Na konci Zvolena, kde už nikomu nezavadzajú, žijú a prežívajú šesťdesiati havkáči. Malé i väčšie šteniatka, ktoré boli vianočným darčekom, i tí najstarší, ktorí celý život svojim pánom verne slúžili, no keď zostarli, stali sa nepotrební...
Keď prechádzame popri kotercoch, psíci sa naradostene rozštekajú. Každý chce zaujať našu pozornosť, každý túži, aby sme ich pohladkali. Zdanlivo majú všetko, čo do života potrebujú – dostatok potravy aj provizórnu strechu nad hlavou (hoci mnohým chýbajú búdy a musia spávať na betóne). Napriek tomu im z tvárí vyžaruje onen smútok všetkých vyhodených psov. Na školách sa vyučuje náboženstvo, sexuálna výchova, ale nikto naše deti neučí, ako sa správať k bezbranným zvieratám. Roman Vaňo z karanténnej stanice vo Zvolene, ktorá je zároveň jediným útulkom pre Zvolen a Banskú Bystricu, hodnotí povianočnú bilanciu: „Po sviatkoch nám k štyridsiatim pôvodným pribudlo vyše 20 nových psov. Ľudia každý deň prinášajú ďalšie, útulok už praská vo švíkoch. Za umiestnenie sa platí poplatok 300 korún, a tak majitelia radšej prehodia zviera ponad plot a bez nášho vedomia." Ako dodáva, teraz v zime, keď psov najlepšie zahreje pohyb v prírode, dobrovoľníci chodia so psami von zriedkavejšie než cez leto. Irónia je, že námahu si dávajú skôr vzdialenejší Bystričania než Zvolenčania, ktorí majú k útulku blízko. Že by obyvatelia Banskej Bystrice mali väčšie srdce?
Možno aj vy máte psíka. Určite by sa potešil, keby ste mu doniesli z útulku kamaráta. A možno vám psík uhynul a vy plánujete kúpu nového. Viete, aký je rozdiel medzi tým, ktorého chcete, a tým, ktorý je z útulku? Ten druhý vie byť vďačnejší.
