Článok pokračuje pod video reklamou
Siedmy ročník jedného z najúspešnejších breznianskych podujatí prišiel tentoraz s dramaturgiou, vybudovanou na príbuzenských väzbách účinkujúcich. Organizátori pozvali na scénu Mestského domu kultúry štyri generácie účinkujúcich z rôznych regiónov Slovenska. Rodinná atmosféra sa preniesla aj do hľadiska. Keď hráči nakoniec spustili Mám ja hrušku…, spievalo s nimi.
Všetko sa začalo v garáži
Po tragickom nešťastí, pri ktorom zahynul vynikajúci heligonkár Milan Podstavek z Brezna-Chamarovej, rozhodol sa jeho kamarát a kolega Paľo Berčík z Mazorníkova, že si uctí jeho pamiatku. Usporiadal vo svojej garáži stretnutie muzikantov rovnakej krvnej skupiny a nazval ho Podstavekova heligonka. “Nanosili sme do garáže lavice. Diváci si posadali okolo stien, v prostriedku sa hralo. Prišli heligonkári z okolia, ale aj z Kokavy, Detvy, Korytárok. Už o rok sa nám podarilo s riaditeľom Horehronského múzea, etnografom Jánom Weissom presvedčiť predstaviteľov mesta, že ide o podujatie, ktoré vníma aj Milanova rodina. Je napokon o folklóre, a preto patrí do dôstojných priestorov. Odvtedy sa teší patričnej vážnosti,“ povedal Peter Berčík.
Nesmie mať deravé „pľúca“
Heligónka je diatonický hudobný nástroj. To znamená, že má v jednom gombíku dva tóny. V princípe funguje ako ústna harmonika: hrá na nádych aj výdych. Pochádza z Nemecka. V Čechách si na nej vybudovali firmu bratia Josef a Antonín Hlaváčkovci, ktorí jej dali oproti pôvodine silnejšie basy. U nás sa usídlila najmä na lazoch. Keď si socializmus zaumienil, že naučí lazníkov žiť v činžiakoch, všetko zašlo do úzadia. Heligónkam spľasli mechy. Nikto nepotreboval kroje, staré obyčaje, kultúrne pamiatky. Nastal čas montérok a budovateľských piesní. Dnes vyrábajú heligónky aj dvaja Slováci. Ladislav Duraj v Žaškove a Juraj Krahulec z Kokavy, ktorý má dielňu v Detve.
Ostali dvaja
Podujatie Podstavekova heligónka je jedinečné, lebo je každý rok iné. Nezvoláva muzikantov hvizdom po dedine, ale si ich starostlivo vyhľadáva. Organizátori sa pohybujú po festivaloch, folklórnych slávnostiach, absolvujú osobné stretnutia. Vždy s hotovou predstavou, aké typy do pripravovanej koncepcie potrebujú. „Raz som na železničnej stanici vo Zvolene natrafil na trojicu muzikantov v zložení heligónka, saxofón a ozembuch. Vyprevádzali regrúta. Ohromne im to šlo. Spomenul som si na nich, keď sme si naprogramovali ročník s libretom heligónka a sprievodný nástroj. Sú zo Štálov pri Novej Bani. Hovoria si Tri promile. Sympatickí chlapi mali u publika veľký úspech. Pretože sú príbuzní, pozvali sme ich aj tento rok. Bohužiaľ… Pár hodín pred vystúpením mi zatelefonovali smutnú správu. Jeden z nich, 27-ročný muzikant sa tej noci zabil na aute. „Improvizovali sme aj v prípade pani Mitterovej. Najstaršiu, 82-ročnú účastníčku pani Margitu z Korytárok, ktorá mala v Brezne vystúpiť s piesňou v sprievode syna, vyradili z programu zdravotné problémy. Vyriešili sme to na poslednú chvíľu jej zvukovým záznamom.
Folklór nie je cirkus
Je veľa rôznych hudobných a speváckych podujatí, ktoré sa končia vyhlásením víťazov. Chvalabohu, že sú, Podstavekovci sa však rozhodli nesúťažiť. Nerozdávajú ceny, ale ani pocity krivdy. Kaziť ľuďom radosť z hry pre nejaké body či hlinené suveníry nestojí za to. Napokon, čo by hodnotili? Každý heligonkár má vlastný grif. Cifry Terchovca sú iné ako detvianske. Detva je rýchla, tvrdšia, ale aj molová. Inak hrá Oravec, heligonkár z Hrušova, alebo Baločan. „Nástroje nie sú ani rovnako ladené. Keby začali hrať tri s odlišným ladením, pílili by uši.“
Najmladší ukázal, ako sa to robí
Rosík, Datkovci, Krnáčovci, Leškovci, Novotný, Golianová, Krahulcovci, Mitter, Šufliarsky, Matuška, Liska, Majerík, Bendík, Bobáňovci.
Mazorníkovo, Valaská, Kojšov, Dolná Lehota, Kokava nad Rimavicou, Korytárky, Detva, Dolná Strehová, Margecany, Priechod, Hrušov, Terchová.
Na doterajších ročníkoch Podstavekovej heligónky vystúpilo okolo 300 účinkujúcich z rôznych kútov Slovenska. Najmladší Adam Kubala, synovec rodiny Bobáňovej z Terchovej, prekvapil v nedeľu tým, čo nedokážu ani mnohí „vyhraní“ heligonkári: Preberať prstami po gombičkách, a zároveň spievať.
Manželia Bobáňovci sa venujú detským talentom. Majú v Zázrivej hudobnú školu. Naučili už desiatky detí ovládať hru na husliach a na heligónke. V istom čase sa však niekto z tamojších žičlivých rozhodol, že škola je zbytočná, treba ju zrušiť. Nepochodil.Mladí muzikanti zo Zázrivej reprezentovali svojich učiteľov na ročníku, ktorý bol orientovaný práve tým smerom. „Boli možno piati, neviem, koľkí sa im pomestili do auta, ale klobúk dole. Tie deti hrali ako stroje!“
