Z Bratislavy odišli pred siedmimi rokmi. Bývajú na dedine v malom storočnom dome na myjavských kopaniciach. Martin ho ešte stále dáva do poriadku. Naučil sa všetko, čo bolo treba. Stavať komíny, kachľové pece, urobiť podlahu. Z tých lúk sú svrčky v jeho muzike. Aj voda, hviezdy a príchod dcéry Johanky. Tam urobil hudbu, ktorú si vypočul Juraj Jakubisko, potom ešte raz na jeho koncerte v Prahe, a bolo rozhodnuté. Martinovi Tesákovi, 33-ročnému skladateľovi zveril zbory, chóry a živé nástroje vo svojom filme o Alžbete Bátoryčke.
Pracovať pre takú režisérsku „značku“ bolo isto náročné.
- Ale zároveň inšpiratívne na mnohých úrovniach. Práve vďaka jeho „streleným“ nápadom som prišiel na veci, ktoré by mi inak nikdy nedošli. Má dosť konkrétne predstavy. Bál som sa, či ich dokážem naplniť, ale trafil som.
Potrpel si?
- Väčšina hudby prešla bez akýchkoľvek úprav, zato 2-3 piesne sa prerábali iksráz. Znovu a znovu, do nemoty.
V akých sekvenciách filmu vás máme hľadať?
-Tam, kde sú napríklad scény s mníchmi. Mužské zbory… In nomine Patris, trúbky, lutny, píšťaly a emotívne scény so spevmi.
Boli ste aj priamo pri natáčaní?
- Nie. Ja som začal robiť, až keď bol film kompletný, keď sa postrihané skladalo a „zošívalo“.
Robiť pre Jakubiska určite otvára dvere. Počítate s tým?
- Ak myslíte hudbu k filmu, zaujímavé ponuky by som určite vzal.
Napokon, nebola by prvá.
- Robil som pre Richarda Krivdu, menšiu dvadsaťminutovú prácu pre jednu poľskú režisérku, úplne čerství sú Paľo Barabáš s Janom Hulíkom a ich snímka Tatry, divočina zabudnutá v čase. Premiéru mal 2. decembra v Bratislave. To ma bavilo. Nádherné obrazy hôr, super práca.
Keď má skladateľ siahnuť po rýdzo slovenskej téme, je skoro povinné inšpirovať sa folklórom. Aký vzťah máte k tomuto žánru?
- Ako mnohí, ktorých rodičia sa niečomu venujú a dieťa just nie. Začínal som vyťukávaním jedným prstom do klavíra, v trinástich som dostal od mamy pod stromček gitaru. To bol prelom. Po dvoch-troch rokoch som začal tvoriť. Prestalo ma baviť hrať niečo prevzaté. Všimol som si, že hrám len svoje veci. Pripadalo mi to divné, ale nevedel som si pomôcť. Tak sa to vyvíjalo, až som si uvedomil, že musím dať muzike voľnosť. Od folklóru som bol však na míle ďaleko. Až to pomaly začalo presakovať. Vyslovene samé od seba. Nikdy to však pre mňa nebol dominantný prvok.
Ako ste to mysleli dať voľnosť muzike?
- Že nesmiem od nej vyžadovať, aby bola dynamická, veselá či meditatívna, skrátka niečo od nej chcieť. Že ju musím nechať, nech si so mnou robí, čo chce. Vždy, keď sa ju snažím vmanévrovať do nejakej formy, zasekne sa. Zakáže mi prístup. Až keď ju nechám: buď, aká si, a vôbec sa ďalej nestarám, vtedy povolí.
Máte nejaký vyhranený vzťah k určitým hudobným nástrojom?
- To je u mňa takisto veľmi premenlivé. Od istého času ma začali priťahovať nové zvuky. Píšťaly, akordeón, exotické nástroje. Láka ma to. Kúpil som si nedávno africký brnkací nástroj, sedem plieškov, ale úžas, čo z toho lezie!
Kvôli čomu ste vlastne odišli na Záhorie?
- Za pokojom a ja hlavne za hudbou. Študoval som architektúru a v jednej chvíli som sa musel rozhodnúť. Kúpili sme si domček.
Aký?
- V ktorom by nedokázal žiť každý.
S kadibudkou?
- Tá bola ešte v pohode. V rozbombardovanom dome sa dalo ako-tak existovať iba v jednej izbe. Okná boli zadoskované. Prosto, bojové podmienky.
Pamätáte sa na prvú noc?
- Jeminenko! Na to nikdy nezabudnem. Vošli sme medzi vlhké steny. Všetko pôsobilo neskutočne studeno. Rozboleli nás hlavy. Pri myšlienke, kto tam asi býval, sme sa potili. Bola to najdlhšia noc, akú som kedy zažil. Zabývali sme sa až po 3-4 rokoch.
Nezačali ste baliť a okná zatĺkať naspäť?
- My sme išli do toho euforicky ako valce. Na jednej strane to bolo ťažké, ale aj veľmi čarovné. Tešil som sa, keď sa mi darilo pri opravách na dome. Raz som totiž zavolal murára a dopadlo to tak, že som musel dokončiť všetko sám. Nedávno, po siedmich rokoch, som zavolal klampiara a tiež som musel po ňom prerábať. Nechápem. Kam sa podeli ľudia, ktorých baví robota?
Na začiatku ste povedali, že nemáte hudobné vzdelanie, a pridali ste: chvalabohu. Mysleli ste to ironicky?
- Vôbec nie. Mám skúsenosti, že ľudia, ktorí sa sami objavia, bývajú slobodnejší vo vyjadrovaní svojich pocitov a emócií. Bohato mi stačia hranice, ktoré si človek začne vytvárať. So školskými by to bola makačka navyše.
Pomerne často koncertujete v Čechách. Z nostalgie, alebo tam nachádzate chápavejšie publikum?
- Česi sú otvorení všetkým novým veciam. Okamžite ma prijali. Isto im robí dobre aj slovenské hudobné cítenie. Môžem povedať, že ma tam majú radi.
Vydali ste doposiaľ 11 CD-nosičov. Kto ich počúva?
Sú to ľudia všetkých vekových kategórií. Od malých detí po 80-ročných starcov.
Máte dcéru Johanku, malého syna Eliáša, ich mama sa volá Šimonka. Kde ste sa zoznámili?
- Úplnou náhodou sme obaja išli v jednom termíne do Kanady a takmer na to isté miesto. Dali sme sa do reči, keď sme stáli v rade na americké víza. Sme spolu štrnásť rokov, po desiatich sme sa vzali. Snažíme sa byť šťastní. Nie z vecí, ani z domu, ale vnútri.
Čo treba, aby to dvom po štrnástich rokoch klapalo?
- No, to neviem. Nás baví byť spolu.
Vaša hudba sa nedá vtesnať do žiadnej šablóny. Ako ste na tom so životom?
- Pre mňa je podstatné „teraz“. Okolnosti, ktoré práve sú. Neplánujem si veľa krokov dopredu. Moje videnie sa prejavuje v hudbe, na koncertoch. Napríklad naša svadba. Mali sme ju vonku, na lúke pod Brančom, ale nezabezpečené miesto, keby pršalo. My sme nemali kam schovať sto hostí. Bola to akási dôvera a istota z našej strany, že to bude dobré.
Pánbožko to zariadi?
- Predtým bola búrka. Keď sme sa brali, bol najkrajší deň v mesiaci. Potom prišiel zasa dážď.
Takže zmenežoval to...
-Nie som klasický veriaci, ale verím, že je niečo vyššie, čo vie lepšie ako ja, čo potrebujem pre život.
Napríklad?
- Svoju rodinu. Schopnosť akceptovať vkus a názor svojich detí. Boli sme včera s manželkou kupovať Johanke knižku. S tým sme išli do obchodu. Ani jedna, ktorú sme jej chceli tak trochu nanútiť, sa jej nepáčila. Chcela knihu o princeznách. Uvedomil som si, že to musím rešpektovať. Inak by som ju nerešpektoval ako človeka. To je to isté, ako keď mi moja mama dala slobodu, ktorú som vtedy tak potreboval: rešpektovala, že som nechal v piatom ročníku architektúru a išiel bývať na dedinu.
Bola nešťastná?
- Vtedy určite. Dnes si myslím, že nebanuje. Skôr je na mňa hrdá, že som sa dokázal rozhodnúť.
