Mohli sme aj cestovať. A v Nemecku ešte stále platili marky a v Rakúsku šilingy.
Muž, o ktorom je tento príbeh, zanedbal jednu zo základných rád policajných preventistov - nenoste pri sebe väčšie čiastky peňazí, a keď musíte, tak sa aspoň zároveň neopíjajte. A hlavne nikomu nedávajte najavo, že máte pri sebe veľa peňazí!
Mŕtvy na služobnej ceste
Bolo niečo po polnoci. Policajti motohliadky, ktorí prechádzali spustnutým mestom, si muža ležiaceho na zemi vedľa lavičky autobusovej zastávky všimli okamžite. Koncom chladného októbra, uprostred noci, nie je zvykom váľať sa po zemi. Mohol to byť celkom pokojne opilec, ktorý sa po chvíľke pozbiera a pôjde ďalej. Ale čo ak ide o človeka, ktorému náhle prišlo zle a potrebuje pomoc?
Muž bol v hlbokom bezvedomí. Alkohol z neho cítili, no videli aj zranenia. Na tvári mal krv. Pre každý prípad zavolali sanitku. Keď ho nakladali, už nebol medzi živými. V nemocnici v jeho vreckách objavili asi štyristo korún v korunách a forintoch. Až neskôr sa podarilo zistiť totožnosť mŕtveho. Pri zastávke nemal čo hľadať. Oficiálne mal byť za hranicami, na služobnej ceste.
Patril medzi zamestnancov istej veľkej prosperujúcej miestnej firmy. Vypravil sa na služobnú cestu a pri sebe mal určite viac ako dvadsaťtisíc vo valu- tách. Z domu si bral aj úspory. Najmenej dvadsaťtisíc. Ďalšie zistenie bolo ešte závažnejšie. Nezomrel prirodzenou smrťou. Na druhý svet ho sprevádzalo násilie. Násilie mala na svedomí iná osoba.
Kriminalistom nezostávalo nič iné, ako sa pustiť po jeho stopách. Zistili, že namiesto toho, aby odcestoval, si bol najprv posedieť s kolegom v bare s herňou. Kolega odišiel domov. On zostal.
Muža, na ktorého na ktorého sa hodil popis mŕtveho, si v bare dobre pamätali. Najmä barmanka a vyhadzovač. Potvrdili, že sa tam zdržal do neskorého večera. Hral na automatoch, premieňal si na koruny stomarkovku, rozhadoval sa s peniazmi. Rozprával sa s nejakým mladým mužom, potom si k nemu prisadli tri mladé ženy, Rómky. Platil im. Minimálne štyrikrát po vodke, kupoval im cigarety, keksíky. Odchádzal asi pred polnocou. Či sám, či v sprievode niekoho, to nebolo isté. Tri mladé ženy sa podarilo vypátrať.
Tri grácie a Róbert
Prvou zo žien je pani Iveta. Rozvedená dvadsaťtriročná žena s jedným dieťaťom a nie najlepšou povesťou. Miestni policajti mali na ňu podozrenie, že je veľmi šikovná vreckárka, ťažšie jej to bolo dokázať. Pre jej šikovnosť. V ostatnom čase jej šťastie prestalo priať. Najprv ju prichytili pri kradeži peňaženky v Čechách, potom i na Slovensku. Vyviazla s podmienkou.
Druhou mladou ženou bola Dáša, Ivetina sestra. V príbehu zohráva viac-menej iba rolu štatistky. Platiť si síce nechala, no do deja nezasahovala. A keď aj, nedalo sa to dokázať.
Tretiu mladú ženu ani nemožno ženou nazvať. Bola ešte len dievčaťom. Jarmile chýbali do pätnástich rokov dva mesiace, no podľa všetkého sa už vyznala v tlačenici. No nechýbalo veľa, a všetko sa to zvezlie na jej hlavu. Vyviazla so zdravou kožou. Čo na aféru povedali jej rodičia, nepodarilo sa nám zistiť.
Najvýznamnejšiu ulohu zohral tridsaťročný Róbert, bývalý manžel pani Ivety. V herni sa podľa všetkého len mihol. Mihnutie však trvalo dostatočne dlho na to, aby sa dozvedel to, čo sa dozvedieť chcel.
Jarmila: „Dali mi tisícku“
Jarmila vypovedala, že sa vybrala do mesta na diskotéku. Asi o deviatej večer sa rozhodla vrátiť domov, no cestou sa stretla s mladou ženou: „Prihovorila sa mi a povedala, že sa volá Iveta a vraj ma pozná, lebo do našej dediny chodieva za kamarátkami. Pozvala ma domov, že sa prezlečie a pôjdeme spolu do baru. Predstavila ma rodičom i svojej sestre Dáši. Asi o desiatej večer k nej prišiel nejaký muž. Iveta povedala: Toto je Robo, môj bývalý manžel. Rozprávali sa po rómsky, vôbec som im nerozumela. Ale Iveta mi potom povedala, že ideme do baru, kde sú hracie automaty. Robo tam vraj videl opitého chlapa, ktorý má veľa peňazí. Ona mu ich ide zobrať.
Do baru sme prišli všetky tri, okrem Roba. Ten sa objavil neskôr. Okrem nás tam bol len vyhadzovač, barmanka, nejaký Peter a veľmi opitý muž. Ten opitý nás tri pozval k barovému pultu a platil nám vodku za vodkou. Robo hral na automatoch. Keď barmanka zahlásila záverečnú, išla som s Dášou von. Za nami vyšla Iveta s tým opitým. Hovorila, aby sme si niekde sadli a porozmýšľali, kam ešte pôjdeme. Sadli sme si na lavičku v autobusovej zastávke a opitý rozprával, že sa chce milovať. A Iveta povedala: Áno, ak chceš, môžeš sa milovať! Ale čo za to?
Chvíľu sa takto rozprávali a zrazu muž vyskočil a skríkol: Toto mi nerob! Vráť mi peňaženku! Iveta sa mu vytrhla a ušla. Muž kričal: Cigánky ma okradli! My s Dášou sme vstali a išli smerom, ktorým ušla Iveta. Stála asi o dvesto metrov ďalej aj s Robom, za panelákom. Robo telefonoval. Iveta povedala: Peňaženku som už zahodila, bol v nej vodičský preukaz, občiansky a pas! Prišlo auto a nasadli sme. Dáša s nami nešla. Zaviezli nás do nejakého bytu. S domácimi sa rozprávali len po rómsky. Neviem o čom. Robo prišiel po nás až ráno a zaviezol ma na stanicu. Cestou sa zastavili v zmenárni a Iveta mi dala tisíc korún a povedala, aby som nikomu o tom nehovorila. “
Iveta: „Bola to Jarmila!“
Iveta vypovedala tiež, no v každej výpovedi čosi pozmenila. Pred súdom hovorila približne takto: „Jarmilu som prvý raz videla v ten deň. Zoznámil ma s ňou okolo obeda môj bývalý manžel Robo, že sa jej mám venovať. Možno ju balil, neviem. Povedal, že sa stretneme popoludní alebo večer v herni. Robo k nám večer neprišiel. Všetky, i so sestrou Dášou sme išli do herne, kde sme zbadali Roba. Motal sa tam i opitý muž. Po záverečnej sme ja a moja sestra išli preč. Hneď za nami vychádzala aj Jarmila s tým opitým. Robo vyšiel až po chvíli. Videla som, ako Jarmila s tým opilcom prešla cez cestu a sadli si v zastávke na lavičku. Dáša sa pobrala domov, tak som zostala s Robom. Robo sa ešte išiel vyčúrať k stromu, asi päť metrov od zastávky. Vtedy Jarmila zakričala, aby som zavolala taxík, lebo pôjdeme k jej známym. Potom skríkla: Jáj, ja som mu asi niečo urobila! Zvrtla som sa sa a uvidela na zastávke zohnutého človeka. Bol taký zohnutý, akoby niečo dvíhal zo zeme. Neviem, či to bol muž alebo žena. Po niekoľkých metroch som sa stretla s Robom a Jarmilou. Jarmila bola vystrašená. Hovorila, že mužovi asi niečo urobila, lebo ho strčila a spadol čelom na lavičku. Odviezli sme sa k mojej známej. Tam sme s Jarmilou prespali. Po ňu prišiel ráno Robo autom. O tom, že muža okradli, som prvý raz počula na polícii!“
Róbert: „Som nevinný!“
Róbert na hlavnom pojednávaní tvrdil, že s celou záležitosťou nemá nič spoločné. Do herne prišiel o desiatej večer. Po štvrťhodinke sa tam objavila jeho bývalá žena Iveta so sestrou Dášou a nejakou mladou, ktorú mu predstavili ako Jarmilu. Predtým ju nepoznal. Rozprával sa iba s kamarátom Petrom. Ten hral na hracích automatoch a tvrdil, že peniaze mu na hru mu dal opitý muž. Peter vyhrával. Na chvíľu si z herne odskočil, ale nie preto, aby utekal povedať Ivete, že v herni je opitý muž s peniazmi. S Ivetou sa vôbec nerozprával, ba ani s jej spoločníčkami. Ani s nimi z herne neodchádzal. Odchádzali postupne. Najprv sestry, potom Jarmila s opitým, a napokon on, asi po desiatich minútach.
“Keď som vyšiel z herne, kráčal po chodníku len akýsi neznámy muž s kufríkom. K autobusovej zastávke som sa vôbec nepriblížil. Išiel som opačným smerom. No od zastávky bolo počuť buchot. Ako keby niekto spadol. Obzrel som sa. Asi dva metre od zastávky stála Iveta so sestrou. Okrem nich nebolo vidieť nikoho. Až neskôr som ich uvidel všetky tri kráčať po druhej strane ulice. Prekrížili sa nám cesty a Jarmila hovorila: Ukradala som mu peniaze, choď zavolať taxík!“
Zlomené väzy a mužská sila
Vo výpovediach si neodporovali len navzájom. Rozpory sa našli vo výpovediach každého. Len v prípade Jarmily boli minimálne. To platí i v prípade niektorých ďalších svedkov. Pri takýchto prípadoch je veľmi dôležité určiť príčinu smrti poškodeného. Zranenia na tvári boli iba povrchné. Smrť spôsobiť nemohli. Tá nastala po zlomení krčného stavca, pri poškodení bludného nervu, ktorý ovplyvňuje srdcovú činnosť a bráničné dýchanie. Muž bol mŕtvy v priebehu pia-tich až šiestich minút. Ako k takémuto poraneniu mohol prísť? Podľa súdneho lekára s najväčšou pravdepodobnosťou tzv. „zaháknutím“. Páchateľ uchopí obeť odzadu pravou rukou pod bradu, prudko trhne hlavu do záklonu a zároveň otočí za bradu.
Na také niečo je nutná mužská sila. To vylučovalo Jarmilu aj Ivetu. Ako ženy by na to nemali fyzické vybavenie. Ukazovalo to na Róberta. Navyše, na mŕtvom našli krv, ktorá sa zhodovala s Róbertovou krvnou skupinou, a takú nemala ani jedna z ostatných osôb.
Premyslený plán
Podľa všetkého všetko zosnoval Róbert a nemal to zle premyslené. V bare si všimol nabitú peňaženku opitého, ktorý sa rozhadzoval s peniazmi. Bol teda ľahkou obeťou. Odbehol po bývalú manželku, známu zlodejskou šikovnosťou. Dáša a Jarmila, možno nevedomky, zohrali úlohu clony. Peniaze ukradla Iveta. Róbert striehol zo zálohy. Keď okradnutý spustil krik, zakročil. Jarmila sa im veľmi dobre hodila. Mohli všetko zhodiť na ňu. Veď ešte nemala pätnásť, nemohli ju súdiť!
Ivetu uznali vinnou z krádeže, za čo jej vymerali dva roky. Róberta za návod na krádež a ťažkú ujmu na zdraví s následkom smrti. Dostal sedem rokov. Obaja sa odvolali. Tvrdili, že sú nevinní, a opäť sa snažili vinu posunúť na Jarmilu. Odvolal sa však aj prokurátor. Žiadal, aby Najvyšší súd uznal obom vinu nie z krádeže, ale z lúpeže, a Róberta zodpovedného za smrť pri lúpeži. Tak by boli tresty podstatne vyššie. Najvyšší súd sa priklonil k rozhodnutiu krajského súdu. Tresty zostali pri starom.
