V jednom obyčajnom paneláku na jednom banskobystrickom sídlisku je práve vôňa to, čo vás privedie k dverám bytu, za ktorými nájdete už v úvode spomenutý pôvab a úsmev domácej panej. A zistíte aj „príčinu“ lákavej vône. V tomto byte sa totiž v jednom kuse vypeká. A nie hocičo, lež torty od výmyslu sveta, alebo lepšie povedané torty od výmyslu domácej panej, veľmi často inšpirovanej synom Kristiánom, ktorý je jej poradcom a kritikom zároveň. Jana Nékyová má svoju prácu, zamestnanie, nie je vyučená pekárka, pečenie je jej záľubou, relaxom a potešením. V tomto predsviatočnom období jej byt a hádam aj celý panelák rozvoniava vôňou perníkov, medovníkov a všakovakých koláčov, ktoré pečie na Vianoce pre seba, svoju rodinu, priateľov, známych aj neznámych záujemcov. Ich počet (myslíme počet koláčov) sa ráta doslova na stovky kusov. Počas našej návštevy u Janky sa sladká vôňa perníkov miešala s vôňou špeciálneho punču s ovocím. Cítili sme sa ako doma. Inak ako doma sa u Janky cítiť ani nemôžete...
Ešte kým sa rozhovoríme, jedna poznámka. Romány Alexandra Dumasa sú svetoznáme, málokto však vie, že napísal viac ako tisícstranovú kuchársku knihu! Janka Nékyová sa do podvedomia blízkeho, ale aj ďalekého okolia dostala vďaka svojim tortám. Chýr o jej pekárskom umení sa šíril od jednej torty k druhej a zhodou rôznych okolností a náhod sa dostal aj k zostavovateľovi Knihy slovenských rekordov Igorovi Svítokovi. A nie náhodou sa v tejto knihe, medzi viac ako 400 rekordmi, ktoré za uplynulé desaťročie vytvorili ľudia zo všetkých kútov Slovenska, objavila aj zmienka o Janke Nékyovej, ilustrovaná fotografiou jej majstrovskej torty – valca s kneplami na paličkovanie čipiek. Torta bola taká skutočná, že v paličkovaní sa dalo pokračovať. Samozrejme, do chvíle, kým nebola rozkrájaná a zjedená... Krst Knihy slovenských rekordov (zostavili ju Igor Svítok a Richard Vrablec a snehom a ľadom pokrstil tréner slovenskej hokejovej reprezentácie Július Šupler) sa konal koncom novembra v Spišskej Sobote a nechýbala na ňom ani Jankina torta. Opäť majstrovské dielo. Marcipánová napodobenina knihy s fotografiou rekordmana, siláka Juraja Barbariča, na obálke. Účastníci krstu sa jednohlasne zhodli na tom, že torta bola nielen krásna a originálna, ale aj veľmi dobrá.
Tak, a teraz sa už dajme do reči s Jankou. A nemyslite si, že ona doma len tak sedí a klebetí. Vždy si nájde niečo na prácu. Počas nášho rozhovoru zdobila medovníky na adventné vence.
Kedy ste upiekli svoj prvý koláč?
– Svoj prvý koláč som upiekla s bratom, keď som mala asi desať rokov. Brat mal štrnásť a ešte nám pomáhal aj sused. Piekli sme bublaninu. Spomíname na to dodnes so smiechom, lebo brat vravieva, no, my keď sme piekli so sestrou, tak sa nám taaaaaaaakto ten koláč ťahal. Ale upiekli sme ho dobrý a hneď sme ho aj zjedli a potom sme napiekli aj druhý a ďalšie...
Vášmu bratovi záľuba v pečení zostala?
– Môj mladší brat pečie fantastické štrúdle, fantastický kysnutý koláč so slivkami... mňam. Ani s varením nemá problém. Aj starší brat rád varí. To pečenie však aj tak zostalo na mne, no ako vravím, kysnuté a štrúdle ja neurobím také ako brat. Do toho sa radšej ani nechytám.
Dá sa povedať, že pečenie máte v rode?
– No viete, ja som zo Seliec. Ale len polovičato, mamka je z Horehronia, z Bacúcha. V Selciach sa vždy vypekalo a vypeká, navyše maminka mala kolegyne, chýrne selčianske pekárky. Napríklad Editka, tá bola naozaj vychýrená dedinská cukrárka. Pekávala na svadby a mamina jej chodila pomáhať. Mám vo svojom zošitku veľa receptov s označením „od Editky“ a pekávam podľa nich doteraz. Mamka všeličo odkukala od nej, ja zase od mamky. Potom mala kolegyňu, ešte vychýrenejšiu cukrárku, tetu Moniku, od tej sme tiež veľa pochytili. Inak, moja mama sa bojí krájať koláče. Upečie, naplní, ale krájať a zdobiť nie.
Vy sa nebojíte?
– A čo som mala robiť, mama mi povedala, ty si mladá, máš istejšiu ruku, krájaj. Takže tak nejako som sa k tomu dostala.
O vašich tortách ide tiež veľmi dobrý chýr. Hovorili sme o prvom koláči. Kedy bola prvá torta?
– Prvú tortu sme si piekli na bratove dvadsiate narodeniny. To si pamätám. Mama povedala, že si upečieme tortu, ale bála sa ju nazdobiť. Tak som ju nazdobila ja. To bola prvá. Ďalšia keď som mala sedemnásť rokov. Narodilo sa mi prvé krstňa, mamka upiekla tortu, ja som ju naplnila, ozdobila. Hore som spravila bociana a napísala som, o rok prídi zas. A on do roka a pol fakt prišiel! Tesne pred mojou maturitou sme boli na svadbe, úžasné torty tam mali. Jedna cukrárka zo Seliec, opäť musím povedať, že vychýrená, napiekla také obrovité poschodové torty. Mne sa to strašne páčilo, tak som si na osemnástku jednu takú, ale v menšom, upiekla. Teda za pomoci mamky. A tak nejako som sa k tým tortám dostala, a už mi to zostalo. Nášmu Kristiánovi som sa každý rok snažila upiecť niečo iné. Na prvé narodeniny sme mali rušeň, na druhé parník s dvomi komínmi, na tretie záhradku s tromi zajacmi, autobus, hrad... Potom som mala takú menšiu pauzu, mala som prácu, pri ktorej som nestíhala piecť. Ale po čase som sa k pečeniu tort vrátila. Ten potreboval, tá potrebovala, a tak sa to rozšírilo... Telefónne číslo mám utajené, ale má ho pol Bystrice a hádam aj pol Slovenska...
Počítate si všetky tie torty, čo ste napiekli?
– Tohto roku som si zaviedla zápisníček, že si budem značiť, koľko tort som upiekla, ale keď som ich v máji narátala päťdesiatšesť, pomyslela som si, to bude hrôza, keď to na konci roka spočítam. Prestala som rátať. Ale napríklad za september, október a november som v priemere upiekla každý víkend štyri torty, čiže spolu tridsaťšesť.
Pečiete vari v klasickom panelákovom plynovom sporáku?
– Ach, to nie, aha, tuto pod stolom mám starú elektrickú rúru. Moja mamka ju dostala ako svadobný dar. Má vyše štyridsať rokov a ja ju mám doma tri roky. Je perfektná a za žiadnu inú by som ju nevymenila. Keď budeme prerábať jadro, táto moja „rároha“ dostane čestné miesto v linke. U nás doma v nej často vypekalo a putovala tiež po svadbách. V Selciach sa aj päť elektrických rúr stiahlo z domov a pieklo sa v nich na svadby. Vyzerá to tak, že ona asi musí byť stále zapnutá a vypekať, vypekať. (Smiech.)
Ktorú zo svojich tort si najviac vážite?
– Určite valec s kneplami na paličkovanie, ktorý je aj v knihe rekordov. Potom tortu Detvanec, čo som piekla pre jedného pána na osemdesiatku. Od svojich dvadsiatich rokov žije v Banskej Bystrici, ale stále sa považuje sa Detvanca. A ešte jedna torta mi prirástla k srdcu. Jáááj, dostala som zákazku na tortu spoločnú pre troch oslávencov s tým, že stará pani je gazdiná, chová kačice, sliepky, husi, ďalší oslávenec je automechanik a oslávenkyňa účtovníčka. Toto som mala dať do torty! Mesiac som chodila ako bez duše, lebo som fakt nevedela, ako to urobím. Urobila som napokon takú malú krajinku, kde teta mala svoju chalúpku so zvieratkami, v záhradke autoservis so zaparkovaným autom a ešte druhé auto s vlečkou a na nej počítadlo.
Nie je vám ľúto dať tortu preč, keď sa už s ňou toľko natrápite?
– Ach, pre mňa to nie je trápenie, ale relax! Ale ba, za niektorými ma veľmi srdce bolí... Rozmýšľala som, čo by som urobila, keby si niekto po tortu neprišiel. Odniesla by som ju do detského domova alebo darovala niekomu, koho by iste potešila. Ale ešte sa nestalo, že by si po tortu neprišli.
A čo si doma pečiete na Vianoce?
– Robila som adventné vence, teraz nás čakajú perníkové chalúpky, v decembri neberiem objednávku už na žiadnu tortu, lebo chalúpok musím upiecť veľaaa.... Mám zákazky aj na koláče. Takže určite medové rezy, to musí byť, linecké pečivo, vanilkové rožky, venčeky, parížske rožky, punčové, ruské rezy od tety Moniky, kokosové rezy Editky, laskonky, ani bez tých to nemôže byť...
