Pýtal sa, kde je mama a tichúčko opakoval, že je lačný.
Sotva trojročné chlapča z Lomu nad Rimavicou hľadali v okolitých horách od soboty podvečera. Prisvecovali si baterkami, v noci zakladali ohne. Ženy rozhrabávali malinčie, kričali, vyvolávali, celá dedina bola na nohách.
V nedeľu sa pridali ľudia z Drábska, Sihle, prišli policajti. V pondelok predpoludním boli na ceste medzi Balogom a Lomom už aj nákladiaky s vojskom.
Jána Vetráka zavial život na tie isté miesta ešte raz. V dospelosti a pracovne. Na prednej maske traktora, na ktorom s kamarátom sťahujú v hore guľatinu, má namontovanú praktickú drevenú zásuvku. Aj ten druhý. Vozia v nich pílky. Skrinky si označili menami. Jano tým, čo mu prischlo: Stratený.
Vetrákovcom sa postupne narodilo osem detí. Keď sa prvorodený Ján zatúlal, mali už dve menšie. A potom ešte päť. Posledný bol opäť chlapec. Jožko. Toho pochovali pred deviatimi rokmi. Mal dvadsaťdva rokov a nosil mame krémeše. V hore ho privalil strom.
Mária Vetráková je príjemný človek. Vdove obklopenej naj– bližšou rodinou pribudlo časom šesť zaťov, jedna nevesta, devätnásť vnúčat a prvé pravnúča.
Ako sa to vlastne stalo
Bola sobota, na pondelok pripadol cyrilometodský sviatok. Išla som do hory na pŕhľavu pre prasce, aby sme mali na dva dni nachystané. Vzala som so sebou aj Janka. Pod horou pásli Kubaljakovi chlapci kravy. Povedali, aby som ho nechala pri nich, že ho skoro dovedú, lebo pôjdu s rodičmi na svadbu. Keď sa ale pomaly stmievalo a decka nikde, išla som do susedov, či nie je tam. Vystrašení chlapci povedali, že ich rozohnal horár, lebo pásli okolo mladiny. Veľmi sa zlostil a vykrikoval, že ich postrieľa… Doma som to povedala mužovi. Horára našiel sedieť v krčme. Pohrozil mu: "Ak sa môj chlapec nenájde, zastrelím ja teba!“
Kričali, ale všade bolo ticho
Mária s mužom a ľudia s rodiny hľadali Vetrákovho prvorodeného celú noc. Verili, že ho budú počuť plakať. Chlapi prikladali na oheň, aby ho nezavetrila zver. Ráno sa bežala vyzliecť z premočeného a nakojiť najmenšie dieťa v kolíske. Svokra však povedala: "Božechráň, máš zľaknuté mlieko, takým sa kojiť nemá."
V nedeľu sa už v lese a po lúkach hemžili roje ľudí. Prečesávali húštiny, vysokú trávu, mladinu. Mária strácala nádej. Z hodiny na hodinu v nej narastal strach. V nevyspatej mysli sa jej vybavovali desivé obrazy. Krv, zohavené telíčko, ale aj mužova prísna tvár. Bála sa ho. Keď šplechol: „Ty sa mi neukazuj na oči,“ pochopila, že dáva za vinu jej.
V pondelok ráno mu ktosi povedal prečo nejdú na Diel, tam je veštica, možno pomôže. Okamžite sadol na motorku a hnal. Švagor, ktorý bol s ním, vidí malý chudobný domec s jednou izbou a komôrkou ako dnes.
Možno si myslela, že sme prišli kradnúť
“Najprv sa tvárila, že nás nepočuje. Stáli sme na dvore. Chodila hore dole, až sa konečne opýtala, čo chceme. Zavolala nás dnu. Najprv sa s nami modlila, potom zobrala takú zvláštnu knihu s čiernymi a bielymi stránkami, prehadzovala ich a čosi mrmlala. Znovu sme sa modlili, ona predriekala a naraz, že chlapci moji, ja si teraz chvíľu pospím. Aj naozaj zaspala. Spí, spí, my tam sedíme ako pripečení, reku, dokedy tu budeme trčať, iba keď ju striaslo: "Choďte vy len pekne domov," povedala. "Nebojte sa, malý je nažive a blízko pri dedine. Ak nebude, ako vravím, príďte ešte raz, zavediem vás k jasnovidke…" Mohol som sa ja somár ešte raz vrátiť, čo by nás za ňou zaviedla. Mala takú kamarátku kdesi pri Rimavskej Sobote. Aspoň by sme boli zistili, či hovorí pravdu. Lebo vtedy bol už malý doma.
Našiel ho ujo Martin Račák. Všimol si, že krava, čo pásol neďaleko od dediny divne obstáva pri strome a fučí. Skrehnuté decko zabalil do deky a zaniesol zúfalým rodičom. Musím povedať, že sme tej veštici dávali sto korún. Bol to vtedy slušný peniaz, ale nevzala ich.
Osud je už raz taký
Dom na samom konci Lomu je plný ľudí. Prišiel švagor, švagriná, Janova dcéra, nevesta. „Chlapec“, ktorý má dnes po štyridsiatke a dve dospelé deti, sa spamätal z nevšedného zážitku veľmi rýchlo. Pokojne spal, rozprával, päť dní len nevedel chodiť. Či od únavy alebo dlhého sedenia na jednom mieste, ktovie... Hoci bol vyhladnutý, museli ho kŕmiť pozvoľna a v malých dávkach.
Ján si z toho celého nepamätá nič. Keď si ho neskôr doberali chlapčiská, ako bolo v hore, odpovedal: „Líšky ma cicali za uši.“ Mária si vzdychne: „Jedného syna mi hora skoro zobrala, druhého pochovala.“ Potom sa obráti k Jánovi:
„Mal by si mi urobiť taký dlhý rám. Dala by som si do neho fotografie s mladuchami. Dcéry a nevestu v svadobných šatách. Viseli by rad–radom na stene, ja by som si tu takto sedela a tešila sa, aké sú krásne.“
Horár zomrel pred mnohými rokmi. Stratený mu na pohrebe miništroval.