Z diaľky sa nezdalo, že by výrok s mladým mužom, ktorý stál pred senátom, nejako pohol. Možno si ešte robil nádeje , že Najvyšší súd rozsudok zruší a všetko sa zvráti. Boli to zbytočné nádeje...
Tento prípad je už síce v súdnom archíve, ale ešte nestihol zapadnúť prachom. Je čerstvý. A zároveň taký rozsiahly, že môžeme z neho uverejniť len zlomok. Figurujú v ňom drogy, krádeže sakrálnych pamiatok u nás i v Rakúsku, zlodejské bandy, vydieranie, policajní informátori, ale najmä vraždy.
Napriek tomu sa kauza začala odvíjať už pred viac ako pätnástimi rokmi, Najvyšší súd v kauze rozhodol len v máji tohoto roku. To nás oprávňuje uviesť celé meno odsúdeného. Volá sa Peter Grofčík, je zo Slovenskej Ľupče a nedávno sa dožil tridsaťdva rokov. Má teda pred sebou teoreticky ešte veľa, veľa rokov života. Všetky ich prežije za mrežami. Súdy dokázali, že zobral život trom ľuďom. Prvého, ako pätnásťročný, zavraždil vlastného otca.
Pohľad do minulosti
Otca zastrelil malokalibrovkou zo zálohy, v záhrade za ich rodinným domom, skrytý za kurínom. Pušku ukradol. Bol to svojim spôsobom husársky kúsok. Pušku a ďalšie zbrane, s množstvom munície, mal z vylámaného poľovníctva. Dnu sa prebúral cez strop. Prácne ho prevŕtal, zvyšok prekopal krompáčom. Ktovie ako to všetko z mesta odvliekol až domov, ale muničný sklad si urobil pod posteľou. Telo otca zakopal v pivnici.
Súd prihliadol na to, že podľa niektorých výpovedí bol otec domácim tyranom a syn ochraňoval bezbrannú rodinu. Je ale aj druhá verzia - otec, ktorý si o vlámačke do poľovníctva prečítal v novinách, našiel pod posteľou zbrojný sklad. A od syna ultimatívne žiadal vysvetlenie. Ak vysvetlenie do určitého času nedá, oznámi to. Skôr ako stihlo ultimátum vypršať, guľka ho zasiahla do hlavy. Súd Petrovi, ako mladistvému, uložil štyri roky. Aj z toho mu časť odpustili. V roku 1992 už bol na slobode.
Záhadné zmiznutia
Peter sa do práce akosi nemal. Skôr mu vyhovovalo doma polihovať, pozerať sa na televízor, občas sa prejsť po hore, či potárať sa s kamarátmi. Len niektorí ľudia, s ktorými bol v styku, začali akosi záhadne miznúť.
Prvý sa stratil sedemnásťročný Vladimír S. Len asi pol roka po tom, ako sa Peter Grofčík vrátil z basy. Bolo to v januári 1995.
Mame povedal, že ide ku Grofčíkovi pozerať sa na video. Viac sa domov nevrátil. Peter krútil hlavou, že o tom, kde môže Vlado byť, nemá ani potuchy. Po nejakom čase Vladova matka našla vo dvore vhodený synov občiansky preukaz bez fotografie. Niekto ju vystrihol. Nevedela si to vysvetliť.
V roku 2002 sa záhadne stratil tridsaťpäťročný Ľubomír T. zo susednej dediny. Jeho manželka vedela, že odišiel autom s Petrom Grofčíkom a jeho bratrancom Vladimírom G. Ľubomír bol pre políciu známou firmou. Sedel za vykrádanie kostolov. Kamaráti o ňom vedeli, že v poslednom čase má strach. Chcel si kúpiť aj pištoľ. A chcel čosi oznámiť polícii. Čosi o drogách, v spojitosti s Grofčíkom. Od júla akoby sa po ňom zľahla zem. Roky utekali...
Rozbehol to telefonát
Volá sa Stanislava, vtedy žila v Holandsku a chystala sa na svadbu. Mala si brať Vladimíra, bratranca Petra Grofčíka. Istý čas chodila aj s Petrom, ale potom sa rozišli. Vladimír sa jej páčil. Páčilo sa jej, ako sa stará o svoju mladšiu, telesne postihnutú sestru. A do toho prišiel telefonát zo Slovenska. Volal Peter. Jeho hlas znel posmešne: „Blahoželám ti k brušku!“ Potom sa tón zmenil na výhražný: „Ak si Vlada zoberieš, narobím, tebe aj tvojmu budúcemu decku také problémy, na aké nezabudneš. Na Vlada viem toľko, že pôjde na dvanásť rokov sedieť do basy!“
Zavolala naspäť Petrovi, ale zodvihol jej neznámy muž (Grofčík, verný svojim praktikám, sa napichol na susedov telefón). Spojila sa teda so svojim nastávajúcim. Keď si vypočul čo jej Grofčík povedal, dostali udalosti rýchly spád. Termín svadby museli odvolať. Bledý Vlado zašiel za nádejným svokrom: „Musím ísť na políciu. Viem o dvoch vraždách!“
Tajný hrob za domom
Vladimír začal „spievať“ a odrazu bolo kadečo jasné. Najprv sa rozhovoril o zmiznutí Vladimíra S. z januára 2005. Keď dopozerali u Grofčíka video, Peter ho oslovil, či mu pomôže Vladimíra zbiť. Má s ním vraj nejaké nevybavené účty. Nebol proti. „Peter doslova vyčíňal“ - vypovedal Vladimír G. „Vlada udrel asi dvojmetrovým drúkom do kolena. Potom vytiahol nôž, motýlik, a toho chalana dobodal. Za domom začal kopať jamu. Mne dal do ruky lopatu, aby som z jamy vyhadzoval hlinu. Opýtal som sa ho, prečo to spravil. Odpovedal: „Aby som nevyšiel z cviku!“ a smial sa. Peter sa ma neskôr opýtal: „Dalo sa ti spať? Neboj sa. Len o tom nikomu nehovor a všetko spraví čas!“ Veľmi som sa ho bál, preto som o tom nikomu nehovoril.“
Vladimír sa rozhovoril aj o Ľubomírovej vražde z roku 2002: „Peter mi navrhol, že pôjdeme za Ľubomírom. Má s ním vraj nevybavené účty a spolu ho zbijeme. Ľubomíra sme vzali do auta a odviezli do hory. Tam Peter vyhlásil: „Ľubo, viem o tebe, že si ma bol udať na polícii, že ťa nútim predávať drogy!“ Na Ľubovi bolo vidieť, že má strach. Vyhováral sa, že on nie, že na polícii bola jeho žena. Peter ho bil, kopal, zastrašoval ho nožom. Ľubo kričal, nariekal, prosil. Peter ho raz nožom pichol do stehna a vyhrážal sa, že ak bude kričať, dostane ešte väčšiu bitku. Chcel od Ľuba, aby mu presne povedal, o čom vypovedal na polícii o predaji drog. Potom mu prikázal, aby išiel na políciu a povedal , že si to všetko len vymyslel. Hneď dodal, že ideme na chatu, kde si všetko s Ľubom vysvetlia. Ľuba nechal ísť pred sebou. Zrazu vytiahol revolver a dvakrát vystrelil.“
Zavraždeného najprv zakryli konármi, neskôr sa vrátili a zakopali ho.
Útek do Poľska a súd
Policajti Grofčíka doma nenašli. Všimol si autá a ušiel cez záhradu. Z kopca sa pozeral, ako ho hľadajú. Potom sa vybral cez hory, hore popri Hrone, na sever. Polícii ušiel. Na celom Horehroní, na dverách pohostinstiev i obchodov, sa objavili plagátiky s jeho fotografiou. Oznamovali, že Peter Grófčik je na úteku, je nebezpečný a asi ozbrojený.
Našli ho v Poľsku. Ale nebolo to až také jednoduché. Predstavil sa rodným menom svojej matky a keď ho Poliaci chceli vydať, slovenské orgány nechceli uveriť, že je Slovákom... Až keď ho prelustrovali, zistili s kým majú do činenia.
Peter Grofčík na hlavnom pojednávaní trval na nevine. Obhajoval sa zubami - nechtami. Snažil sa vyvrátiť každý dôkaz. Nepripustil si ani najmenší diel viny. No a snažil sa čím viac namočiť svojho bratranca, ktorý o vraždách vedel a roky o nich čušal. Vladimírovu vraždu poprel úplne a keď prišla na dokazovanie vražda Ľubomíra, vyhlásil, že sedel v aute a s Ľubom sa bavil jeho bratranec. A vôbec, je to pekný vtáčik - v Rakúsku si kúpil pušku a od neho, Petra, chcel aby zastrelil zo zálohy aj jeho otca. Súd po zvážení všetkých dôkazov vyhlásil rozsudok: „Vinný podľa obžaloby!“
