A hoci táto úvodná veta je nesporne klišé, v tomto prípade je úplne namieste.
Petra debutovala v roku 2005 titulom Chcem len tvoje dobro, v roku 2006 jej vyšla kniha Za to mi zaplatíš, a začiatkom tohto roku to bola jej tretia kniha Pozri sa na seba. Najnovší román, ktorý vychádza v predvianočnom období, má názov Nepýtaj sa, kde som. Petra Nagyová-Džerengová píše príbehy o ženách, ako však zvykne vravieť, je predovšetkým mamou svojim synom Leovi a Teovi a dcérke Lore. Rada cestuje, miluje zimu a všetko s ňou spojené, a sníva o Antarktíde...
Zima je obdobie, ktoré každý „nemusí“. Aký vzťah k tomuto ročnému obdobiu máte vy?
- Milujem zimu a všetko s tým spojené. Sneh, ľad, tmu, meluzínu. Keď som bola dieťa, bolo to moje najobľúbeejšie ročné obdobie. Dnes je to tak na pol s letom, ale to len kvôli tomu, že v lete majú deti prázdniny. Vyrastala som na sídlisku, kde sme mali jazero, kopce, takže sme sa chodili korčuľovať a sánkovať každý deň. Ja si nepamätám, že by raz jazero nezamrzlo. Dnes máme blízko domu vodné rameno Dunaja, ktoré nezamŕza až tak často, aby sme mohli chodiť s deťmi sa korčuľovať každú zimu. Škoda.
Zima sa neodmysliteľne spája s Vianocami. Aké boli Vianoce vášho detstva?
- Také sídliskové. Už od začiatku decembra sme upratovali, a to všetko a v celom byte! Vzhľadom na to, že naši mali zbierku asi tristo kusov porcelánu a každý jeden sa musel umyť v „jarovej“ vode, viete si to predstaviť... ale vtedy mi to akosi neprekážalo, každým dňom sa to blížilo k sviatkom a ja som si odškrtávala, koľkokrát sa ešte treba vyspať. Ani rady na mandarínky a pomaranče v malom zelovoci u nás na sídlisku mi neprekážali. Chodila som voňať mandarínky do špajze a vedela som, že v deň, keď si olúpem mandarínku, sú tu Vianoce. Odvtedy sa mi s vôňou mandarínok vždy spájajú Vianoce. Moje deti nevedia pochopiť, že sme ich jedli len raz do roka. No keď sme už sedeli za sviatočným stolom a večeru končili ovocím, jedla som pomaly a posledný dielik mandarínky som prežúvala čo najdlhšie. Vedela som, že keď ho prehltnem, ide sa k stromčeku a to napätie a očakávanie zmizne a znovu budem musieť čakať rok do ďalších sviatkov.
Z akých darčekov ste sa ako dieťa najviac tešili? Písavali ste Ježiškovi?
- Nie, u nás doma sa nepísavalo Ježiškovi. Vedeli sme, že darčeky si kupujeme navzájom, aby sme si urobili radosť. A tú som mala z hocijakého darčeka. Čo nemohlo chýbať, boli knižky. Dodnes mám knižky z detstva, v ktorých je rok, keď som ich dostala. Práve sme s deťmi začali jednu čítať. Lastovičky a amazonky. Je tam venovanie spred dvadsiatich piatich rokov od mojej sestry, ktorá už zomrela. Mala som vtedy desať ako teraz môj najstarší syn. A dodnes ma najviac potešia knižky. Celý rok si priebežne zapisujem, ako vychádzajú, a potom rozdávam lístočky v rodine, aby mi nekúpili dvakrát to isté. Alebo čosi, čo nečítam.
Nakupujete, upratujete, vypekáte pred sviatkami ako väčšina žien, alebo to spisovateľky majú „zariadené inak“?
- Nie, presne ako ostatné ženy. Aj ja som v prvom rade matka, manželka, a až potom spisovateľka. Nik za mňa neurobí nič, takže ak si splním svoje veci, sadám k stroju a píšem. Hoci práve tieto Vianoce mi vyšli pekne. Stačila som odovzdať knihu i korektúry, všetko je hotové a ja sa môžem venovať vianočným prípravám. Vianočné upratovanie je v plnom prúde, už mám skoro všetky darčeky. Dokonca vyšívam aj vianočné pozdravy.
Prezraďte, o čom je váš nový román Nepýtaj sa, kde som...
- Žena, učiteľka, matka troch detí sa vyberie s manželom na prvú dovolenku bez detí po dvadsiatich rokoch. Čaká, že manžel s ňou bude chodiť na prechádzky, budú sa veľa rozprávať a tak. No manžel len je, spí a číta, je, spí a číta... Pohádajú sa a z dovolenky sa vracajú o deň skôr. Cestou im dôjde benzín. Auto zastane na diaľnici a on nastúpi do okoloidúceho auta, aby niekde zohnal benzín. Manželka sa za ním díva a myslí si: čo keď sa už nevráti? A on sa naozaj nevráti. Manželka zistí, že veľa vecí nie je tak, ako si myslela, a veľa iných vecí je naopak... Viac už neprezradím.
Vravíte, že kniha u vás nikdy pod stromčekom nechýbala. Aké knihy tam budú tohto roku?
- Rozprávky, komiksy, romány... deti teraz bavia knihy o histórií a zaujímavých veciach zábavnou formou. Najmladšej dcérke som kúpila aj príbeh o Mary Poppinsovej i príbehy o Mumintrollovcoch, ktoré znovu začali vychádzať. Ako dieťa som ich milovala.
A čo nikdy nechýba na vašom štedrovečernom stole?
- Keďže sme teraz kombinácia dvoch kultúr, slovenskej aj maďarskej, večera je tiež kombinovaná. Ja robím východniarsku kapustnicu a majonézový šalát, manžel halászlé a ich zemiakový šalát, k tomu máme vyprážaného kapra a nikdy nechýbajú kokosové koláče, ktoré majú veľký úspech.
Gusto Murín vo svojej knihe Návod na manželstvo píše, že najviac sa hádame na Vianoce. Tiež si to myslíte?
- Viem, že niekde to tak naozaj je. Vrcholí napätie, množstvo povinností, človek je unavený. My sa nehádame a určite, aj keď sa občas vyskytne napätá situácia, práve preto sa ovládame viac, lebo sú Vianoce.
Zimné sviatky strávite s rodinou doma? Alebo pôjdete na chalupu na Donovaly?
- Chodievame väčšinou do hôr, áno, na Donovaly. Milujem sneh, vŕzganie snehu, hviezd-natú oblohu. Tá sa v Bratislave dosť stráca v odraze mestských svetiel.
Koniec roka býva aj časom, keď bilancujeme. Aký bol pre vás tento rok?
- Rada bilancujem na záver roka. A vždy si dávam záväzky, aj keď ich občas nesplním. No aspoň sa k nim priblížim, preto to nikdy nevzdávam. Niečo sa mi splnilo, niečo sa mi nesplnilo. No v podstate to bol úspešný rok. Vyšli mi tri knihy, dve v slovenčine a jedna bola preložená do češtiny. Dostala som ponuku na vlastný stĺpček do novín, čo ma tiež teší. Rodine sa darí, deti sú zdravé, dobré a zlaté. Stretla som veľa zaujímavých ľudí. Možno aj nejakých neprajníkov, no o tých ja nič neviem, lebo si ich nevšímam. Nič viac si neželám, len aby to vydržalo.
Dáte si teraz chvíľu pauzu, alebo už pomýšľate na ďalšiu knihu?
- Ale áno, dám si trochu pauzu, potrebujem zvoľniť rýchle tempo, no v mysli sa mi už čosi rodí.
Povedzte aspoň jedno želanie do ďalšieho roku. Alebo túžbu, predsavzatie...
- Každoročne si dávam záväzok, že sa budem venovať viac jazyku, lebo človek z neho vypadáva, ak ho nepoužíva. To je také krátkodobé. Takže by som si chcela nájsť nejakú učiteľku francúzštiny a konverzovať. A dlhodobo... mám taký sen, ktorý budem však len asi snívať. Chcela by som navštíviť na dlhšie nejakú severskú krajinu, najlepšie Antarktídu.
