Článok pokračuje pod video reklamou
ROBOTIKA HO NIKDY zvlášť nezaujímala. Potom mal prísť zlom. Jeho otec, programátor, ho aj s bratom zobral do letného tábora, v ktorom bolo sústredenie mládeže talentovanej v robotike.
„Dovtedy som nemal žiadneho špeciálneho koníčka“ – hovorí Jakub Forgásc z Hornej Mičinej, vtedy žiak základnej školy. „Najviac ak sme si s chlapcami z dediny zašportovali, zahrali futbal. V tábore to bolo úplne iné. Sústredili do neho tridsať najúspešnejších detí do pätnásť rokov z celého Slovenska, ktoré vyhrali súťaže sa elektroniky a robotiky. Tam som po prvý raz videl, že roboty možno postaviť aj zo stavebnice, zo špeciálneho elektronického lega.“
Jakuba, hkoci sa do tábora dostal tak trochu s protekciu, to chytilo. Prvá súťaž do ktorej sa zapojil, ešte nebola postupová. Stavali učebnú pomôcku pre učiteľov fyziky, elektronické váhy. Váhy skončili na ôsmom mieste z osemnástich prác zo Slovenska.
„Práve vtedy“ – vysvetľuje Jakub – „sa uvoľnila kategória „tanec robotov“. Súťažné kategórie sú totiž rozdelené aj podľa veku a chalani, ktorí sa s tancujúcimi robotmi dovtedy v Bystrici zapodievali, už medzitým trošku podrástli.“
Jakub sa s kamarátmi pustil v Klube robotiky pri Školskom výpočtovom stredisku v Banskej Bystrici do stavby tancujúcich robotov. „Prebieha to tak“ – pokračuje Jakub – „že najprv je potrebné skonštruovať robota s pohybovým ústrojenstvom. Môžu to byť kolieska, nožičky, či pásy. No a potom mu vymyslieť oblečenie a naučiť ho tancovať. Porota pritom hodnotí choreografiu, stavbu robotov, ich oblečenie, to ako pobavili publikum, aj to ako sa pohybujú podľa rytmu.“
S oblečením pomohli mamy a staré mamy. Ale ako naučiť robota zo stavebnice tancovať?
„Starší chalani z gymnázia vymysleli rytmický program“ – vysvetľuje Jakub. „Fungovalo to tak, že na klávesnici bolo potrebné ťukať rytmus a roboty vedeli vďaka programu meniť aj tempo. Roboty sa tak dokážu pohybovať presne podľa hudby. To nám dopomohlo k víťazstvu.“
Tancujúceho robota staval s Bystričanom Richardom Orješkom, ich robot tancoval na skladbu Hey Ya od skupiny Outcast a na Slovensku vo svojej kategórii zvíťazili. To znamenalo postup na majstrovstvá sveta RoboCup v Lisabone.
„Do Portugalska priščlo dvadsaťpäť tímov a nášmu sa žiaľ prebojovať sa až do finále, nepodarilo. V semifinále sme boli štvrtí.“
Jakub začal študovať na gymnáziu. To ale neznamenalo, žeby sa rozlúčil s tancujúcimi robotmi. Tentoraz učil robotov tancovať v tíme so Šimonom Martincom.
„Išli sme na to strategicky“ – usmial sa. „Vedeli sme, že náš folklór sa páči ľuďom nielen na Slovensku, ale aj vo svete, a tak sme ako hudbu pre robotov zvolili Hrochotské rozkazovačky.“
Pravda, roboty si nedokázali zakrepčiť odzemok, stavebnica predsa len obmedzuje konštrukciu, ale pomohli si ako vedeli: „Do rúk, ktoré boli skonštruované na systéme pantografu, sme im vložili valašky, podľa povelov im ruka aj s valaškou mohla vyskočiť. Naschvál sme ich postavili tak, aby pôsobili veľmi nestabilne, ale stabilné boli. Akonáhle sa pohli dozadu, či dopredu, kývalo ich. Ale vyzeralo to, akoby vyskakovali."
Jakub a Šimon na slovenských majstrovstvách RoboCup zvíťazili. Postúpili na majstrovstvá sveta do Japonska, do Osaky: „Žiaľ, Šimon tam nemohol ísť. Na cestu si totiž bolo potrebné doplatiť z vlastných peňazí. Ale, ak sa mám priznať, Japonsko na mňa príliš nezapôsobilo. Bolo tam strašne teplo, vlhko a najesť som sa tam dokázal iba v MacDonalde. Anglicky vedel horko- ťažko jeden z päťdesiatich domácich. Zaujímavé, že Japonci nepatrili medzi expertov v robotike. Prvé priečky tam obsadzovali Austrálčania.“
Slovenský folklór v podaní robotov na porotu tak zapôsobil, že dostali špeciálne ocenenie – za pobavenie.
Jakub medzitým začal študovať na vysokej škole v Bratislave, ale na roboty nezabudol: „Viem, že chalani z bystrického klubu boli na súťaži v Nemecku a vo svojej kategórii zvíťazili. Bo lsom strašne rád, že sa im to podarilo. Ale mali smolu. Ukradli im stavebnice požičané od škôl."
Jakub sa so starostom Hornej Mičinej Jozefom Vranským vlani pokúšali založiť v dedine klub pre deti, ktoré majú záujem o robotiku. Aby mohol fungovať, potrebovali sedem – osem stavebníc a aspoň jeden riadiaci počítač. Myšlienku ocenili, projekt bol schválený, ale peniaze naň nezvýšili - lebo schválených projektov bolo až priveľa a tak sa prostriedky na všetky neušli.
Jakub je vraj napriek štúdiu pripravený súťažiť kedykoľvek. A je tu ešte niečo. Jedna veľká výzva – cieľom robotikov v kategórií dospelých v súťaži RoboCup je totiž do roku 2050 zostaviť tím humanoidných robotov, ktorý by dokázal poraziť majstrov sveta vo futbale. „Keď sledujem vývoj v robotike, porovnávam to, čo bolo v Lisabone a Osake s tým, čo je teraz, sledujem ako postúpil vývoj, myslím, že na to robotici majú!“ – uzavrel rozhovor Jakub.
