Hoci nepatrí medzi celebrity, ktoré vytŕčajú z bulvárnych plátkov, aj napriek svojmu mladému veku ho môžeme označiť za osobnosť regiónu. Študent banskobystrickej Akadémie umení si prednedávnom priniesol zo sveta ďalšiu medzinárodnú cenu. Po minuloročnom úspechu, keď v Lanciane skončil tretí, ho porota tentoraz posunula na prvé miesto. S Michalom sme sa rozprávali nielen o súťaži, ale aj o jeho ďalších hudobných aktivitách.
Na súťaži „Cittá di Lanciano“, v preklade Cena mesta Lanciano, ste sa zúčastnili už po druhýkrát. Vedeli ste, do čoho idete, čo vás asi čaká, aká je konkurencia. Pomohlo vám to, že ste poznali „miesto činu“, pri príprave na súťaž?
Samozrejme, že to bolo trochu iné ako pred rokom. No prípravu som v žiadnom prípade nemienil podceniť. Povedal by som, že som cvičil viac.
Aká bola príprava na súťaž?
Musím sa priznať, že celé leto som poctivo cvičil. Nikde som nebrigádoval, ani som nebol na dovolenke. Leto som trávil u starej mamy u nás v Heľpe. Mám u nej tie najlepšie podmienky na cvičenie, ja celý deň cvičím a ona mi vyvára. Režim dňa mám naozaj prísny. Hrám od rána do večera, s malou obednou prestávkou. V tom čase som naozaj izolovaný od okolitého sveta, vypínam si mobil a zapínam ho vždy až večer, keď volám na všetky zmeškané hovory.
Už pred rokom ste sa v súťaži stretli s tvrdou konkurenciou. Inak to nebolo iste ani teraz...
Na túto súťaž chodia najmä Rusi a Ukrajinci, ktorí sú známi vysokou úrovňou ich akordeonistickej školy. Organizátor súťaže Vladimír Zubický, mimochodom vychýrený virtuóz, pochádza z Ukrajiny a stiahol na súťaž do Talianska hudobníkov z východu. Okrem nich tam boli aj Francúzi, Taliani... Samozrejme, konkurencia bola obrovská.
Ako sa dá vyniknúť medzi vynikajúcimi hudobníkmi?
Využil som skúsenosti z minulého roka vo svoj prospech. Dal som si pozor na niektoré veci, hlavne na spôsob interpretácie. Na tejto súťaži, kde je taká vysoká úroveň, ide skutočne o detaily. Dôležitá je aj psychická pohoda, snažil som sa, aby som pred súťažou a tiež počas nej nemusel nič riešiť. Samotný nástroj aj skladby všetci ovládajú vynikajúco, takže tu hrajú veľkú úlohu iné faktory.
V najužšom výbere ste boli ako jediný Slovák s tromi Rusmi. Aká bola atmosféra?
V druhom kole bola výborná atmosféra, rozprávali sme sa. Bolo to skutočne milé a priateľské stretnutia umelcov, vymenili sme si kontakty. Ešte aj tesne pred tretím kolom sme boli kamaráti, ale keď padlo vyhodnotenie a ja som skončil prvý, absolútne sa so mnou prestali všetci baviť.
Rivalita funguje všade...
Určite, človek ju má v sebe. Prejaví sa väčšinou až po uvoľnení emócií, keď je po všetkom.
Samozrejme, že mi to bolo ľúto. Potešilo ma, že som tam stretol akordeonistov, s ktorými sme si mohli vymieňať notové materiály, dalo by sa uvažovať o nejakých spoločných koncertoch... Teraz sa však obávam, či sa budeme kontaktovať.
Čo pre vás a možno aj pre vašu školu znamená toto víťazstvo?
Pre nás to má obrovský význam, pretože sa ukazuje, ako sa dvíha kvalita Akadémie umení. Cez svojich študentov môže táto škola konkurovať svetu, čo je veľké plus za desať rokov existencie tejto školy. Samozrejme, ide aj o reprezentáciu našej krajiny či mesta Banská Bystrica. Pre mňa osobne je to ďalší úspech, ktorý ma motivuje ďalej hrať, tvoriť, hlavne pre radosť ľudí.
Na akú súťaž sa chystáte v budúcnosti?
Určite by som chcel ísť reprezentovať na najvýznamnejšiu súťaž do nemeckého Klingenthalu. Ide o súťaž s najväčšou tradíciou... Chystám sa tam však až o rok, lebo teraz mám okrem povinností okolo ukončenia školy ďalšie aktivity. Na jar budem hrať sólo so Štátnou filharmóniou v Košiciach, chystám sa na nejaké festivaly a taktiež musím pracovať na mojom diplomovom koncerte.
Vy však vyvíjate aktivity aj v oblasti charity, už tri roky organizujete benefičný koncert na pomoc onkológii v Banskej Bystrici...
Áno, pomaly začíname pracovať na štvrtom ročníku benefičného koncertu. Dávame dokopy program... Ľudia veľmi radi pomáhajú, len potrebujú impulz. Koncerty sú veľmi vhodnou formou získavania peňazí pre dobrú vec. Som rád, že tento náš koncert sa tak dobre ujal ... Z môjho pohľadu je to také malé dielo a budem rád, keď ho budeme robiť dovtedy, kým sa bude dať.
Program sa už črtá?
Koncert bude až v marci. Zatiaľ len uvažujem nad programom, mal by v ňom účinkovať aj orchester Štátnej opery v Banskej Bystrici, iste však prídu zaujímaví hudobní hostia.
Učíte tiež v Súkromnej základnej umeleckej škole Róberta Tatára. Vraj ste sa aj v tejto pedagogickej oblasti našli.
Baví ma to. So žiakmi robíme koncerty, ale tie sú len na ich rozvoj. Sú to triedne koncertíky pre rodičov, na Vianoce robíme väčšie koncerty. Ja ako pedagóg sa skôr zameriavam na vývoj osobnosti žiaka. Netlačím ho za každú cenu na pódium, skôr v ňom podporujem talent, aby sa vypracoval čo najvyššie. A neskôr, keď to uznám za vhodné, beriem svojich žiakov aj na vlastné koncerty. Ako sa to stalo minulý rok, keď so mnou vystúpil Adam Latinák.
Viete, čo bude po škole? Čo chystáte po absolvovaní Akadémie umení?
Dúfam, že budem ďalej učiť na Súkromnej ZUŠ-ke Róberta Tatára, čo ma veľmi baví. Určite by som chcel robiť vo väčšom charitatívne projekty, zapájať do toho viac ľudí. Začal som spolupracovať s jednou gitaristkou z Viedne a aj tu sa črtajú nejaké koncerty, nechcem to však zakríknuť.
Kam sa ešte chcete posúvať, čo vás láka?
Po skončení školy by som sa chcel viac venovať džezovej hudbe. Už študujem základy džezu u Klaudia Kováča a keď bude viac času, budem sa tomu venovať intenzívnejšie.
A svet vás neláka?
Chcel by som pracovať hlavne na rozvoji tunajšej banskobystrickej akordeonistiky. To znamená, či už pedagogicky alebo koncertne sa budem sústreďovať tu v Banskej Bystrici. A len čas ukáže, či pôjdem aj inde...
Hovorí sa, že talent nestačí. Čo potrebuje umelec, aby bol dobrý a vyhrával medzinárodné súťaže?
Keď som prišiel na konzervatórium, bol som iný človek ako teraz. Asi bolo mojím šťastím, že som si uvedomil, že sa musím zmeniť – že musím veľmi veľa cvičiť, makať a nezaoberať sa nepodstatnými vecami. Človek si vytýči cieľ a hľadá spôsoby, ako rásť ďalej. Napríklad teraz som vylúčil také, ako ísť večer von „žiť“. Snažím sa sústrediť len na koncerty. Myslím si tiež, že prehnaná skromnosť nie je dobrá. Človek by mal byť zdravo sebavedomý. Umelec by mal byť síce skromný a veľa na sebe pracovať. Pochopil som však, že by si mal byť tiež vedomý svojich kvalít a nebál sa o nich otvorene hovoriť. Najlepšie je, ak človek robí to, čo ho skutočne baví. A úspech sa napokon dostaví.
V akom zmysle žijete svoj umelecký život?
Pomocou hudby a umenia pomáhať druhým ľuďom.
