niečo vedieť o ich otcovi? Veď ho nikdy nevidel! Ako sa môže takto rozkrikovať na jeho brata? Brat sa vtedy zbalil a išiel radšej bývať k starej mame. K nej by šiel bývať aj on, no mama bola veľmi často sama a on - veď ešte nemá ani pätnásť! Keby ho Karol aspoň neustále nekritizoval. Nerozkazoval mu toľko, nesekíroval ho.
Karol sa u nich už dlhší čas neukázal. A dúfal, že sa už ani neukáže. Aj mama hovorila, že už k nim viac nepríde. Nedávno mu mama povedala, že musí odcestovať. Bude preč aj cez noc. Hovorila, že jej Karol telefonoval, vraj sa vracia zo zahraničia, zo zárobkov, a chce sa s ňou stretnúť. Zachmúril sa. Upokojil sa, až keď mu povedala, že k nim Karol určite nepríde. Ani teraz, ani potom. Už nikdy.
Tašku, ktorú uvidel v nedeľu v predizbe, keď sa vrátil od starej mamy, spoznal omažite. Patrila Karolovi. Ihneď mu to pokazilo náladu. Tak mama si ho predsa len priviedla!
Karol sedel v obývačke a fajčil. Mama práve vtedy zistila, že z dózy na lieky chýbajú nejaké lieky a Karol jej hovoril, aby sa nebála, že s nimi nič neurobil. Znechutene sa išiel učiť do svojej izby. Večer si ľahol spať. Všimol si, že mama s Karolom ešte stále sedí v obývačke.
V noci ho prebudilo neustávajúce klopkanie na dvere. Zobudil matku. Povedala: „To je Karol! V noci som ho vyhodila. Neotváraj mu! Už ho nikdy viac k nám do bytu nepustím!“
Ľahol si naspäť do postele a zaspal. Po chvíľke ho zobudilo rinčanie skla.
Ublížiť vraj nikomu nechcel...
Príčinou smrti pani Ivety bolo vykrvácanie. Utrpela deväť bodných rán kuchynským nožom, najmä do hrude. Dorezaná ruka svedčila o tom, že sa pokúšala prvé bodnutia vykryť. Radšej nastavila ruku... No po prepichnutí srdca nemala na záchranu života najmenšiu šancu. Jej syn utrpel desať bodnutí. Do brucha i hrude. Našťastie sa ho podarilo zachrániť.
Karol ušiel na druhý koniec Slovenska, za mamou. Kým tam dorazil, hľadala ho polícia už aj tam. Tak sa na maminu radu radšej išiel prihlásiť sám.
Karol nebol takým neviniatkom, ako sa tváril. Bývalá manželka prehlásila, že spoločne žili len veľmi krátko, a aj to iba preto, lebo bol väčší čas na vojenčine. Akonáhle sa z nej vrátil, bola vraj viac bitá ako sýta. Niekedy do neho vošiel nevysvetliteľný amok. A keď videl, ako jeho manželka trpí, zdalo sa, že ho to popudzuje ešte viac. Bol neuveriteľne žiarlivý – ak si kúpila niečo nové na seba, zničil jej to, roztrhal, aby sa náhodou nepáčila iným mužom. A ešte niečo – bývalej manželke dlhuje na výživnom niekoľko desiatok tisíc.
Pred súdom stál už päťkrát. Za ublíženie na zdraví, a hlavne - za krádeže. Po štyrikrát sa mu podarilo vyšmyknúť, po piaty mu to všetko spočítali. Išiel za mreže na dva roky, ale polovicu mu na podmienku odpustili.
K tomu, čo sa v noci stalo v byte pani Ivety, sa priznal. Ale predostrel svoju verziu.
Po návrate zo zahraničia privítal pani Kvetu kyticou kvetov a fľaštičkou drahej voňavky. Noc strávili v hoteli. Povedala mu síce, že sa s ním chce rozísť, že má vo výhľade nového partnera, no chcel si to s ňou prediskutovať, preto, aby sa mohli v pohode porozprávať, odcestoval k nej. Pri rozhovore o ich rozchode bol trošku nervózny, preto si zobral nejaké tabletky na upokojenie. Aj čosi aj vypil. Tabletky si bral niekoľkokrát. Zakaždým, keď sa nervozita stupňovala. Bral si veľa liekov. Obaly zahadzoval do koša na smeti.
V noci sa išiel poprechádzať. No keď sa vrátil, neotvárali mu dvere, hoci klopkal, zvonil. Rozhodol sa na druhé poschodie vyliezť po hromozvode. To sa mu aj podarilo. Balkónové dvere boli zavreté. Obalil si vetrovkou ruku, rozbil sklo a otvoril si. Iveta stála so synom pri okne, v druhej izbe. Len jej povedal, že sa s ňou chce ešte v kuchyni porozprávať. Vyjasniť si situáciu. Ale v kuchyni začala robiť krik a on nechcel, aby pobudila susedov, snažil sa ju upokojiť, no ona dostala hysterický záchvat, vrieskala ako pomätená, nevedel, ako ju utíšiť, zrazu mal v ruke nôž a...
No a potom dnu vošiel chlapec a tiež robil krik. Nevedel utíšiť ani jeho. A tak...
Von ušiel cez balkón. Ale nikoho zabiť nechcel. Nikomu nechcel ani len ublížiť! Vôbec nevie, ako sa to mohlo stať. Pravdepodobne to vyvolala kombinácia obrovského množstva liekov, ktoré pojedol a vypitého alkoholu. Veľmi mu je to ľúto...
Všetko je ináč
Syn pani Ivety útok opísal úplne ináč. Keď sa zobudili na rinčanie skla, snažili sa zaklepkať metlou na okno susedovi, aby im pred Karolom prišiel napomoc, no nedočiahli na okno. Karol vošiel do izby, zapálil svetlo a opýtal sa, či volali o pomoc. Mama odpovedala, že nie a začala plakať. Štekol na ňu, prečo tak vraj reve a hovorila, že plače preto, lebo sa ho bojí. Chlapec si pamätal, ako Karol hovoril mame, aby mu dala zlatú retiazku, ktorú má na krku, že potom už bude mať od neho pokoj, že odíde. Matku potom dostrkal do kuchyne, že sa s ňou chce rozprávať a jeho poslal do detskej izby. Počul z kuchyne mamin plač, preto sa tam išiel pozrieť. Karol ho poslal preč. Vrátil sa tam znovu, keď počul, ako mama kričí. Videl, ako mama leží na rohovej kuchynskej lavici, Karol na nej kľačí, jednou rukou ju drží a druhou bodá nožom. Keď ho Karol zbadal vo dverách, vyskočil a začal bodať tým istým nožom aj do neho. Mama sa ešte nejako pozviechala, vyšla na chodbu a kričala o pomoc. Keď to Karol videl, ušiel. Za mamou išiel aj on. Búchali na dvere, volali o pomoc, prišli až k východu z bytovky, no tam mama odpadla.
V odpadkovom koši našli skutočne väčšie množstvo prázdnych obalov od najrôznejších liekov. Keby ale pojedol všetky tie lieky, znamenalo by to smrteľnú dávku. Po zadržaní v jeho krvi naozaj stopy po medikamentoch objavili. Ale zodpovedali jednej jedinej tabletke upokojujúceho lieku. Alkohol nemal v krvi takmer žiadny.
Vyzerá to skôr tak, že Karol sa snažil pani Ivetu citovo vydierať. Predstierať, že sa chce otráviť liekmi. Tváril sa, že sa s nimi napcháva, ale spláchol ich v záchode. No a potom mu to poslúžilo ako výhovorka, pokus aspoň takto sa zbaviť zodpovednosti za to, čo napáchal. O tom, že musel byť triezvy, svedčí i to, že sa dokázal po hromozvode vyšplhať na druhé poschodie a tou istou cestou aj ujsť.
Súdni znalci o ňom hovorili ako o osobe, ktorá nerešpektuje základné morálne princípy, ktorú potreby druhých ľudí nezaujímajú, ktorá svoje potreby uspokojuje na úkor okolia a dokáže ľudí bezohľadne využívať. Ak podľa nich Karol ľútosť vyjadril, tak išlo len o rozličné podoby sebaľútosti, ktoré sa snaží štylizovať do patetických vyjadrení.
Motív vraždy? Pomsta!
Na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a nevypovedal. Potom požiadal súd, aby pojednával bez jeho prítomnosti. Zákon to umožňuje... O to viac ale hovorili iní. Zvlášť farebne vzťah Karola a Ivety opísal jeden zo svedkov, ktorý Karola spoznal v deň, keď sa pani Iveta nasťahovala do podnájmu. Pri sťahovaní pomáhali všetci aj deti. Okrem Karola. Ten iba sedel. Vždy, keď ho pani Iveta zavolala, aby jej pomohol s nejakou opravou, Karol zase len sedel. Urobil si o ňom úsudok, že je to človek, ktorý vidí len seba, ktorý je do seba zamilovaný a Ivetu potrebuje iba na to, aby ho živila. Asi dva týždne po tom, ako Karol odišiel naposledy za prácou do zahraničia, prišiel za ním jej mladší syn, aby mu prišiel pomôcť ratovať mamu. Pokúsila sa o samovraždu. Ležala vo vani, dookola nej rozsypané lieky, vedľa list na rozlúčku. Bola pri vedomí a pomohol jej z vane. Plakala, že kvôli Karolovi si už nie je sebestačná, nemôže sa venovať deťom, má veľké finančné problémy, Karol od nej na cestu vymámil tridsaťtisíc korún, kvôli čomu musela ísť pýtať peniaze od domu k domu. Videl na nej, že je z tej situácie zúfalá. Vedel, že má ísť vtedy za Karolom. Povedala mu to s tým, že Karol jej telefonoval: „Ak za mnou neprídeš, nedám ti žiadne peniaze! Na to, aby tam mohla odcestovať, jej požičal tisíc korún. Vtedy ju videl živú naposledy.“
* * *
Podľa súdu bola motívom pomsta. Karolova primitívna pomsta za to, že pani Iveta po tom všetkom, čo jej navyvádzal, sa s ním rozhodla rozísť. Pomsta za to, že už nebude mať od koho drankať peniaze. A pomsta za to, že ho navyše ešte aj nepustila do bytu!
Senát uznal Karola vinným z vraždy a pokusu vraždy na osobe mladšej ako pätnásť rokov. Vymeral mu výnimočný trest straty slobody na osemnásť rokov. Karol si trest odpykáva v najprísnejšom režime.
