Odsúdený z tohto prípadu je už pravdepodobne na slobode. Ale je otázne, či sa dokáže pozrieť do očí svojim už dospelým deťom. Asi by sa mu veľmi ťažko odpovedalo na otázku: Otec, prečo si nám zabil mamu?
Pomrvil sa v postieľke. Veľmi sa mu chcelo spať. Tak, ako môže nadránom túžiť po spánku deväťročný chlapec. Ale nedalo sa. Mama s otcom sa zase hádali. Hádali sa už večer, skôr, ako ich otec i s mladšiu sestrou odviezol domov a uložil do postelí. Ale teraz na seba kričali tak, ako ich kričať ešte nikdy nepočul. Sestra v postieľke vedľa síce spala, ale aj ju krik rušil. Prehadzovala sa a občas čosi zamrnkala. On spať nemohol. Darmo si skrýval hlavu pod vankúš. Krik k nemu stále doliehal. Odhodil vankúš, spustil bosé nohy na zem a vstal. Pricupkal ku dverám. Cez kľúčovú dierku presvitalo svetlo. Priložil k nej oko. Videl takmer celú jasne osvetlenú kuchyňu. Mama sedela pri stole. Otec jej dával do ruky akýsi papier a pero. Pritom kričal: „Podpíš to!“ Mama kričala: „A nepodpíšem! Nikdy to nepodpíšem! Nech ťa radšej zavrú! Chcem mať od teba konečne pokoj!“ Otec naliehal: „Podpíš to, lebo...!“
Na chvíľočku odtiahol oko od kľúčovej dierky. Slzilo. Pretrel si ho a opäť ho priložil k dierke. Otec mal v rukách nôž. Zahnal sa ním. V strachu mykol hlavou dozadu. Cez dvere začul, ako mama s hrôzou vykríkla.
Pred senátom
„Obžalovaný, vstaňte!“ Muž v lavici, chudý tridsiatnik s vyplašenou tvárou, s hlavou ovesenou, až sa mu brada dotýkala hrude, ktorý doteraz uprene pozoroval špice svojich čiernych topánok, sa zodvihol. Zrakom uhýbal pred pohľadom predsedu senátu. Nemal odvahu pozrieť sa mu do očí.
„Pán obžalovaný, vypočuli ste si, čo v obžalobe predniesol pán prokurátor?“
„Ja... Áno... Vypočul ...“
„Máte k tomu niečo dodať? Zakladá sa obžaloba na pravde? Chcete vypovedať, alebo využijete svoje právo a vypovedať nebudete?“
„Chcem... Budem vypovedať...“
Hlas v priestrannej pojednávacej sieni takmer zanikal. Sotva ho bolo počuť.
„Tak ako to bolo, pán obžalovaný? To, čo je uvedené v obžalobe, je pravda? Priznávate sa ku spáchaniu trestného činu?“
„Áno... Stalo sa to tak... Je to naozaj pravda. Začalo sa to tým, že sme sa s manželkou pohádali a... Viete... Už dlhšie sme sa hádavali a...“
Hovoril stále veľmi ticho. Hľadel pritom do kúta siene, snažiac sa uhýbať pred pohľadmi, ktoré sa na neho upierali. Vracal sa do času, keď jeho žena ešte žila. Pred poslucháčmi v talároch sa pokúšal podať svoju verziu toho, čo nemožno nijako a ničím ospravedlniť. Drámy, ktorú už nie je možné nijako napraviť.
Muž a žena
So ženou sa hádali už dávnejšie a v ostatnom čase stále častejšie. Zlaté prvé roky manželstva, keď sa išli od lásky pojesť, sa už pominuli. V šedivom bežnom živote prichádzali stále väčšie rozbroje. Všetko sa to ešte zhoršilo, keď ho prepustili z práce a nemohol si nájsť nič súce.
Nesmierne ho škrelo, že jeho žena robotu má, zarábala peniaze a zdalo sa mu, že to zneužíva. Že sa môže hrať na hlavu rodiny. Na živiteľa. Preberá jeho postavenie. A že sa jej zachcelo rozkazovať. Dovtedy počúvala na slovo, bála sa hlavu zodvihnúť, a teraz? Vystrkuje rožky!
Vtedy mala výplatu. Popoludní si bola po ňu v susednej dedine. Išiel s ňou a s nimi i deti, syn a dcéra. Dohodli sa, že si zároveň odbijú u jeho brata, ktorý tam býval, pravidelnú návštevu. Išli autom, ale za volantom sedel jeho brat. On si netrúfol. Pred časom mu kvôli pijatike vzali vodičák a poznali ho všetci policajti. Tak prečo zbytočne riskovať?
Manželku počkal u brata. Prišla ešte pred večerou. Sedeli v obývačke, popíjali vodku, švagriná s jeho ženou klebetili, brat sa k nim pridával. Nedokázal medzi nimi obsedieť. Bol nervózny. Ženské táraninky mu dokonale liezli na nervy a nechápal, ako to brat medzi babami dokáže vydržať. Napokon si od ženy vypýtal peniaze, že si odskočí do krčmy po cigarety. Nemala drobné. S váhaním vytiahla päťstokorunáčku a s karhavým hlasom prízvukovala: „Na, ale kúp si len cigarety! Výdavok mi do haliera vrátiš!“
Pomíňané peniaze
Kúpil si cigarety. Ženino mentorovanie nad peniazmi nechcel brať až tak vážne a z trucu si doprial aj pivo a poldeci. To by tak bolo, aby mu žena rozkazovala!
V krčme bola oveľa príjemnejšia atmosféra ako u brata. S chlapmi sa poznal. Dal si aj druhé pivo. Chvíľu vo vrecku prehadzoval drobné. Akurát do hracieho automatu. Vhodil päťkorunáčku. V stroji to zarachotilo, zapípalo a zacinkalo. Stroj mu vyhodil tridsaťpäť korún! Vyhral!
Skúsil šťastie znova. Nič. Rozmenil ďalšie peniaze. Veď čo prehral, určite vyhrá naspäť.
Šťastena sa však na neho nadobro vykašľala. Po chvíľke prehral všetko. Celý výdavok z päťstokorunáčky. K bratovi sa vracal so zveseným nosom. Dúfal len, že jeho žena na peniaze medzičasom zabudla. Ani si nechcel predstaviť, ako by zúrila, keby jej povedal, že všetko prehral.
Konflikt sa začína
Nezabudla. Hneď peniaze pýtala. Nenašiel žiadnu súcu výhovorku. Povedal pravdu. Vyčíňala ako besná. Nadávala mu do neschopákov, hlúpych truľov. Čo mal robiť? Musel ju usadiť. A ako vedel, jediným argumentom je pre ňu poriadna facka. Tak jej spakruky vylepil. Aby jej zapchal papuľu. Skákala však ešte viac. Preto naložil deti do auta a išiel s nimi domov. A čo vyviedla ona? Len čo vycúval s autom z bratovho dvora, udala ho policajtom! Telefonovala im, že ju napadol, zbil, a ešte aj opitý jazdí po dedine na aute, hoci mu zobrali vodičák! Pred švagrinou sa dokonca chvastala, že už bude mať od muža konečne pokoj, lebo ho teraz stopercentne zavrú!
„Pán obžalovaný, prečo ste si sadali za volant, keď ste vedeli, že ste pod vplyvom alkoholu a vodičský preukaz vám práve kvôli alkoholu za volantom zadržala polícia?“
„Chcel som iba odviezť deti. Bolo veľmi veľa hodín a už sa im driemalo. Bolo ich treba uložiť. Ale už ma čakali policajti a...“
Spísali s ním zápisnicu a odviezli ho domov. Už bolo dávno po polnoci. Manželku doma nenašiel. Skúsil to u susedov. Už spoza ich dvier počul hlasy, smiech. Zazvonil. Otvorili mu. Sedela tam celá partia. Jeho manželka medzi nimi. Na stole trónila fľaša domácej pálenky. Bol naozaj zlostný. To, čo mu vyviedla žena, v ňom rozpálilo zlobu do bodu varu.
„Vypil som z tej fľaše na stole päť či šesť poldeci, jedno po druhom. Od jedu. Manželku som volal, nech ide ihneď domov. Keď mi toto vyviedla, nech aspoň napíše potvrdenie, že za volantom sedel môj brat. Nechcela ísť. Musel som ju domov dostrkať. Dával som jej do ruky papier a pero, nech napíše potvrdenie. Priečila sa. Vykrikovala, že chce, aby som išiel do basy. Vraj sa so mnou rozvedie, lebo nie som súci ani do postele. Že iní chlapi sú oveľa lepší na milovanie ako ja. Veľmi ma to rozčúlilo. Ani neviem, ako sa to strhlo. Videl som na stole nôž. Vzal som ho. Ja naozaj neviem, čo bolo ďalej. Pamätám si len, ako som v ruke držal ten nôž. Ale už bol zlomený. Celý zakrvavený a...“
Strata pamäti?
"Pán obžalovaný, skutočne si na priebeh činu nepamätáte?“
„Naozaj! V ruke som mal ten zlomený nôž a ona ležala na zemi. Uvedomil som si, že je mŕtva. Že som ju zabil... Teraz mi je to veľmi ľúto... Ach, keby sa to všetko dalo vrátiť späť...“
„Pán obžalovaný, čo sa dialo ďalej?“
„Zľakol som sa toho, čo som urobil. Išiel som k deťom. Syn nespal. Plakal. Zobral som aj jeho sestru, zaviedol som ich k susedovi a poprosil som ho, nech zavolá políciu. Že som si zabil ženu...“
„Čakali ste na políciu?“
„Nedokázal som iba tak čakať. Bol som nervózny. Išiel som pred dom. Potreboval som sa nadýchať čerstvého vzduchu.“
„Len tak ste tam čakali?“
„Vlastne nie celkom. Prišiel tam akýsi muž. Udrel ma do tváre, kričal na mňa, čo som to porobil, tak som ho odsotil. Možno som ho aj udrel. Neviem presne. Potom ma odviezli policajti.“
„Obžalovaný, môžete sa posadiť. Predvolajte prvého svedka!“
Obraz vraždy
Svedkovia vypovedali. Dokresľovali obraz. Obraz vraždy.
Najprv zavolali susedku. Tú, ku ktorej prišla jeho manželka po návšteve u švagra.
Prišla vraj k nej okolo druhej ráno. Hovorila, že sa s mužom pohádala. Ale on je teraz určite aj tak za mrežami. Vraj sa o to postarala. Zľakla sa, keď sa zjavil vo dverách. Bol zlostný. Volal ju podpísať nejaký papier, ale ona nechcela ísť. Bála sa, že ju zbije. Doslova ju vytiahol. Asi po pätnástich minútach počula kričať jej muža: „Zabil som si ženu!“
Predstúpil ďalší svedok. Aj on bol na posedení, kam v noci prišla manželka obžalovaného: „Počul som ho vykrikovať o tom, že si zabil ženu. Vybehol som pred dom. Stál tam a vykrikoval. Chytil som ho za rameno a opýtal som sa: Čo si to urobil? Namiesto odpovede ma udrel päsťou do nosa. Prebral som sa až v nemocnici. Dva týždne som nemohol ísť do roboty.“
Súdny lekár potvrdil, že príčinou smrti bol šok z vykrvácania. Poškodená utrpela sedem rán do hrudníka. Smrti sa nedalo zabrániť, ani keby ju boli ihneď položili na operačný stôl....
Smutné finále
Jediného očitého svedka, jeho syna, nepredvolali. Aby si ešte raz nemusel pripomínať v detskej dušičke tú hrôzu, ktorú videl cez kľúčovú dierku. Stačili aj svedectvá nepriame. Každé z nich akoby ho ešte hlbšie zatláčalo do lavice obžalovaných. Hlavu klonil čoraz nižšie.
Hlavné pojednávanie sa blížilo do záverečného neslávneho finále. Napokon, po porade, na to prišlo. Na trest: „Obžalovaný, vypočujte si rozsudok! Týmto sa uznávate za vinného zo spáchania trestného činu vraždy, úmyselného ublíženia na zdraví a trestného činu marenia úradného rozhodnutia. Za to vás odsudzujeme na dvanásť rokov straty slobody!“
