Pokojne by sa mohla prechádzať po módnych mólach. Ona sa však radšej prechádza... po pralese!
Veronika Vyšná, mladá environmentalistka, žije v Liptovskom Mikuláši. Liptov je nádherný kraj, ktorý ju naučil láske k prírode. A tá ju doviedla aj do pralesa. Ako dobrovoľníčka prežila deväť mesiacov v Peru. Keď sa v apríli tohto roku vrátila domov, na Slovensko, priniesla si so sebou okrem zážitkov a stoviek fotografií aj nebezpečnú exotickú chorobu, ktorú jej na cestu z amazonského pralesa domov „daroval“ jeden tamojší komár.
Čo za chorobu vám to spôsobil ten nešťastný komár?
– Leishmaniózu. Je to veľmi nepríjemná choroba, spôsobená prvokmi, podobne ako malária. Prenáša ju komár. Tieto prvoky žerú tkanivá. Po uštipnutí vznikne rana, ktorá sa nehojí, ale stále rastie, opuch sa zväčšuje až do mokvavého vredu, pod ktorým sa po nejakom čase urobí prepadlina. „Znetvoreniny“ sú trvalé. Po rokoch sa u neliečeného pacienta môže choroba preniesť do hlavy a údajne môže rozožrať nos, ústa...
Nedali ste sa proti tejto chorobe zaočkovať?
– Očkovanie proti nej neexistuje. Existuje mnoho typov leishmanióz, v podstate sa vyskytujú všade v trópoch, a po prekonaní niektorých z nich získa človek trvalú imunitu. Pre tie latinskoamerické to ale neplatí. V Peru sú však proti nim dostupné lieky.
Tak prečo ste sa neliečili v Peru, ale až doma, respektíve v Prahe?
– Leishmaniózu mi diagnostikovali desať dní pred odchodom a liečba trvá nepretržite dvadsať dní, v Peru som sa teda nemohla liečiť. Až v Prahe. Na Slovensku neboli schopní nejako seriózne na to reagovať, hoci z Peru som si doniesla lekársku správu s diagnózou a popisom liečby.
Poďme do amazonského pralesa. Aký dojem vo vás zanechal?
– Vojdete do pralesa a máte pocit, že ste síce v pralese, ale vôbec ho nevidíte, lebo vám zavadzia vo výhľade. Skrátka je to tak, že pre stromy, ktoré úplne nevhodne vyrástli hneď pri chodníku, nevidíte les...
Ako ste sa dostali k práci dobrovoľníčky v Amazónii?
– Ako študentka gymnázia som spolupracovala s občianskym združením Tatry z L. Mikuláša. Zúčastnila som sa dobrovoľníckeho projektu v rámci programu EÚ. Niekoľko mesiacov som bola v Španielsku v stanici na záchranu sokola bielopazúravého. Tam som získala kontakt na človeka, ktorý mal na starosti dobrovoľnícky program v turistickom stredisku Explorers Inn v Peru.
Povedzte nám niečo o stredisku, kde ste žili.
– Nachádza sa v prírodnej rezervácii Tambopata v Peru, blízko hranice s Bolíviou. Patrí Maxovi Guntherovi, Peruáncovi nemeckého pôvodu, ktorý do Tambopaty prvýkrát zavítal okolo roku 1976 a zmyslel si založiť tu poľovnícke safari, kde by bohatí ľudia chodili za peniaze strieľať. Potom ale tento svoj zámer prehodnotil a vytvoril v pralese stredisko, kde chodia turisti, tiež za peniaze, zvieratá nie strieľať, ale pozerať sa na ne. V rámci strediska vytvoril Max Gunther dobrovoľnícky program Resident Naturalist, ktorého som sa ja zúčastnila.
Ako ste si zvykali na nové podmienky?
– Problém bol, že tam bola strašne dlho tma. Dvanásť hodín svetlo a dvanásť hodín tma. A potom, až som sa tomu čudovala, vôbec nič tam nebolo, ale vôbec mi nevadilo, že tam nič nie je. Bývali sme v chatrčiach bez elektriny a teplej vody. Keď sme si nedoniesli niečo z mesta, trebárs čokoládu, tak nebola šanca zohnať ju tam. A najbližšie mesto, Puerto Maldonado, bolo asi tridsať kilometrov od hostela.
V čom spočívala práca dobrovoľníčky?
– Bola to jednak práca v teréne, robili sme monitoring vydier obrovských, papagájov, kajmanov a pralesných cicavcov. Každý deň sme chodili do pralesa. Okrem toho sme boli povinní zaznamenať čokoľvek iné zaujímavé, čo sme stretli pri prechádzkach lesom. A učili sme Peruáncov angličtinu, aby mohli komunikovať s turistami. Keď bolo obdobie dažďov, bolo všade strašne veľa žiab. Tak sme nejaké nachytali a určovali sme spolu s nimi druhy. Žaby mám rada.
Žaby? Patria medzi zvieratá, ktoré ste si v pralese obľúbili?
– Žaby sú dobré. Keď tam v období dažďov začne pršať, všetky sa objavia. V jeden večer sme ich tam videli dvadsať druhov!
Stratili ste sa v pralese?
– Raz so sprievodkyňou Paty. Boli sme si pozrieť ílové steny, kde sa cicavce, najmä tapíre a svine pekari chodia kŕmiť na íle. Vracali sme sa po chodníku, ktorý sa odrazu stratil. Prales, to je nížina, rieka tam netečie, neviete, ktorým smerom ísť. Bolo to ťažké. Úplne sme sa domotali. Celé naše blúdenie trvalo päť hodín. Najhoršie je, že v pralese si nemôžete nikam sadnúť, pretože hneď prídu mravce a doštípu vás. V pralese sú škorpióny, hady a všeličo iné, ale najhoršie sú mravce. V pralese je zo všetkého najviac mravcov.
Povedzte nám niečo o nich...
– Prvé, čo som v pralese stretla, boli listorezné mravce. Ale sú to „šmejdi“, lebo v našej rezervácii sa dali na nočné šichty, a preto ich nie je možné dobre odfotiť. Čo ma dojalo, bolo, že tie dvadsať centimetrov široké a kilometre dlhé, na smrť vydupané chodníčky krížom-krážom po lese, sú od nich. A ešte viac, keď som skoro ráno, ešte potme videla, ako sa v nespočetných a nikde sa nekončiacich radoch jeden vedľa druhého rútia do mraveniska, ktoré vyrástlo priamo na jednom z turistických chodníkov, s listami v zuboch. Ďalšími mravcami sú bullet ant. Bullet sa volajú preto, lebo ich uhryznutie bolí, akoby vás trafila guľka. Je to vraj jedna z najväčších bolestí, akú vie akýkoľvek živočích spôsobiť.
Mali ste niekedy chvíľu, že ste sa chceli zbaliť a ísť domov?
– Nie, nebolo to tam zlé.
Vybrať sa do pralesa, ďaleko do Ameriky... čo vám to napadlo?
– Neviem, jednoducho som chcela. Ten prales ma lákal, je to centrum všetkých druhov, úžasná biodiverzita. Zdalo sa mi, že je to dobrá vec, a tak som tam šla.
