Chalanisko, ktorému by skôr pristala lavica
školská. A za normálnych okolností by do nej aj patril. Veď bol prvákom na strednej škole. Donedávna...
Ponáhľal sa hore schodmi. Starú paniu, sestru starej mamy, mal veľmi rád. Prilipol k nej. Bol jediný z rodiny, ktorý sa o ňu pravidelne staral. Chodieval k nej tak často, že mu nechala kľúče od bytu, aby nemusela vstávať a otvárať dvere. Posledne bol u nej pred pár dňami, ale bolo u nej veľa ľudí. Predávala byt. Rozhodla sa odísť do domova dôchodcov. Vraj už aj tak sama nestačí na upratovanie, varenie, a tam všetko urobia za ňu. Bude mať o opateru postarané, navyše, medzi ostatnými ľuďmi jej nebudetak otupno.
Vedel, že byt sa jej podarilo predať. A teraz, podvečer, mu telefonovali príbuzní, že stará pani nedvíha telefón, a boja sa, či sa jej niečo nestalo. Ihneď tam utekal.
Nezdržiaval sa búchaním, zvonením. Vsunul kľúč do zámky. Najprv mu do nosa udrel zápach plynu. Potom ju uvidel. Ležala v predizbe v kaluži krvi. Pri nej prevrhnutý stolík, okolo porozsýpané veci, rozbité sklo. „Ježišmária!“ – mimovoľne si nahlas uľavil. Dovtípil sa, že starej panej prišlo zle, odpadla, poranila sa, a kedže jej nemal kto pomôcť, vykrvácala. Mýlil sa.
Brutálna vražda
Onedlho bol celý činžiak na sídlisku okresného mesta hore nohami. Ľudia vykúkali z okien, sledovali nevídaný ruch, obzerali si policajné autá. A hneď sa aj rozkríklo: „Počuli ste? Starú paniu z vedľajšieho bytu vraj..."
Aj skúsených policajtov vyviedla z miery brutalita, s akou starú paniu zavraždili. Nad vyčíňaním vraha neveriacky krútili hlavami. Nešťastnú starú paniu páchateľ doslova rozpichal. Už na mieste činu bolo vidieť, že na ňu útočil viacerými nožmi. Dokonca aj nožnicami. Niektoré nože sa mu pri útoku dolámali. Stará pani si podľa všetkého musela veľmi veľa vytrpieť, kým vydýchla posledný raz. Súdny lekár zistil, že páchateľ do obete aj kopal. Bil ju, kde sa dalo. A následne ju dobodal. Bodnutí napočítali spolu šesťdesiatpäť. Do celého tela. Do hlavy, krku, rúk, hrude, chrbta, brucha. Obeť vykrvácala.
Páchateľa mali do niekoľkých dní. Keď sa ukázalo, kto ním je, nechcelo sa im to veriť...
Starosti s dlžobami
Mal šestnásť rokov a starosti s dlžobami, aj keď, zdá sa, vedel sa obracať. Kšeftoval s mobilmi. Ako neskôr tvrdil: „Oplatilo sa!“ No míňal viac, ako vykšeftoval. Kamaráti, ktorým dlhoval, už tlačili. Dokonca mu povedali, že ak nebudú peniaze, pôjdu za jeho rodičmi. Potreboval peniaze. Ale odkiaľ ich vziať?
Vedel, že jeho stará mama má v dome kamarátku, starú paniu. Dobre ju poznal. Veď k nej chodieval. Dopočul sa tiež, že predala byt. Vraj zaň dostala veľa stotisíc. Keby mal aspoň časť z tých peňazí, bolo by po starostiach! Popoludní sa rozhodol. Ku kamarátke starej mamy pôjde. Skúsi od nej nejako peniaze pozháňať.
Hoci bolo horúce leto, natiahol si na bermudy dlhé nohavice a na tričko mikinu. Vrchnej časti oblečenia sa chcel zbaviť, keď bude odchádzať. Aby zmiatol prípadných svedkov. Už to niečo naznačovalo – že počíta so všetkým. Veď okrem iného sa pokúšal vyrobiť si u kamaráta alibi.
Páchateľ sa priznáva
Kým ho nezadržali, neprešli ani tri dni. Ku všetkému sa priznal. Hoci sa snažil prikrášliť (ak v tomto prípade môžeme tento výraz použiť) všetko, ako sa len dalo.
„Tete som povedal“ – vypovedal v prípravnom konaní – „že ma posiela stará mama po päť vajíčok, že chce piecť bábovku. Z chladničky zobrala vajíčka a vtedy zazvonil telefón. Otočila sa ku mne chrbtom. Chcel som ju iba omráčiť a buchol som ju do chrbta. Spadla na zem. Plazila sa do predizby a hovorila, nekričala, iba hovorila: „Pomoc! Pomoc!“ Neviem, čo mi to napadlo. Na kuchynskej linke boli nože. Jeden som vzal a ako hovorila Pomoc!, tak som ju bodol niekde do boku. Ale nôž sa mi zlomil. Teta zostala na chvíľu ticho a potom sa zase ozvala: „Pomoc!, pomoc!“ Tak som išiel znovu po nôž. Neviem, zobral som asi dva nože. A znovu som ju pichol. Asi štyri-päťkrát. Žeby som ju pichol päťdesiatkrát, to nie, to je šialenstvo! Teta ešte čosi ticho hovorila, opakovala: Pomoc! Prehľadal som obývačku aj skrine, ale nikde som peniaze nenašiel. Bol som z toho nervózny, tak som prehodil stolík a rozhádzal nejaké veci. Nakoniec som v jej kabelke našiel dvestopäťdesiat korún. Pustil som ešte v byte plyn, aby psy nemohli nájsť stopu. A prevrátil som fľašu s vínom. Všimol som si, že mám nohavice od krvi, tak som si ich dal dole, aj vrchné tričko. Potom som tie veci zahodil...“
Čo hovoril kamarát
Hoci sa priznával, vyzeralo to tak, že brutálnu vraždu sa snažil čím viac prikrášliť. Kamarátovi totiž to, čo spáchal, opísal ináč. „Kamarátime sa asi rok“ – vypovedal – „a často sme sa stretávali. O tom, čo sa stalo starej panej, sa dozvedel zo správ. Bola toho plná televízia, písali o tom noviny. Volal mi večer okolo ôsmej, vraj keby niečo, nech mu potvrdím, že bol vtedy a vtedy so mnou. O akom čase hovoril, to si už nepamätám. Stretli sme sa na druhý deň s kamarátmi v krčme. Spytoval som sa ho, čo mal znamenať ten telefonát. Odpovedal, že už nepotrebuje, aby som mu to potvrdil, že už má iného človeka. Keď sme zostali sami, povedal, že zavraždil nejakú starú, a začal sa smiať. Taktiež povedal, že stará nechcela zdochnúť a musel ju biť po hlave francúzskou barlou a pichal ju zúbkovaným nožíkom na chlieb. Ten sa mu však zlomil, a tak si zobral ďalší. Hovoril, že stará kričala o pomoc. Povedal jej, že ak mu prezradí, kde má peniaze, tak ju nechá žiť. Hovoril aj o pustenom plyne. Vôbec som mu neveril. Vyšli sme von z krčmy a práve išla okolo nejaká staršia pani. Zakričal na ňu Vražda! a začal sa smiať."
O zavraždení starej panej hovoril aj ďalším kamarátom. Tiež mu neverili. Alebo ho odbili, že s tým nič nechcú mať.
„Stretli sme sa viacerí chalani a on začal kričať, že zabil človeka“ – vypovedal pred políciou jeho ďalší kamarát. „Skutočne mal na sebe kvapky krvi."
Aj ďalšiemu kamarátovi povedal, že zabil človeka, a ešte doplnil, že to bola jeho stará susedka. Keď sa ho opýtali, prečo to spravil, povedal, že predala byt za štyristotisíc. "Mysleli sme si, že si len vymýšľa“ - tvrdili kamaráti.
V mene republiky!
Brutalita a premyslenosť, s akou páchateľ postupoval, zarážala. Každá vražda je svojím spôsobom brutálna. Ale to, čo narobil šestnásťročný chalan, prekračovalo mieru chápania. A radšej ani neuvažovať nad tým, čo sa mohlo stať, keby sa plyn unikajúci v panelovom dome, v ktorom bývala aj jeho stará mama, vznietil a vybuchol.
Prípadom sa v júni 2004 zaoberal krajský súd. Páchateľovi za lúpežnú vraždu, spáchanú obzvlášť surovým spôsobom, vymeral výnimočný trest straty slobody. Pretože mal v čase činu iba šestnásť rokov a bol teda mladistvý, znamenalo to pre neho sedem rokov v nápravnom ústave pre mladistvých. Od roku 2005 si trest odpykáva v prvej nápravnovýchovnej skupine.
A na záver: peniaze v byte skutočne boli, aj keď nie tak veľa, ako čakal. Nevšimol si ich. Podľa svedka ale v byte bola i zbierka strieborných mincí a zlaté šperky za niekoľko desiatok tisíc korún. Tie sa nenašli. Kam sa podeli, to sme sa v trestnom spise zo súdneho archívu nedočítali.
